Bieloruskí spisovatelia: exil, šuplík, väzenie

Ale ani medzi svojimi píšucimi krajanmi nebola Alexijevičová veľmi oslavovaná a jednou z príčin bol jazyk jej kníh – ruština. Dvestoročná mohutná rusifikačná politika, vražedné stalinské represie proti inteligencii, ničenie bieloruského školstva a kultúry v sovietskom a neskôr v lukašenkovskom období urobili z bieloruštiny okrajový jazyk vo vlastnej krajine, stal sa tak poslednou zbraňou tunajších spisovateľov, a preto niet divu, že odklon od bieloruského jazyka tam zvyknú považovať zradu. Alebo považovali... kým neprišli väčšie existenčné hrozby, ktoré vyvrcholili postupným potlačením mierovej revolúcie po auguste 2020 a hromadnými perzekúciami voči slobodnému mysleniu a predovšetkým voči národnej kultúre.

Vrátim se ešte na chvíľu k Svetlane Alexijevičovej. Keby som to mal formulovať zjednodušene, jej Nobelova cena neznamená, že je to najkvalitnejšia spisovateľka v Bielorusku. Skôr to značí, že bieloruská literatúra má zatiaľ šancu preraziť vo svete iba prostredníctvom svojich rusky píšucich autorov. A je to pochopiteľné: bieloruština sa ako odbor nevyučuje takmer na žiadnej univerzite na svete, takže logicky prekladatelia chýbajú. Túto myšlienku potvrdzuje aj úspech ďalšieho ruskojazyčného Bielorusa Sašu Filipenka, ktorý bol na tohtoročnom BRaK-u jedným z headlinerov. Z bielorusky píšucich autorov boli za posledných 20 rokov na Nobelovu cenu nominovaní – niektorí aj viackrát – Vasil Bykav, Ryhor Baradulin, Uladzimir Ňakljajev a Ales Razanav. Nominácie však vždy narážali na rovnaký problém – totálny nedostatok prekladov. Bykav a Baradulin sú už dlhší čas mŕtvi a pred necelým rokom odišiel aj Ales Razanav, skutočný velikán poézie európskeho formátu.

Ovocie protinárodnej politiky

Žiadna literatúra se nemôže vyvíjať odtrhnutá od života spoločnosti, preto by som mal aspoň načrtnúť spoločenské, ale i mimoliterárne dianie pred rokom 2020.

Už som spomínal paradoxné rozdelenie spoločnosti na nepočetnú bieloruskojazyčnú elitu a drvivú väčšinu Bielorusov, ktorí hovoria rusky alebo rusko-bieloruským pidžinom. Zjednodušene povedané, bieloruskí spisovatelia tak trochu nemajú pre koho písať. Priemerný náklad beletristických kníh v bieloruštine nepresahuje hranicu tisíc kusov. Treba však vedieť aj to, že knižný trh v Bielorusku je zahltený ruskou, omnoho lacnejšou produkciou. Zároveň si musíme uvedomiť, že bieloruština sa zo sovietskej kategórie vidieckeho jazyka na konci minulého storočia premiestnila do kategórie jazyka protirežimového. Dôsledkom je absencia štátnej podpory, časté prekážky pri vydávaní a distribúcii kníh v bieloruštine alebo čierne zoznamy autorov (či celkovo umelcov), ktorí majú zakázané verejné prezentácie. Na druhej strane – keďže popularita režimu je veľmi nízka – veľké množstvo protestne naladených ľudí dáva určitú nádej na prežitie národného jazyka v budúcnosti.

Národná kultúra, slobodné myslenie a tvorivé iniciatívy v podmienkach autoritárskeho štátu síce vo výrazne obmedzenom rozsahu, ale predsa len existovali v getách, ktoré mali dokonca pre svoju príťažlivosť tendenciu rozrastať sa. K vyššej úrovni, ktorá by presiahla rozmer miestnej iniciatívy, do médií či do škôl, však mali cestu zakázanú.

Zakázaný Orwell

Čo priniesol rok 2020? Odpoveď je jednoduchá. Povstanie ducha moderného národa a zároveň skazu národného života na území Bieloruskej republiky.

