Vyhľadávanie
Mgr. Mária Klapáková, PhD. (1989) pracuje ako odborná asistentka na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity v Prešove. Venuje sa súčasnej slovenskej i svetovej literatúre, literárnej kritike a metakritike, pôsobí tiež ako lektorka a porotkyňa v literárnych súťažiach. Je redaktorkou časopisu o poézii a básnikoch Vertigo, detského literárneho časopisu Zips a knižného portálu košickej verejnej knižnice knihynadosah.sk.
Nie je rozhodne novou informáciou, že podobne ako aj iné druhy skúmania, či už humanitného, prírodovedného alebo technického zamerania, je aj literárnovedný výskum v ostatných rokoch závislý od grantovej podpory. Hoci tento jav ovplyvňuje prácu inštitucionalizovaných literárnych vedcov azda najviac a dá sa považovať za istú formu „diktátu“, budem ho pre potreby tohto textu považovať za neutrálny, aktuálne nemenný fakt. Chcem však naznačiť aspoň niekoľko z množstva dôsledkov, o ktorých sa často nehovorí, no odrazili sa na literárnovednej produkcii (nielen) za rok 2017. Ako príznakové už dlhšie vnímam napríklad to, že podporené granty sú zamerané prevažne na výskum slovenskej literatúry, ešte konkrétnejšie slovenskej literatúry pred rokom 1989 (predovšetkým obdobia romantizmu, realizmu či literatúry 20. storočia). To sa dá, samozrejme, logicky vysvetliť tým, že slovenská literárna veda by sa mala primárne zaoberať slovenskou literatúrou (kto povolanejší by to mal mať na starosti?), zároveň to však považujem za formu uzatvárania sa a aj v rámci literárnej vedy a grantového výskumu vnímam istý „nacionalizmus“. Napríklad i pri prehľade publikácií vydaných za ostatné roky pod hlavičkou Ústavu svetovej literatúry SAV možno vnímať viac zameranie sa primárne na mapovanie prekladateľskej činnosti či na parciálne prieniky slovenskej a svetovej literatúry než na sledovanie samotnej zahraničnej literatúry, o tej súčasnej ani nehovoriac. Bližší kontakt s inými literatúrami (ak neberiem do úvahy často skôr informačné recenzie v literárnych periodikách), ktorý by mohol byť pre našu literárnu vedu dôležitý, teda takmer absentuje. Podobne okrajový je tiež výskum súčasnej domácej literatúry, a to napriek tomu, že je potrebný a má potenciál byť progresívny. Nemyslím si, že recenzie v literárnych a kultúrno-literárnych periodikách sú postačujúce. A práve odsúvanie reflexie aktuálnej literatúry môže byť do istej miery dôsledkom dlhodobého preferovania historických tém pri schvaľovaní projektov. Nechcem grantový systém ako taký kritizovať ani negovať, keďže je to v aktuálnej situácii jediná možná cesta, ako sa profesionálne (literárnej) vede venovať. Chcela by som však poukázať na možné nástrahy a problémy, ktoré s tým, že sa literárnovedné publikácie často vydávajú účelovo, súvisia a ktoré sa do istej miery odzrkadlili aj na tohtoročnej odbornej spisbe (minimum textov zameraných na súčasnú a zahraničnú literatúru). Zároveň by som prostredníctvom tohtoročného prehľadu chcela upozorniť na kontrast, ktorý sa ukáže, keď vedľa seba položíme napríklad knihu, ktorá vznikala počas dvoch desaťročí výskumu a autorka do nej „potopila svoju dušu“ a textami, ktoré takýto čas na „dozrievanie“ nemali/nedostali, čo môže byť tiež dôsledok trojročnej či štvorročnej časovej dotácie vyčlenenej grantovým projektom.
