Keď sa mi do rúk dostal český preklad knihy La vie devant soi čiže Život před sebou (Plus), kváril ma zhodou okolností (prechodný!) pocit, že môj život je za mnou, nič dobré ma už nečaká a prázdnota bude pekelne ťaživá. Skrátka, čistá sebaľútosť. Na počudovanie, miera mojej nádeje v ľudí a lásku (nech je mi odpustený sentiment a pátos) podrástla pri čítaní príbehu, v ktorom spočiatku ani len pol reálie nenaznačovalo, že by som sa pre nejaké podpovrchové obsahy mohla identifikovať s grázlikom Momom. A predsa sa stalo. Romain Gary alias Émile Ajar ako autor spôsobil, že ma „chytil“ príbeh arabskej siroty a jej rozprávanie v štýle životom doudieraného veterána, čo zažil ozaj kadečo. Jeho vzťah k obéznej, chorej, občas hrabivej, klamlivo príkrej a v skutočnosti dobráckej pani Ruženke bol tragikomický a dojímavý zároveň. Židovka s traumou z prežitého koncentráku, otrasnou parochňou a krikľavými perami je bývalou prostitútkou a v nevábnom byte sa stará o deti prostitútok. Jej zverenec (akože desaťročný) Momo sa potĺka po parížskej imigrantskej štvrti Belleville s obdivuhodnou vitalitou a sladkým ksichtíkom budúceho podvodníka. Primyslite si „drsný humanizmus“ štúdie Ruženkinho smutného starnutia, Momovu absolútnu oddanosť a panoptikum ľudí z podsvetia a periférie. Štipkou literárneho bulváru nech je pre vás informácia, že spisovateľ za román získal Goncourtovu cenu. Proti pravidlám druhý raz, keďže až neskôr vypukol škandál s odhalením jeho identity a faktom, že prvú „goncourtovku“ ten istý spisovateľ, diplomat, letec, režisér, manžel filmovej divy Jean Sebergovej a mystifikátor ruskolitovskožidovského pôvodu s vlastným menom Roman Kacew získal ako Romain Gary. Ako Émile Ajar v Živote před sebou oplýva pochopením pre bolesť, radosť a vnútorné odhodlanie ľudí, ktorí nemajú veľa šancí na vybŕdnutie z mizérie každodennej reality.
