Bezodný džbán zázračna

Boli časy, keď sme čítavali slovenské ľudové rozprávky a potom sa čudovali, koľko z nich sa tak veľmi podobá na rozprávky bratov Grimmovcov. Potom sme sa začítali do iných známych rozprávok a všade sme v tých najstarších vrstvách nachádzali seba samých. Tak, ako nás prekvapí rovnaké slovo v slovenčine či perzštine alebo v sanskrite. Ten nás v hlbinách vekov dovedie k sebe samým až do Indie. Jej rozprávky vyšli v slovenskom výbere a preklade Dávida Ursinyho, ktorý ho sám aj bohato ilustroval, pod názvom Zázračný džbán.

Kultúra, jazyk a náboženstvá Indie priťahovali Európanov aspoň tak dávno, ako Marco Polo na konci 13. storočia diktoval v janovskom žalári pisárovi svoje spomienky z ciest. Dostali meno Kniha o zázrakoch sveta a v útržkoch opisov a prekladov do rôznych jazykov stáročiami čiastočne prežili dodnes. Marco Polo v tom, čo v Európe pôsobilo ako zázrak, opisoval obrazy, ktoré videl na vlastné oči a precítil na vlastnej koži.

Mestá so zlatými kupolami, prístavy a trhy s drahocennými koreninami, kobercami už-už pripravenými vzlietnuť, rozprávajúce stromy, mestá, ríše a panovníkov bohatších než bagdadskí kalifovia. V janovskej väznici opísal celý šíry Východ a v európskej obrazotvornosti ho navždy zahalil závojom tajuplnosti, desu a neodolateľnej príťažlivosti.

„Orient je bezodná studnica zázračna, v ktorej sa rodia sny aj mágia. Všetko prichádza z Orientu, Dobro aj Zlo, zázraky aj herézy,“ napísal francúzsky historik Jacques le Goff v diele Fantázia a skutočnosť stredoveku. Marco Polo naozaj nepísal o zázraku, ale o „pozemskej realite zázračna“.  Toto „zázračno“ však nie je len taký hocijaký „zázrak“, aký sa nám zavše prihodí. Orientálne zázračno je nikdy sa nekončiaci dej, ktorý sa napĺňa svojím nepretržitým pretváraním tak, ako láska, premieňajúca okamihy náhody na večnosť.

Si sám a sám aj budeš žiť

Keď Dávid Ursiny zostavoval knihu rozprávok amazonských Američanov s názvom Strom života - Rozprávky Veľkej Amazónie, takisto sa mu cestičkami mysle presýpali zázraky – zázraky zomierajúcich civilizácií, o ktorých pred čosi vyše pol tisícročím nemal dovtedy známy svet ani potuchy. Indické rozprávky, to je už čosi iné.

Nemenej podmaňujúce, no s niťou plynulo sa vinúcou podvedomím až do staručkého staroveku, keď ešte vonkoncom nejestvoval pojem „indoeurópsky“, zato však v tom „indickom“ sa už našou prarečou zhovárala mladá jambosa (tropický strom) s figovníkom o starom mĺkvom stromisku, z ktorého veľkého mladého bieleho púčika sa narodilo dieťa. „Dieťa je naše. Patrí kvetinám a stromom a my nedopustíme, aby mu niekto ublížil,“ šepkali si rastliny a stromy a všetko vtáctvo a vody sveta. Jeho otec – staré stromisko, vyzval živé tvorstvo, aby sa oň staralo a vyjavilo mu všetky tajomstvá džungle.

Z takéhoto poznania potom rástol človek Lingo, spoznával iných ľudí a odhaľoval v nich božské vlastnosti, a spoznával i zúrivých obrov, v ktorých doloval cynizmom dávno udupané dobro. Ľudské bytosti sa ženili, vydávali i rozmnožovali, len Lingo, múdrejší a chrabrejší ako ostatní, ostal sám, aby im mohol múdro vládnuť. Na počiatku ľudskej lásky bolo poznanie samoty.

Ako melanchólia dieťaťa, ktoré z bieleho púčika precitne do skutočného sveta, by sa dala označiť neviditeľná niť spájajúca príbehy prostých ľudí, ktorí majú odvahu zhltnúť boha, bohov rovnako všemocných ako bezmocných, obrov, princezien, plazov, radžov, brahmanov, maharadžov, víly i múdre stareny, rozprávajúce kamene i lietajúce slony. Dávid Ursiny tieto príbehy „rozčlenil“ do dvadsiatich troch kapitol – dvadsiatich troch rozprávok, každej samostatne ilustrovanej. Sú to ilustrácie možno až starosvetsky pôvabné a insitne dvojrozmerné, ako keby tak zdôrazňovali na seba sa vŕšiace „poschodia“, ktorými ľudstvo od mýtu k mýtu kráčalo od počiatkov až do chaosu súčasnosti. Vydanie v rovnakej grafickej úprave ako predchádzajúca kniha Strom života - Rozprávky Veľkej Amazónie (Petrus, 2020) vizuálne tak trochu nepriamo evokuje oné fantastické legendy, kde Marco Polo obhájil skutočnosť zázračna, z ktorého ostáva závan zmyselnosti a nebezpečenstva.