V našom literárnovednom kontexte nie je úplne zaužívané písať odborné texty a formulovať aj vedeckú prácu, povedané trocha nadnesene, „s dušou“ (hoci, samozrejme, existujú výnimky). Jednak je to určite preto, že výskum si vyžaduje striktnosť, systematickosť, presnosť a odstup, čo najistejšie autor dosiahne aj primeraným jazykom a jasnou metodológiou. Takýto postup nekritizujem, práve naopak. No len zriedka sa podarí skĺbiť tieto odborné atribúty a ľudský, bytostný záujem o danú tému bez toho, aby si vzájomne neškodili, neobmedzovali sa, aby kooperovali. V prípade knihy Andrey Bokníkovej Potopené duše s podtitulom Z tvorby slovenských poetiek v prvej polovici 20. storočia (Aspekt) sa to však podarilo. Ide o dvanásť portrétov poetiek, napríklad Ľudmila Groeblová, Bela Dunajská, Zora Jesenská či menej známych, resp. úplne neznámych ako Šára Buganová, Elena Kamenická alebo Viera Szathmáry-Vlčková, ktoré počas svojho života z rôznych dôvodov, či už osobných alebo spoločensko-politických, dostali publikačný priestor iba sporadicky či ho nedostali vôbec. Ocitli sa tak na okraji záujmu a ich písanie nijako výrazne nezasiahlo do obrazu dobovej poézie. A. Bokníková ich knihou „oživuje“, sprítomňuje a dôsledným výberom textov poukazuje na kvality, ktoré dobová kritika prehliadla. Že sa výskumníčka týmto autorkám venuje dlhodobo, dokazujú napríklad aj príspevky publikované v časopise Aspekt pred takmer dvomi desaťročiami, ktoré vznik knihy predznamenali. Už to naznačuje, že vydaniu čítanky predchádzal dlhodobý výskum, zber a triedenie materiálu, čo sa ukázalo aj na kvalite (i vizuálnej) výberu. Okrem špecifickej témy knihe azda prospelo aj to, že vyšla v správnom čase. Jednak totiž nie je uponáhľaná, no nezanedbateľné tiež je, že vychádza v období, keď si umelecká literatúra a osobitne poézia vydobýja stále viac priestoru aj medzi širšou verejnosťou – vnímam to najmä v súvislosti so staršou poéziou, ktorá je všeobecne ľahšie zrozumiteľná a komunikatívna a tiež má v sebe istý nádych vznešenosti či pátosu, ktorý sa medzi širším čitateľstvom s (kvalitnou) poéziou spája. Navyše v kultúre i médiách stále viac priestoru dostávajú osobnosti našej histórie, ktoré počas života neboli docenené či sa na nich zabúda, osobitne v prípade žien (tu možno spomenúť vynikajúcu minisériu RTVS Prvá). Dôkazom toho, že kniha zasiahla odbornú aj širšiu verejnosť, môže byť napríklad aj to, že za ňu bola zostavovateľka nominovaná na ocenenie Krištáľové krídlo či nadšené reakcie kritiky (odborná fundovanosť, citlivý prístup, pôsobivosť, originalita, novátorsto, „esencia veľkej dokumentárnej hodnoty“ – J. Šaková, Slovenská literatúra 6/2017). Nazdávam sa preto, že pôjde o text, ktorého hodnotu vnímame jednak v súčasnosti, no potvrdzovať sa bude i plynutím času.
V čomsi podobným textom ako čítanka A. Bokníkovej je kniha Timrava vo výbere Dany Podrackej (Literárne informačné centrum). Z oboch textov je totiž zrejmé zaujatie zostavovateliek témou, akýsi druh spojenia s autorkami, ktorým sa venujú, dá sa možno hovoriť až o istej fascinácii. Rozdiel však vnímam v „produktivite“ takýchto nazeraní a tiež v zámere publikácie. Zatiaľ čo Bokníkovej výber má aj historickú hodnotu, vypĺňa „biele miesto“ v našej literatúre, Podracká si prostredníctvom knihy mohla dovoliť realizovať vlastný „dialóg“ s Boženou Slančíkovou Timravou ako autorkou aj ako človekom, pričom výsledkom je nový (umelecký) text. Jej výber totiž predstavuje akúsi koláž vyskladanú z úryvkov z Timraviných próz a zároveň z jej korešpondencie, čitateľ má teda možnosť vnímať Timravu Podrackej očami: „V Timrave sa pre mňa skrýva niečo samoobnoviteľné, čo nachádza svoj tvar v každej dobe“ (s. 68). Takáto forma publikácie, keď autor podáva tvorbu iného autora cez vlastné čítanie, nie je nová, možno tu spomenúť napríklad nedávny výber z poézie Mily Haugovej, ktorý pripravil Rudolf Jurolek. Takéto osobné čítanie a vôbec to, že podobná kniha vznikla, považujem za v istom zmysle „aristokratické“, keďže ide o vyslovene subjektívne podanie tvorby a života B. S. Timravy. Prepojenie Timravy s Podrackou možno vnímať napríklad i cez voľbu motívov a problémov, ktoré poetka na zachytenie Timravy vybrala. Popisuje ju cez autorkino vnímanie ženy, jej roly a postavenie v dedinskom prostredí, cez jej postoj k národu a ľudu, viere a náboženstvu. Podobné okruhy otázok však nenachádzame len u Timravy, v ktorej tvorbe sú, samozrejme, výrazne prítomné, ale i v básnickej tvorbe D. Podrackej, kde sú často rozšírené o rôzne mýtické motívy. Kniha teda môže byť napríklad inšpiráciou pre čitateľov, ktorí tvorbu B. S. Timravy nepoznajú. Ak ju však čítame s tým, že Timravina tvorba nám nie je cudzia, kniha neprináša výraznejšiu nadstavbovú informáciu a zaujať môže skôr prelínanie Timravinho a Podrackej myslenia.
