Záhada Považského bula (Petrus 2013) sa zhodou okolností začína scénou, ktorá patrí k mojím najväčším nočným morám – pochovaním zaživa. Ešteže jej aktérka, čiperná osemdesiatnička Beta Máčalová, z patálie vyviazne. Ba dokonca prejde vnútorným prerodom. Zostane nepochopená nielen neterou Agnesou Riedlovou, ale prakticky všetkými Považskosokolčanmi, a nakoniec sa z nej pre povesť zmŕtvychvstalej so šmrncovným účesom a záľubou v balónovom lietaní stane bytosť takmer taká mýtická ako Európa na chrbte Dia vteleného do býka. Mimochodom, aj tá hrá v Záhade Považského bula nezanedbateľnú úlohu v rozpletaní vrkočov histórie miesta s nejasným statusom „v zmätku začínajúceho tisícročia“ a v katalógovej ponuke pražskej cestovnej kancelárie Genius Loci Tour, kedy „ani na ospalom vidieku neuniknete chápadlám globalizácie“. Znalci nuáns anotačného písania ma práve usvedčili, že som bez rozpakov citovala jednu z charakteristík Príbehov Považského Sokolca. Nepomýlila som sa. Moment nadväzovania na ich „hladivé príbehy mapujúce ducha miesta a ducha času“ sa v aktuálnej knihe Lukáša Luka nedá prehliadnuť. Pokračovanie je priznané a pomerne zvládnuté, a hoci autor zašiel ešte hlbšie do spodných vrstiev tragikomickej reality mikrovesmíru súčasného vidieka, nechýba mu nadhľad a prozatérska zručnosť. Viem si predstaviť čitateľa, ktorý sa na tejto knihe zachichoce ako na čistokrvnej humoristickej literatúre. Humoru je tam dosť. Navyše nenásilného. Podstatné však je, že knihu pokojne môže čítať aj adresát, ktorý si na (takmer) festivalovú pestrosť skečov až tak nepotrpí. Poteší ho jednoduchým faktom, že núka viac ako mozaiku poskladanú z vtipných žánrových obrázkov. Presne to patrí k vizitke finalistu Anasoft litera 2011, ktorému jeho pseudonymovosť prináša „ťažko definovateľný pocit rozkoše“ a na literárnych podujatiach sa zúčastňuje s chuťou. Zo zásady ako divák.
