Voči písaniu Andreja Nikolaidisa by som zrej­me mala cítiť afinitu už len preto, že nás spá­ja rovnaký rok narodenia. Len ignorantský odľud by neocenil jeho verejné účinkovanie v otázkach kultúry a slobodnej spoločnosti. Spoločensko­imidžové body korpulentnému zachmúrencovi pridáva aj multikulturalita. Pozdáva sa mi jeho štylistika, alúzie, čierny hu­mor, intelekt aj poetickosť rozprávania. Vizitku mu vylepšuje minulosť protivojnového propa­gátora a súčasnosť držiteľa Ceny Európskej únie za literatúru z roku 2011 za román Syn (Vyd. Slovart 2013). Je to efektné, ale pravdou je, že afinitu necítim. Možno je v hre fenomén hnusu v oceňovanom románe Syn, možno ma nenadchli kanibalské absurdity, možno sa len necítim dosť vykorenená na prijatie príbe­hu Konstantina, „cudzinca vo vlastnom meste s osudom ako variáciou otcovsko-synovského príbehu o bludnom synovi“. Vzťah otca a syna nie je mojou témou a počúvať úvahy o ňom som schopná maximálne tak v podaní kamaráta Ballu. Keby sme sa s Ballom a Nikolaidisom ocitli pri jednom kaviarenskom stole, presved­čená o výhre sa pokojne stavím, že by si ma tí dvaja ani nevšimli. Pritakávali by si, aká je len súčasná civilizácia úpadková, akí fajn sú heretici a fikcie o (pseudo)Mesiášovi. V prekla­de Karola Chmela spolu s románom Syn totiž vyšla aj próza Príchod (Vyd. Slovart 2013), „príbeh plný konšpirácií o vražde Vukotićovcov a apokalypsy s balkánskou vôňou“. Získala si ma väčšmi než Syn. A nielen preto, že som ju čítala po kúskoch, v dobrej nálade, v rámci čakania na príchody nemenovaného fanúši­ka The Smiths, ktorý síce nečíta, soundtrack k románu Príchod však celkom ocenil. Ale vážne: Príchod má zaujímavého protagonistu – detektíva, v ktorom kritika cíti hammetov­sko­ecovsko­pamukovské tóny a zaujímavá je aj atmosféra, ktorú akoby generovalo krédo postavy: „Pravda sa vždy objavuje ako fikcia, vždy má podobu príbehu.“