Príbeh života v kocke

No predsa, indické rozprávky v slovenskom vydaní nemajú zvláštne „logickú štruktúru“, nie sú prierezom vývoja indických eposov, mýtov a legiend. Každý z príbehov je prerozprávaný ako rozprávka, no cítime, že v skutočnosti sú akousi esenciou stvoriteľských mýtov a legiend z rôznych období a zrejme aj regiónov širokého subkontinentu.

Ako celok bývali rozprávky v sanskrite neraz zapísané ako morality pre deti sprostredkúvajúce životnú filozofiu. Napríklad eponymná rozprávka Zázračný džbán je dokonalou moralitou i príbehom ľudského života v kocke. Drevorubačovi Subha Dattovi nechýba šťastie, no lákajú ho vzdialené končiny lesa, v ktorých natrafí na lesné víly a ich bezodný krčah plný najlahodnejších pochúťok. Pokušenie je to veľké – víly však nie sú žiadne „nehanebnice“. Je to skôr pokušenie, pred akým sa ocitne človek, keď spozná, že má možnosť si zvoliť – nie nevyhnutne medzi dobrom a zlom, len medzi dvomi, možno rovnako dobrými, možnosťami.

Väčšinou v tom neuspeje, pretože takáto možnosť prináša aj potrebu zodpovednosti. Voči tým, ktorých sme zanechali v „starom“ živote, ale aj voči tým, ktorí nám ukazujú ten „nový“. Ako ustáť rozkol medzi obomi tak, aby sa zázračný džbán nikdy nerozbil? Otázka, na ktorú ustavične narážame v modernom živote, hoci ju márne zakopávame ako Subha Datta džbán v lese prv, než ho v opitosti zo samého seba rozbije.

Všetko to uzrieš vo svetle bleskov

Koloniálna realita, ktorú na Indiu uvalilo britské impérium, do veľkej miery znamenala aj koniec marcopolovskej „reality zázračna“. Ak bola dovtedy India pre európsku literatúru vzdialenou, idealizovanou a s rešpektom vnímanou inšpiráciou (J. W. Goethe), moderný vek sa zahryzol priamo de jej tela.

Hrozba zániku hodnôt starých kultúr však priniesla aj potrebu lepšie ich poznať a ochrániť – a to bol aj prípad britského folkloristu Josepha Jacobsa, v ktorého zostavení a preklade po prvý raz vyšli indické rozprávky v Londýne v roku 1892. V čase, keď sa o Indii bežne písalo jazykom Rudyarda Kiplinga ako o „bremene bieleho muža“ a o jej rozprávkach ako o pôvabnom exotizme primitívov, ktorí si nevedia vedecky vysvetliť blesk, pre Jacobsa boli rozprávky predmoderných národov „oveľa viac ako keltské či hindské – boli výpoveďou ľudstva“. Naznačil, že nech brachiálnou silou akokoľvek povyšujeme rachot racionality na zákon, vysvetlenie napokon aj tak príde len „vo svetle bleskov“.

Žiaľ, v Zázračnom džbáne sa nedozvieme, podľa akého kľúča postupoval Dávid Ursiny, keď rozprávky vyberal. Vieme, že ich preložil z angličtiny, no chýba uvedenie zdrojov, a hoci kniha obsahuje prehľadne vypracovaný slovníček pojmov, trochu v nej chýba predslov, ktorý by čitateľa uviedol do kontextu, v ktorom sa poznanie indických rozprávok sprostredkúvalo európskemu svetu. Je to možno len jediný nedostatok knihy, ktorej slovenský preklad sa blíži kráse toho najlepšieho v slovenskej prekladovej literatúre.    

Silvia Ruppeldtová (1977)

Publicistka, esejistka, prekladateľka. Vyštudovala scenáristiku a dramaturgiu na Filmovej fakulte VŠMU a archeológiu na FiF UK v Bratislave, absolvovala študijné pobyty vo Viedni, Madride, Moskve a Havane. Bola poslucháčkou Inštitútu pre Vyššie latinskoamerické štúdiá vo Viedni. Prekladá literatúru, odborné texty a poéziu zo španielskeho, francúzskeho, portugalského, nemeckého a anglického jazyka.

Dávid Ursiny (zost., preklad, ilustrácie): Zázračný džbán – Indické rozprávky

Preklad a ilustrácie: Dávid Ursiny

Bratislava: Petrus, 2021