Dunaj sa chystal kulminovať a  ja čo najskôr opustiť kníhkupectvo, v  ktorom sa „dobrodružstvo myslenia“ mieša s  vôňou mätovo-zázvorového čaju s malinami. Ešte pred tým som však musela trochu pracovať. Zahrať rolu moderátorky literárneho večera so srbským prozaikom Vladimirom Pištalom, spôsobne si vypočuť, čo o jeho knihe Tesla, portrét medzi maskami (Kalligram 2012) porozpráva žoviálny Vladimír Tomčík. Asi polhodinu predtým som inkognito skenovala päťdesiatnika pri vedľajšom stole a  uznala, že fotka neklame. Pištalo, prednášajúci dejiny na univerzite v  Massachussetts, po anglicky (a  energicky) vysvetľoval svetlovlasému mladíkovi čosi o politike a kultúre. Predstavili nás až in medias res, už pred obecenstvom, ktoré v  tom čase pred „povodňovou turistikou“ a fascinovaným sledovaním desaťmetrovej hladiny uprednostnilo knihu o asketickom Teslovi. Diskusia potvrdila slová anotácie o „podnetnej a emotívne porozprávanej kronike“. Potvrdila aj môj predpoklad, že autor ako charizmatický rozprávač ani naživo nesklame. Zhovárali sme sa o epoche, fenoméne prerodu človeka na legendu, poézii slov a situácií, aj o tom, ako vrastanie faktov do literárneho textu môže trvať dlhých osem rokov. Zazneli postrehy o emigrantských a sociálnych témach, padlo meno Marka Twaina a  vymámila som aj priznanie k  rozpracovanej knihe o Ivovi Andrićovi. Diváci lační po autograme spokojne pokyvkávali hlavami. Do venovania v  mojom výtlačku knihy Pištalo zdvorilo zakomponoval kompliment. Pamätám sa na rytmus podpätkov svojich ozipsovaných čižiem pri odchode. Bolo to stretnutie, do ktorého sa mi príliš nechcelo. Vypálilo ako najlepšia možná predohra k  večeru. Napriek prudkým dejovým zvratom, exotickým prostrediam, zaujímavému spoluaktérovi a vedľajším postavám, ktoré by sa pokojne mohli ocitnúť v literárnom texte, však nie je predmetom záujmu tohto stĺpčeka.