Nemá zmysel pripomínať vývoj protestov, pretože zábery stotisícových sprievodov v Minsku a ďalších mestách obleteli titulné stránky svetových médií, rovnako ako svedectvá o krvavých zásahoch špeciálnych jednotiek, o neľudských podmienkach a mučení za mrežami, o beztrestnom policajnom násilí. Neskorší vývoj, ktorý má vlastne ešte do svojho zavŕšenia ďaleko, však už médiá tak nesledujú.

Áno, v dôsledku brutálnych perzekúcií mierumilovných protestujúcich, keď celkom prestali platiť zákony, niekoľkomesačnému vzdoru došla šťava. Aj za najmenšie prejavy nesúhlasu sa po vykonštruovaných procesoch šlo do väzenia. Desiatky až stovky tisíc prišli o prácu, desiatky až stovky tisíc museli opustiť krajinu. Asi šesťdesiat tisíc občanov si vyskúšalo zatknutie a väzenie. Dodnes je oficiálne uznaných 1 217 politických väzňov, ktorí dostali dlhoročné tresty, no ich skutočný počet sa odhaduje na niekoľkonásobok.

Toto sú však iba čísla, ktoré – nech sú akokoľvek hrozné – nemajú náležitý efekt, preto mi dovoľte spomenúť zopár osobnejších príkladov. Dnes je vo väzení niekoľko ľudí, ktorých dobre poznám: svedkyňa z mojej svadby, učiteľka a regionálna aktivistka; niekoľko mojich bývalých spolužiakov, s ktorými sme si boli blízki, než som pred desiatimi rokmi odišiel do cudziny: jeden sa stal marketingovým riaditeľom nezávislého média Naša Niva, druhý prispievateľom Slobodnej Európy a treťou je šéfka najväčšieho internetového portálu tut.by, teraz už zrušeného. V tomto smere nie som výnimkou: ťažko by sa v Bielorusku našiel človek, čo by vo svojom najbližšom okolí nemal blízkych či kamarátov, ktorých by sa násilie nedotklo.

Represie v krajine sú také masívne, že už je ťažké nájsť aspoň nejakú živú iniciatívu. Zavretí nie sú iba ľudia, zrušené sú takmer všetky MVO vrátane ochrancov vtákov, zlikvidované sú všetky kultúrne priestory, neprežil skoro žiadny nezávislý kultúrny festival a štátne kultúrne či vzdelávacie inštitúcie – ak sa po hromadných čistkách vôbec udržali – sú vo svojej činnosti také oklieštené a podrobené takej kontrole, že sa už nedajú považovať za živé organizmy. Nehovoriac o tom, že v krajine de facto nezostali slobodné médiá, a tým, čo zostali a fungujú v podmienkach zemľanok, štát blokuje stránky. Výbornou ilustráciou celkového zmaru je fakt, že z kníhkupectiev aj knižníc bol stiahnutý Orwellov román 1984. A pozor: nie iba jeho bieloruský preklad.

Rozvrat literárneho procesu

Spisovatelia, intelektuáli a umelci sú ľudia, ktorí dokážu formulovať idey, a preto sú v Bielorusku na rane medzi prvými. Za mrežami je už niekoľko mesiacov spisovateľ Pavel Seviarynec, literárny vedec Aliaxandr Fiaduta, filozof Uladzimir Mackevič, anarchista Mikola Dziadok či básnik Mikola Papeka. Od roku 2013 Bieloruský PEN-klub udeľuje cenu Franciška Aliachnoviča za literárne diela napísané vo väzení a minulý rok priniesol rekordný počet 7 laureátov (to sú len tí, ktorí boli ocenení). Ide predovšetkým o básnické cykly, väzenské denníky, ale aj rozprávky.

