Bernhard Schlink - Návrat

Nemecký profesor práva a spisovateľ Bernhard Schlink (1944) je autor svetového bestselleru Predčítač, ktorý vo Vydavateľstve Slovart vyšiel vlani. Ide o príbeh mileneckého vzťahu pätnásťročného gymnazistu a vyše tridsaťročnej ženy, neskôr obžalovanej z najťažších zločinov, ktoré mala spáchať ako dozorkyňa v koncentračnom tábore. Aj vo svojom novom románe Návrat, z ktorého úryvky uverejňujeme, sa zameriava na napínavú konfrontáciu minulosti a prítomnosti. Vychádza z Homérovej Odysey, kde nachádza modely správania dnešných ľudí. Rozprávač Návratu, právnik Peter Debauer, zažíva odyseovské blúdenie a zároveň hľadá svoju identitu. Román je plný dramatických zauzlení i rozuzlení a zároveň ponúka akúsi „románovú“ encyklopédiu o charaktere našej doby a ľudí v nej. Návrat vychádza v preklade Ladislava Šimona vo Vydavateľstve Slovart.

Stará mama prišla do styku s vojnami, bitkami, hrdinskými skutkami, súdnymi procesmi a rozsudkami, ktoré zamestnávali starého otca, iba príležitostne a výlučne prostredníctvom poézie. Vojny pokladala za veľmi hlúpu hru, ktorej sa muži ešte neboli schopní vzdať, pretože k tomu nedospeli a možno ani nikdy nedospejú. Starému otcovi odpúšťala posadnutosť vojenskými záležitosťami, pretože bol jej spojencom v zápase proti alkoholu, ktorý pokladala za skoro takú istú neplechu ako vojnu, a v zápase za hlasovacie právo žien. Navyše vždy rešpektoval jej odlišný, ženský spôsob vnímania a myslenia.

Možno práve z rešpektu toto manželstvo vzniklo a držalo sa pokope. Raz v lete, keď starý otec pracoval v Taliansku, navštívila ho jeho matka. Prišla, aby mu pripomenula, že je načase založiť si rodinu, a porozprávala mu o nevestách, ktoré by ho asi neboli odmietli, keby sa o ne bol uchádzal. Spomenula mu aj sesternicu, ktorú nedávno stretla na pohrebe a veľmi sa jej zapáčila. V nasledujúce leto navštívil starý otec rodičov, pomohol im pri senách a sám ako prst putoval po hradoch svojej domoviny, ku ktorým ho lákal záujem o históriu. Matka ho však vyzvala, aby už konečne navštívil tetu. Tam sa stretol so sesternicou, ktorú od detstva nevidel. Na fotografii z týchto rokov je mladá žena s bujnými tmavými vlasmi, má ostražitý a hrdý pohľad a s očividne zmyselné pery, ktorými jej už-už mykalo – akoby sa v okamihu chcela radostne rozosmiať. Môžeme sa spýtať, kde mladí muži v jej domovine podeli oči a prečo sesternica musela čakať na bratranca, ktorému už vtedy redli vlasy. Bratranec podáva v spomienkach správu o krátkom rozhovore pri okne. Počas rozhovoru „ho prekvapili jej múdre myšlienky, ktorými pokojným, ale sebaistým spôsobom a zároveň skromne a pokorne oslovovala bratranca majúceho sklony k nafúkanosti.“ Potom si vymenili zopár listov – „na to, čo sme si písali, sa už nepamätám“, písomná žiadosť o ruku bola takisto písomne prijatá, po roku sa konali zásnuby a o ďalší rok svadba.

Neviem, či ich manželstvo bolo šťastné. Neviem však ani to, či pýtať sa na šťastie má pri tomto manželstve zmysel a či si túto otázku niekedy položili sami. Žili svoj život spolu, v dobrých a zlých časoch, navzájom sa rešpektovali a spoliehali jeden na druhého. Nikdy som nezažil, že by sa vážne boli pohádali, ale často sa podpichovali, žartovali a smiali. Mali jeden z druhého potešenie a aj neskôr sa radi spolu ukazovali, ona s driečnym mužom, ktorým sa môj otec stal v starobe, on s krásnou ženou, ktorou zostala až do vysokého veku. No vždy sa nad oboma vznášal tieň. Všetko bolo akési utlmené – ich vzájomné potešenie, ich žartovanie a smiechoty, ich rozhovory o veciach tohto sveta. Tieň na ich život vrhala priskorá smrť môjho otca a ten tieň bol ustavične prítomný.

