Bez spolupráce to nepôjde

Keď žijeme v malej krajine, ani si neuvedomujeme, ako naše videnie sveta ovplyvňujú jej rozmery. Neriešime problémy sveta, lebo ich môžeme ovplyvniť len veľmi málo a prirodzene sa venujeme tomu, čo sa nás bezprostredne dotýka a na čo máme dosah. To platí aj pre našu žurnalistiku. Novinári vedia, že sa musia venovať otázkam, ktoré si kladú ich čitatelia, hoci si uvedomujú, že problémy sveta sú aj našimi problémami. Jasne to potvrdzuje kniha ich amerického kolegu Fareeda Zakariu 10 ponaučení pre postpandemický svet, ktorá vyšla v Knižnej edícii Denníka N.

Je to pohľad z veľkej krajiny a venuje sa otázkam, ktoré sa týkajú celého sveta, no hneď v prvej kapitole sa presvedčíme, že veľký svet si s niektorými vecami nevie rady rovnako ako malá krajina. Covid-19 zaskočil všetkých, pristihol ľudstvo nepripravené, hoci pandémie ho sužujú od nepamäti. Krajiny vydávajú obrovské prostriedky na vývoj zbraní pre vlastnú bezpečnosť, no stačil malý vírus a všetky sa ocitli v ohrození. O nebezpečenstve patogénov pritom dobre vieme, dohodli sme sa dokonca na Dohovore o zákaze biologických zbraní, no úrad, ktorý dohliada na jeho implementáciu, je slabý, má „len štyroch zamestnancov a rozpočet menší než priemerná prevádzka McDonaldu“.

Druhé ponaučenie pripomína dôležitosť štátneho aparátu, ktorý nemusí byť veľký, ale efektívny. Podľa Univerzity Johna Hopkinsa bola Amerika ešte v júli 2019 najlepšie pripravenou krajnou na boj s epidémiou. Oneskorené, slabé a chaotické opatrenia federálnej vlády spôsobili, že v krajine, „v ktorej žije len 5 percent svetovej populácie, bolo až 25 percent zo všetkých potvrdených prípadov nákazy na celom svete“. V USA stále pretrváva nedôvera k štátu. Kongres aj v maličkostiach riadi úrady, nenecháva im priestor na nezávislosť a flexibilitu, akú majú napríklad v krajinách severnej Európy, ktoré dávajú viac právomocí odborníkom, väčšiu autonómiu úradníkom a dosahujú väčšiu efektivitu systému riadenia.

Slabiny voľného trhu

Spoločenské zmeny v našej časti Európy nastali vo chvíli, keď vrcholila politika, ktorú presadzovala Thatcherová a Reagan. Aj my sme uverili, že všetky problémy vyrieši otvorený trh a rozsiahla liberalizácia. Teraz sa kyvadlo dejinného pohybu vydalo opačným smerom. Noviny Financial Times trh a liberalizáciu vždy podporovali, no Zakaria uvádza tento citát z ich vydania v apríli 2020: „Vlády musia prevziať aktívnejšiu úlohu v ekonomike. Musia vnímať verejné služby ako investície, nie ako náklady a musia hľadať spôsoby, ako spraviť trhy bezpečnejšími.“ Už ani pravica nemá nič proti štátnym dotáciám a protekcionizmu. Trhový princíp ukázal svoje slabiny najmä v oblasti zdravotníctva. Zdravotný systém v Spojených štátoch je obrovský, zložitý a... drahý. Potom neprekvapí, že jedna nórska univerzita na začiatku pandémie uverejnila inzerát, v ktorom žiadala svojich študentov, aby sa vrátili domov, a to „najmä ak prebývate v krajine s nerozvinutou zdravotnou infraštruktúrou a so slabými zdravotnými službami, ako napríklad v USA“. Univerzita neskôr vymazala časť o Amerike, pretože si uvedomila, že spôsobila faux pas – ako sa vraví, „omylom povedala pravdu“. To je ďalšie ponaučenie: „Vysoko nerovný prístup k zdravotnej starostlivosti je súčasťou rozsiahlejšej dynamiky v ,pay-to-play´ spoločnosti, kde všetkému vládne trh, a ak si nezaplatíte, tak nie ste súčasťou hry“.    

Pandémia pripomenula verejnosti úlohu odborníkov, vlády sa pri svojich rozhodnutiach opierali o ich rady. No keď sa Trumpa ako kandidáta na prezidenta opýtali, s ktorými zahraničnými odborníkmi sa radí, odpovedal: „Radím sa sám so sebou, som číslo jeden, pretože mám skvelý mozog.“ Spoliehal sa na svoju intuíciu a neváhal navrhnúť, aby si ľudia mohli do tiel vstrekovať čistiace prostriedky. V počiatočných fázach pandémie boli lekári, vedci a úradníci v ťažkej situácii, mali nedostatočné a niekedy chybné informácie, no museli prijímať závažné rozhodnutia s nedozernými následkami. Verejnosť chce len jasné a definitívne výsledky, lebo netuší, ako veda funguje. Ak chceme túto a ďalšie pandémie prežiť, musíme počúvať odborníkov, ale aj odborníci musia počúvať ľudí.