Výber z úvah Petra Milčáka, ktorý vyšiel pod názvom Mŕtve kvety medzi živými (Štyridsaťpäť neliterárnych a literárnych úvah) (Modrý Peter) je pre mňa zosobnením a konkretizáciou predstavy, ktorú si mohol percipient o autorovom uvažovaní doteraz postupne utvárať cez čítanie jeho vydavateľskej, básnickej, odbornej či prekladateľskej práce. Ide o súbor krátkych zamyslení, ktoré pokrývajú viacero tematických okruhov. Dajú sa čítať ako zápisník cestovateľa, popisovanie skúseností vydavateľa a spisovateľa, najčastejšie cez zážitky a stretnutia s osobnosťami pôsobiacimi v kultúre z pobytov v zahraničí. P. Milčák sa v nich ocitá aj v pozíciách (kritického) obyvateľa mesta či krajiny a prípadne aj kazateľa, ktorý však skôr popisuje a nemoralizuje, čitateľovi svoj názor nevnucuje. Narátor týchto úvah by sa dal tiež charakterizovať ako človek 21. storočia, ktorý však má, najmä v otázkach kultúry, architektúry, literatúry či estetiky starosvetské, do istej miery až bohémske „maniere“, vyžíva sa v krásne vecí, no zároveň dokáže k okolitému svetu pristupovať aj racionálne, s odstupom. Texty sú prevažne nositeľmi konkrétnej myšlienky zhutnenej do príbehu, „vlastnej skúsenosti“, napr. porovnanie fungovania vydavateľstiev či (alternatívnych) kníhkupectiev na Slovensku a v zahraničí. No do knihy boli zaradené aj mikropoviedky, ktoré sú prevažne introspektívnym záznamom či impresiou a smerujú aj k literárnej pointe, napr. mimoriadne vydarený text Ospravedlnenie majiteľom domu (s. 59). Objavia sa tu však aj texty, ktoré svojou formou či žánrom narúšajú konzistentnosť výberu, hoci obsahovo sa z knihy nevymykajú. Jedným z nich je napríklad úvaha nazvaná Postaviť hrad, ktorá je primárne kurátorským textom k výstave fotografa Petra Župníka. Celkovo je však kniha vydareným a inšpiratívnym výberom, ktorý, podobne ako aj vyššie spomenuté texty, dokazuje, že o umení, kultúre či hodnotových rámcoch sa dá písať prístupnou, dokonca zážitkovou formou.
Vo vydavateľstve Modrý Peter vyšla aj monografia Zoltána Rédeya Od „poézie vecí“ k „poetike vecnosti“ (Lyrika Štefana Strážaya). Tvorba Štefana Strážaya, napriek tomu, že je jeho poézia osobitá a najmä v 70. a 80. rokoch patril k najvýraznejším a najinvenčnejším autorom domáceho kontextu, nebola doteraz monograficky reflektovaná. K autorovi vychádzali skôr parciálne štúdie, zborníky, prípadne v roku 2011 vyšlo jeho súborné dielo, no monografia chýbala. To môže byť azda spôsobené aj tým, že Strážayova poetika je často mnohoznačná a interpretačne nejednoznačná. To implicitne dokazuje aj autor monografie, keď si pri Strážayovej poézii nevolí cestu komplexného spracovania, pri ktorej by ho snaha o systematickosť a najmä prehľadovosť mohli obmedziť, ale k tvorbe básnika pristupuje detailne interpretačne. Ako vo svojej recenzii konštatuje Ján Gavura, „Zoltán Rédey kombinuje diachrónne hľadisko s kritériom relevancie, začína prvou a končí poslednou zbierkou Š. Strážaya a pri motivickom výskume sa zasa zameriava na tie najčastejšie, resp. významovo najväčšmi zaťažené“ (J. Gavura, Fraktál 2/2018). Tiež fakt, že Rédey s dostupnou sekundárnou literatúrou pracuje len okrajovo, prispieva k tomu, že monografia je primárne individuálnou interpretačnou sondou do tvorby Š. Strážaya. Rédeyova práca je o to potrebnejšia, že básnikova poetika pomaly napĺňa i hodnotové kritérium nadčasovosti – dôkazom môže byť napríklad tiež to, že viacero súčasných začínajúcich básnikov sa vo svojej tvorbe, najmä v jej začiatkoch, viac či menej produktívne, odvoláva práve na poéziu Š. Strážaya (napr. Peter Prokopec či v debute Chlapec Radoslav Tomáš). Pozitívum je, že sa Z. Rédey Strážayovej poézii venuje dlhodobo, čo sa odrazilo aj na