Aj to som pochopil až potom, keď som čítal starého otcove spomienky. Kedy-tedy starí rodičia otca spomenuli, veľmi logicky a veľmi prirodzene, a tak som nemal pocit, že chcú o ňom niečo zatajovať. Dozvedel som sa, ktoré historky mal starý otec o otcovi najradšej – že zbieral známky, spieval v zbore, hral hádzanú, kreslil, maľoval a veľa čítal, že bol krátkozraký, že bol dobrým žiakom a úspešným študentom práva, že nebol na vojenčine. V obývačke visel jeho obraz, na ktorom stojí ako mladý muž pri múre v obleku s rybokosťovým vzorom, jednou rukou sa opiera o rímsu a lýtka má skrížené. Je uvoľnený, ale pohľad má za okuliarmi netrpezlivý, akoby čakal, čo sa stane v najbližšom okamihu, aby o chvíľu, ak ho to nezaujme, rýchlo venoval pozornosť čomusi ďalšiemu. V tvári som mu videl inteligenciu, rozhodnosť a aj trochu drzosti, ale bolo to možno iba preto, lebo by som tieto vlastnosti mal rád sám. Pozícia našich očí bola podobná, trochu našikmo, jedno oko väčšmi ako druhé. Inak som si nevšimol nijakú podobnosť.

To mi stačilo. Mama o otcovi vôbec nehovorila a nemali sme vyloženú ani jednu jeho fotografiu. Od starých rodičov som počul, že sa zúčastnil na vojne ako príslušník švajčiarskeho Červeného kríža a zahynul. Zostal vo vojne, padol, je nezvestný – všetky tie formulky konečnosti som ako dieťa počúval tak často, že mi dlho pripadali ako náhrobné kamene, ktorými netreba hýbať. Fotografie mužov v uniformách, niekedy s čiernym flórom v striebornom ráme, obrázky, ktoré som videl u spolužiakov, sa ma dotýkali takisto nepríjemne ako malé obrázky mŕtvych, čo sa v niektorých krajinách nachádzajú na pomníkoch. Akoby sa mŕtvym nedožičil pokoj, ako by ich nútili ukázať sa, akoby sa ešte aj v smrti od nich vyžadovalo, aby sa držali. Možno to bol spôsob, ako si vdovy viditeľne spomínali na svojich mužov, ale mne bolo milšie, že sa moja mama zriekla viditeľného pripomínania.

No čo ako bol môj otec mŕtvy a vzdialený – niečo nás spájalo. Stará mama mi raz rozprávala, že môj otec mal rád verše a že John Maynard od Theodora Fontaneho bol jednou z jeho obľúbených básní. Ešte v ten večer som sa ju naučil naspamäť. To sa jej páčilo a roky ma upozorňovala aj na iné básničky, ktoré mal otec rád a do ktorých som sa ihneď pustil. Sama vedela naspamäť veľa básní a možno mi to vravela iba preto, lebo pokladala za správne, aby som sa ich po večeroch učil.

Keď sa upratalo po večeri, keď sa poumýval riad a poliali sa kvety v záhrade, dali sa starí rodičia do práce a redigovali Romány pre potešenie a dobrú zábavu. Sadli si k jedálenskému stolu, stiahli si stropnú lampu a čítali a korigovali rukopisy, dlhé špalty i zalomené stránky, ktoré boli pripravené do tlače. Niekedy aj písali; trvali na tom, aby sa na konci každého zošita nachádzal krátky poučný a vzdelávací článok, a keď ten nebol naporúdzi, napísali ho sami – o význame čistenia zubov, o boji proti chrápaniu, o včelárení, o vývine pôšt, o rieke Linth, ako ju reguloval Konrad Escher, o posledných dňoch Ulricha von Huttena. Navyše prepisovali romány, keď sa im nejaká pasáž videla bezradná, nepravdepodobná či neslušná. Alebo keď im prišla na um lepšia pointa. Vydavateľ im ponechal voľnú ruku.

Keď som už nemusel chodiť spávať po zmĺknutí drozdieho spevu, dovolili mi zostať sedieť pri stole. Vo svetle nízkej lampy jasný stôl, všade naokolo tmavá izba – mal som tú atmosféru rád a cítil som sa tam dobre.