Technológie a nerovnosť

Keď píšeme o dnešnom svete, nemôžeme sa vyhnúť témy internetu, lebo dnešný život je digitálny. To je aj názov ďalšieho Zakariovho ponaučenia. World Wide Web vznikol len v roku 1990, ale už stihol zásadne zmeniť mnohé oblasti nášho života. Povedľa materiálnej ekonomiky vznikla ekonomika digitálna a začína ovládať tú prvú. Vznik pandémie ukázal dôležitosť technológií v zdravotníctve a zmenil prácu jeho zamestnancov. Vidno to v oblasti diagnostiky, ktorá spočíva v zbere, organizovaní a analyzovaní informácií. Skúsený lekár s dlhoročnou praxou vidí možno tisícky pacientov a prečíta stovky článkov. Umelá inteligencia softvéru dokáže zanalyzovať desiatky miliónov údajov o pacientoch a stovky tisíc štúdií v priebehu niekoľkých minút. Dnes ľudia pracujú s vyššou inteligenciou, no nie sú jej ani úplne nadriadení. „Istým spôsobom je to presnejšie vyjadrenie nášho skutočného miesta v nesmierne obrovskom vesmíre.“

Americký autor si nemohol nevšimnúť, ako nové technológie zvyšujú nerovnosť. Vyžadujú si nové investície a tie majú veľké firmy. V rokoch 2001 a 2013 najväčších 5 percent firiem z oblasti služieb zvýšilo produktivitu o 44 percent, ostatné spoločnosti z tohto sektora len o 5 percent. Veľké spoločnosti majú stále väčšie zisky a väčší podiel na trhu, menší konkurenti sú ponechaní svojmu osudu. Je to ukážka toho, čo ekonómovia nazývajú „Matúšov efekt“ podľa pasáže v Evanjeliu podľa Matúša: „Lebo každému, kto má, sa pridá a bude mať hojnosť. Ale kto nemá, tomu sa odoberie aj to, čo má.“ Pandémia tento proces ešte urýchlila.

Je ľahké nenávidieť globalizáciu

Pri poučení o globalizácii si treba hneď na začiatku pripomenúť: „je ľahké ju nenávidieť, je pohodlné ju obviňovať a je nemožné ju zastaviť“. Vzhľadom na prudký nárast komunikačných a prepravných možností vnímame globalizáciu, jej možnosti a nebezpečenstvá ako záležitosť posledných desaťročí. Tento proces sa však začal už dávno. Osvietenský ekonóm Adam Smith navrhol dva dátumy: rok 1492, keď Columbus doplával do Ameriky, alebo rok 1498, keď Vasco da Gama našiel novú cestu do Ázie okolo Afriky. Výroba a obchod sa neobmedzovali na jeden svetadiel, ale začali využívať možnosti medzikontinentálnej výmeny. Za posledných tridsať rokov sa medzinárodná deľba práce rozvíjala skokom. V roku 1990 boli priame zahraničné investície na úrovni 240 miliárd dolárov, v roku 2016 to bolo už 2,7 miliardy. Pandémia vyvolala v mnohých krajinách strach z prílišnej závislosti od zahraničných výrobcov kľúčových zdravotníckych potrieb. Začalo sa hovoriť o návrate výroby do domovských krajín. Bohatstvo vyspelých krajín však negeneruje výroba, ale služby. V Amerike, ale aj v Nemecku, sa 70 percent HDP tvorí v oblasti služieb a to isté platí aj o pracovných miestach. Vo Francúzsku tvorí výroba menej než 10 percent HDP. Nie je namieste nazývať tieto krajiny industriálnymi, keď sú v skutočnosti postindustriálne, a obnovovanie priemyselných závodov v týchto krajinách by bolo veľmi nákladné.

Fareed Zakaria sa díva na svet očami Američana, ktorý si uvedomuje, akú dôležitú úlohu hrá jeho krajina vo všetkom, čo sa vo svete deje, no ako prisťahovalec vidí aj slabé miesta spoločenského systému, ktorý nie je vždy efektívny a sociálne spravodlivý. Uprednostňuje Ameriku otvorenú medzinárodnej spolupráci, lebo iba „ak ľudia spolupracujú, dosiahnu viac a riešenia sú trvalejšie, ako keď konajú individuálne“.   

František Hruška (1944)

Literárny historik a prekladateľ. Pôsobil na univerzitách v Neapole, Ríme a Moskve, ale aj na slovenskom veľvyslanectve v Ríme. Sústavne spolupracoval s Katedrou romanistiky na FiF UK v Bratislave, ktorú viac rokov viedol. Venuje sa talianskej literatúre, dejinám a kultúre.

Ilustračná fotografia:Zdravotníčka po skončení služby v nemocnici v talianskom Pesare v čase pandémie koronavírusu v marci 2020.

Foto: Alberto Giuliani / wikipedia.org