kvalite monografie, ktorá, napriek tomu, že to nebolo autorovým primárnym zámerom, špecifickým spôsobom sleduje celú Strážayovu tvorbu a ktorá vypĺňa doteraz prázdne miesto v domácom výskume. Ako konštatuje samotný monografista, kniha by chcela byť „aspoň jedným z možných interpretačných pohľadov na poéziu Š. Strážaya, resp. jednou z možností jej výkladu“ (s. 8), čím ešte viac roztvára priestor pre výskum a najmä interpretáciu Strážayovej poézie. Básnikova poetika totiž bude neustále vzbudzovať záujem, keďže sa, možno podobne ako napríklad básnenie Jána Buzzásyho, dá interpretovať neustále a bez vedomia istoty, či je naša interpretácia presná alebo správna.
Poézia socialistického realizmu, najmä obdobia 50. rokov, by sa zjednodušene dala označiť za príležitostnú, plochú, spolitizovanú, písanú s tendenčným cieľom a aj na základe toho by sa mohlo zdať, že ide o jasné a pre domáci hodnotový kontext ničím nevýznamné obdobie. Preto by sa aj uvažovanie o takejto poézii mohlo javiť ako zbytočné – načo predsa komentovať prvoplánové verše. Antológia Valéra Mikulu Socialistický realizmus v slovenskej poézii (Univerzita Komenského, vydavateľstvo) sprevádzaná autorovými komentujúcimi štúdiami je však, ako v úvode konštatuje aj samotný zostavovateľ, určená primárne vysokoškolským študentom či mladším čitateľom (s. 4), pre ktorých sa môže stať sprievodcom „červeným“ obdobím. To je teda prvý význam publikácie, zjednodušene by sa dal definovať ako taktika „spoznaj svojho nepriateľa“. Ako však vo svojej recenzii píše Ivana Hostová, „Socialistický realizmus v slovenskej poézii sa dokázal k textom aj literárnym pohybom postaviť s adekvátnym kritickým odstupom bez toho, aby pohľad na zvolený výsek znásilňoval do druhého extrému“ (I. Hostová, plav.sk). Autor sa teda vydal síce preňho charakteristickou, no, ako naznačuje aj recenzentka, v našom kontexte stále málo využívanou cestou kritického čítania, ktoré je pridanou hodnotou antológie. Kniha je rozdelená do troch častí, troch období – proletárska poézia, ako priamy predchodca socialistického realizmu, socialistický realizmus nastupujúci po februári 1948 a obdobie normalizácie (70. a časť 80. rokov), rehabilitácie socialistického realizmu, ktoré autor označuje pojmom angažovaná literatúra. Možno sa prikloniť k tvrdeniu I. Hostovej, podľa ktorej „Ťažiskom – tematicky aj rozsahom – knihy je druhá kapitola Socialistický realizmus, v ktorej Mikula identifikuje a interpretuje jednotlivé aspekty typické pre socialistickorealistickú poéziu. Mentálnu situáciu dobového básnika autor charakterizuje ako ‘stav medzi dvoma vojnami, alebo možno ešte presnejšie, stav permanentnej vojny’ (s. 28), teda ako ‘socialistický panmilitarizmus’ (s. 28), pričom vďaka ďalšej analýze je potom možné ako centrálny modus správania v tematickom pláne socialistickorealistických básní identifikovať násilie (s. 126). V tejto poézii ďalej možno zaznamenať ‘drastickú redukciu sféry ľudského bytia’ (s. 32) a oslabený ‘vzťah znaku ku skutočnosti’ (s. 33).“ Mikula však neuverejňuje len básne „príležitostných“ autorov, ktorí inak do domácej tvorby nezasiahli, ale publikuje aj texty básnikov, o zaváhaniach ktorých sa síce vie, ale aj tak sú v našej kultúre zapísaní predovšetkým ako („príčetní“) tvorcovia umelecky hodnotnej poézie (napr. M. Válek, V. Mihálik, J. Stacho, Š. Žáry či niektorí autori katolíckej moderny). Tým sa dotvára čitateľov obraz aj o týchto autoroch a čiastočne sa takto demýtizujú aj ich osobnosti. Význam knihy navyše okrajovo vnímam aj v tom, že tiež v súčasnej poézii sa objavujú texty so znakom angažovanosti a aj cez návrat k „režimistickým“ básňam možno implicitne sledovať podoby a posuny pojmu angažovanosť.