Niekedy som opatrne, aby to nezbadali, zdvihol hlavu a pozeral som na nich – na starého otca, ktorého tmavé oči pozorne hľadeli na prácu, čo mal pred sebou, ale niekedy sa zahľadeli aj do diaľky, na starú mamu, ktorá to všetko robila s ľahkosťou, čítala s úsmevom a písala a korigovala ľahkou a rýchlou rukou. Pritom mala náročnejšiu prácu ako starý otec; kým ten mal rád iba dejepisné knihy a k románom, ktoré redigovali, mal iba vecný a triezvy vzťah, ona milovala literatúru, romány i básne, presne vycítila literárne kvality a pri zaobchádzaní s banálnymi textami isto veľmi trpela.

Ja som ich nesmel čítať. Kedy-tedy som, keď hovorili o nejakom románe, pocítil zvedavosť. Počúval som o nich, nemusel som ich čítať; o tejto téme sú aj lepšie romány a novely od Conrada Ferdinanda Meyera, Gottfrieda Kellera alebo niektorého iného klasika. Stará mama vstala a lepšiu knihu mi ihneď priniesla.

Nesčíselné exempláre zopätých stránkových korektúr som si odnášal domov do Nemecka a písal som na opačné čisté strany všelijaké čmáraniny, zároveň mi však starí rodičia veľmi naliehavo nakazovali, aby som texty korektúr nečítal. Radšej by mi ich neboli dali. Lenže papier bol drahý a mama zarábala málo. A tak som po celé školské roky písal na čisté opačné strany korektúr všetko, čo som učiteľom nemusel prezentovať v školských zošitoch – latinské, anglické a grécke slovíčka, aritmetické a geometrické úlohy, koncepty slohov, prerozprávania a opisy obrázkov, hlavné mestá, rieky a pohoria, roky a správy pre spolužiakov a spolužiačky, čo sedeli o pár lavíc ďalej.

Prvý román, ktorý som čítal, bol o nemeckom vojakovi, čo ušiel z ruského zajatia a na ceste domov prekonal mnohé nebezpečenstvá. Na jeho nebezpečenstvá a dobrodružstvá som čoskoro zabudol. No nezabudol som na jeho návrat. Dostal sa až do Nemecka, našiel mesto, kde žila jeho žena, našiel dom i byt. Zazvonil a dvere sa otvorili. Stála v nich jeho žena, taká krásna a mladá, na akú si spomínal po celé roky vojny a zajatia. Ba bola ešte krajšia a hoci trochu zostarla, bola rozkvitnutejšia a ženskejšia. No ona sa naňho nepozerala s radosťou, ale zdesene, akoby to bol duch – a na rukách držala dievčatko, čo nemalo ešte ani dva roky, a druhé staršie, sa k nej tislo a zahanbené pozeralo spoza zástery. Vedľa nej stál muž a držal ju okolo pliec.

Zabojujú tí muži o ženu? Poznajú sa? Stretávajú sa prvý raz? Oklamal ju muž, čo má ruky na jej pleciach, keď povedal, že prvý muž jej padol? Alebo sa dokonca zaňho vydával, keď sa už vrátil z vojny alebo zo zajatia? Zaľúbila sa žena doňho s ľahkým srdcom a nechala sa nalákať na nové šťastie? Alebo si ho vzala k sebe bez lásky a v núdzi, pretože by bez neho neprežila útek a nemohla by začať znova? Pretože potrebovala muža, ktorý by sa postaral o jej prvú dcéru? O prvú dcéru, ktorú nesplodil druhý muž, ale ten prvý, čo stál pred ňou otrhaný, neveriaci a zúfalý?

To som sa nedozvedel. Blok, v ktorom bol tento text, som už použil, prvé strany som vytrhol a zahodil. Boli to posledné strany románu.

Koniec románu som si chcel prečítať počas nasledujúceho leta. Posledné strany som zahodil, ale prvá strana s názvom a autorom sa zachovala. Vedel som, že starí rodičia si v spálni opatrovali kompletnú edíciu; vypĺňala najvyššiu úzku policu.

Myslel som si, že hľadanie nebude ťažké. Korektúry síce nemali čísla, pod ktorými vychádzali zošity a podľa ktorých boli v polici zoradené, no keďže som ich dostal počas predchádzajúceho leta a mesačne vychádzali dva zošity, predpokladal som, že román nájdem medzi poslednými dvadsiatimi štyrmi zošitmi. Nenašiel som ho.

Počas ďalšieho leta som na román zabudol.

V zime pred skúškou som sa bál, že všetko nestihnem, a vianočnú návštevu som chcel vynechať. Lenže starí rodičia mi napísali, že musím prísť. Nemusím dlho zostať, ale musím prísť. Je to naliehavé.

