Nie je náhodou, že Maroš Hečko používa ako motto jednej z poviedok knihy Vyhorení (Tatran) Schopenhauerove slová. Čoraz suverénnejší prozaik Hečko, vedomý si „ľudskej tragédie, ktorú predlžuje len slepá vôľa“, tematizuje „burn-outové“ stavy sucha v ústach, sprevádzajúce trpkú pravdu o nesplnenom sne a prehnanej ambícii, vďaka nemožnosti orientácie v prirýchlo plynúcich dňoch. Jana Dudková v doslove spomína nepredvídateľnosť, nepravidelnosť a pomerne širokú variabilitu prejavov vyhorenia. Samotné vyhorenie v hečkovskom vnímaní pomenúva ako „výraz absencie viery v možnosť pohybu“. Cítiť za tým ozvenu pocitu, ktorý sa vinie napríklad Ballovými knihami. Obávam sa, že s takto definovanou nekompatibilitou so svetom sa nestotožňujú len ľudia s rokom narodenia 1967. Hoci, isté generačné momenty Marošovmu deziluzívnemu písaniu uprieť nemožno. Keď som pri knihe Rada Ondřejíčka Homo asapiens (naivne?) uvažovala o vyhorení, autor to chladne poprel a mne bolo jasné, že som do čítania projektovala vlastné myšlienkové obsahy. Maroš by ma hádam tak príkro neodbil. Jeho Vyhorení sú knihou plnou smútku z konca, aj knihou o nenaplnenej túžbe po jasných signáloch začiatku čohosi nového. Sú textom o stratách, outsiderstve, ľahostajnosti či tichu po skončení veľkej lásky. Rovnako ako s tým Schopenhauerom, ani použitie výroku Julesa Renarda o „ničom ako najpravdivejšom a najpresnejšom slove – slove najviac naplnenom významom“ nie je náhodou.