V septembri 2021 zavítalo na pražský Svět knihy takmer 20 bieloruských spisovateliek a spisovateľov. Iba traja z nich dorazili z Bieloruska. Niekto sa ocitol v cudzine už dávno, ako napríklad Eva Vežnavec, autorka najlepšieho bieloruského románu minulého roka (prišla z Varšavy), alebo Siarhej Prylucki, provokatívny básnik, ktorý sa pred rokmi usadil v Buči pri Kyjeve. Ale väčšinu tvorili spisovatelia s čerstvou skúsenosťou z exilu, niektorí ešte ani nemali predstavu, kde a ako budú ďalej žiť. Odvtedy som mal možnosť sprostredkovať bieloruskú účasť na niekoľkých ďalších literárnych akciách a musím s ľútosťou konštatovať, že v Bielorusku zostáva stále menej a menej ľudí. Je to trpký humor, ale pozvať dnes významného bieloruského spisovateľa na festival do EÚ je logisticky jednoduchá úloha: väčšina tých najvýznamnejších (napríklad už spomínaná Svetlana Alexijevičová, Uladzimir Ňakliajev, Saša Filipenko, ale aj Uladzimir Arlov, Andrej Chadanovič, Alherd Bacharevič, Juli Cimafejeva, Sabina Brilo, Taciana Ňadbaj...) sa usadila v niektorom zo štátov Európskej únie, takže na vízach a drahých letenkách sa dá ušetriť. Kto je za hranicami, venuje sa naplno publicistike, teda hovoria o bieloruskej traume, kde sa dá: v rozhovoroch, článkoch, pamfletoch, v esejach a básňach.

Horšia je však situácia tvorcov v samotnom Bielorusku. Otvorene sa vyjadrovať môžu len ťažko: jednak je to nebezpečné a jednak už v podstate nemajú kde publikovať. Ako príklad hrdinskej výnimky by som chcel spomenúť Kryscinu Bandurynu, mladú poetku a esejistku pôvodom z Mazyru, odkiaľ nedávno ruská armáda odpaľovala rakety a posielala stíhačky na pár desiatok kilometrov vzdialenú Ukrajinu. Kryscina Banduryna, ktorá v detstve zažila otrasné násilie vo vlastnej rodine, dnes píše články o neprípustnosti globálneho násilia a o prežívaní tráum. Okrem toho založila internetový časopis Taubin (pomenovaný po jednom z mnohých Stalinom zavraždených bieloruských básnikov) a uverejňuje v ňom preklady aktuálnej ukrajinskej poézie. Tu je dobré pripomenúť, že za podporu Ukrajiny hrozia v Bielorusku prísne tresty a ako občianka štátu podporujúceho ruskú agresiu na vízum z európskych krajín nemá nárok, takže opustiť Bielorusko je pre ňu veľmi náročné.

V dnešnom koncentráku nazývanom Bielorusko je trestné nielen knihy písať, ale ich aj vydávať. Len za posledný mesiac stratilo licenciu niekoľko najaktívnejších nezávislých nakladateľov. A vydavateľ a historik Andrej Januškevič, vyhodený z predchádzajúceho prenájmu, sa pred dvoma týždňami pokúsil otvoriť v Minsku nové kníhkupectvo. Pokus sa skončil policajnou raziou, zhabaním kníh (boli označené ako extrémistické), zatknutím vydavateľa a jeho spolupracovníčky Naste Karnackej a pravdepodobne novými súdnymi procesmi. Svoj pripravovaný preklad Piatej lode Moniky Kompaníkovej som, mimochodom, plánoval vydať práve v Andrejovom vydavateľstve.

Sjarhej Smatryčenka (1977)

Bohemista, redaktor, prekladateľ, aktivista a kultúrny organizátor. Narodil sa vo Vitebsku, vyštudoval češtinu na univerzite v Minsku a od roku 2010 žije v Česku. Je popularizátorom českej i slovenskej literatúry v Bielorusku, ale vedie aj Ambasádu nezávislej bieloruskej kultúry v Brne.

Na fotografii Sjarhej Smatryčenka (vpravo) spoločne so Siarhiejom Šupou, prekladateľom Orwellovho románu 1984 do bieloruštiny pred Ambasádou nezávislej bieloruskej kultúry v Brne.

Zdroj: archív autora