V byte mali vždy poriadok. Pri poslednej návšteve ma však ten poriadok skľučoval. Starí rodičia sa rozlúčili so všetkým, čo naliehavo nepotrebovali a o čo by som podľa ich mienky nemal záujem ani ja, ich jediný vnuk. Nechceli ísť do starobinca. Chceli si byt udržať. Ale zároveň sa pripravovali na smrť a nechceli mať okolo seba nič prebytočné, nič nepodstatné.

Viedli ma z izby do izby a pýtali sa ma, čo mi majú nechať. Niektoré dôverne známe predmety už chýbali a v skriniach, ktoré otvárali, boli police už napoly prázdne. Chcel som mať všetko, so všetkým ma spájali spomienky a všetko, čo si starí rodičia nechajú kvôli mne, bude ich udržiavať pri živote. Ale s triezvosťou, s akou sa pripravovali na smrť, mi dali najavo, že si môžem vziať iba málo. Roky nebudem mať ako študent a referendár väčší byt a nebudem si môcť dovoliť financovať uskladnenie nábytku. Mám si zobrať len to, čo sa mi zmestí do izby. Starého otcov písací stôl a kreslo? Jeho historické knihy? Starej maminho Gotthelfa, Kellera a Meyera? Obraz pradiarne, ktorú viedol starý otec? Zovrelo mi hrdlo, nevedel som nič povedať a na všetko som prikývol.

Romány pre potešenie a dobrú zábavu boli ešte tam. Ale starí rodičia mi ich neponúkli a ja som o ne nežiadal. Určite by mi ich boli dali. Mohol som sa im priznať, že som vtedy nedbal na ich varovanie a najprv som si prečítal román o vracajúcom sa vojakovi a potom aj ďalšie.

Keď som odchádzal, odprevadil ma starý otec ako vždy na stanicu vo veľkom meste. O niekoľko týždňov narazilo do starých rodičov auto. Nakupovali v dedine a vracali sa domov. Vodič bol opitý a dostal sa na chodník. Stará mama zomrela ešte skôr, ako prišla záchranka, starý otec zomrel v nemocnici. Zomrel krátko po polnoci, ale ja som sa rozhodol, že na ich spoločný náhrobok patrí aj ten istý dátum smrti.

O tom, čo som si prečítal v románe o navrátenom vojakovi, sa mi muselo najprv snívať, len potom som si bol schopný uvedomiť, čo sa tam písalo. Vo sne som prichádzal zďaleka – tak ako Karl, chodil som začudovaný po uliciach mesta – takisto podobný Karlovi – šiel som ako on po trhu a takisto ako on som postával pred masívnym, temným a neprívetivým domom z červenej tehly. Potom som sa zobudil s vedomím, že som dom poznal. Že som sedel na námestí a videl som ho, ale som si ho nevšimol.

Cestoval som tadiaľ do práce. Ulica pozdĺž Friedrichovho námestia sa nevolá Mlynárska, ale Mayerova – a dom nemá číslo 18, ale 38. Červená tehla, väzenská brána, balkón na kanóny a strieľne – všetko súhlasilo. Dom je pochmúrny a nepadne do oka, čelnú stranu má obrátenú na východ a vtedy bol v tieni, ale vedel som si predstaviť, že v rannom slnku vyzerá prívetivejšie. Vypátram to. Všetko vypátram.

Otvoril som záhradnú bránu, vyšiel som po schodoch k dverám a čítal mená pri zvončekových gombíkoch. Karl vystúpil po schodoch, to som sa ešte dozvedel, takže jeho žena musela bývať na prvom, druhom alebo treťom poschodí. Mená mi vôbec nič nehovorili. Najprv som chcel zazvoniť, ale potom som si to rozmyslel. Zaznamenal som si mená, aby som mohol napísať ľuďom, čo sa za nimi skrývali. Alebo sa s nimi spojím telefonicky.

Karl nastúpil na diaľnici do trojkolesového nákladného vozidla a viezol sa dvadsať minút. Musel bývať a obchodovať v meste, kde vyrástol, žena sa mu presťahovala do susedného mesta, v ktorom som teraz býval a pracoval ja. V románe sa nespomínalo, kde sa nachádzal jeho sklad. Blízko nášho starého bytu? Už som bol na svete, keď sa vrátil. Možno som sa práve hral na ulici, keď prechádzal okolo.

Zasmial som sa nad predstavou, že som sa už-už stretol s románovou postavou. Ale nebolo úžasné, že starí rodičia dostali práve tento rukopis?