Po monografii Kontúry slovenskej prózy obdobia realizmu ponúka Milan Kendra na svoj dlhodobý výskum nadväzujúcu publikáciu Korelácie témy a jazyka v slovenskom literárnom realizme (Filozofická fakulta PU v Prešove). Autor tu dokazuje poctivý a minuciózny prístup k textu, ktorý je podporený jasne vymedzenými metodologickými východiskami, charakteristickými pre výskum tzv. prešovskej školy: „Metodologickú platformu uplatnenej perspektívy predstavujú predovšetkým východiská semiotiky, štrukturálnej a komunikačnej estetiky, pričom sú zohľadňované predpoklady, ktoré interpretácii ponúkajú teoretické postoje k textu (fenomenológia, hermeneutika), a zároveň interpretačné rámce a konkrétne koncepty literárnovedných metodológií (formalizmus, štrukturalizmus)“ (s. 4). No zatiaľ čo v prácach iných autorov z tohto okruhu sú naznačené metodologické prístupy prítomné viac-menej implicitne, M. Kendra s nimi funkčne pracuje i priamo. Kendra pracuje najmä so zaužívanými pojmovými dvojicami jazyk – téma, forma – obsah, výraz – význam, jazyk – skutočnosť, estetická hra – životný zážitok, komunikácia – kontext, korešpondencia – komutácia, referencia – reprezentácia a pod. a nadstavbovo k tomu pridáva aj dvojicu dobové (uzatvorenejšie) – súčasné (otvorenejšie) vnímanie a percepcia realistických textov. Týmto vymedzením sa autor, zjednodušene povedané, konfrontuje so zaužívaným tvrdením, že realizmus je mimetický, čo si všíma aj aktuálny výskum tohto obdobia (I. Taranenková). Cieľom autora je teda „vymedziť systém vzťahov medzi estetickým koncipovaním témy [...], jej výrazovou aktualizáciou a umeleckou konkretizáciou“ (s. 16). Jadrom monografie sú prípadové štúdie, v ktorých si autor cez texty napr. P. O. Hviezdoslava, Ľ. Kubániho, B. Slančíkovej Timravy či J. G. Tajovského všíma jednotlivo korelácie rôznych plánov textu (napr. jazyk a motivický plán, logická a estetická myšlienka, zapojenie postavy, priestoru do rozvrhnutia tvaru či aspekt rozdvojenia). Aj cez to možno vidieť, že nielen vo východiskových, ale aj v samotnom Kendrovom texte korešponduje forma s obsahom, voľba metodológie s výsledkom. V súvislosti s písaním M. Kendru sa zvyknú objavovať komentáre týkajúce sa náročnosti autorovho odborného štýlu a obsahovej nasýtenosti (či presýtenosti) textu, ktoré môžu komplikovať komunikatívnosť štúdií. Kendra si síce podobný štýl zachováva aj vo svojej ostatnej monografii, považujem to však za funkčné, keďže cieľom bádateľovho textu je podať uvažovanie o slovenskom realizme ukotvené v systéme, nie byť ohľaduplný voči čitateľovi či otvárať svoj text širšej verejnosti. Aj v tom možno u Kendru badať istý konzervativizmus, ktorý však neznamená ustrnutie v čase, ale, ako dokazuje aj monografia, môže priniesť relevantné výsledky a zistenia.
Výsledkom tradície kriticky reflektovať súčasnú slovenskú literatúru bol minulý rok zborník K poetologickým a axiologickým aspektom slovenskej literatúry po roku 2000 IV (Filozofická fakulta Prešovskej univerzity v Prešove), ktorý zostavila Marta Součková. Konferencie a následne zborníky spočiatku sledovali domácu tvorbu po roku 1989, pred šiestimi rokmi však zostavovateľka reagovala na zmeny, ktoré sa postupne diali v slovenskom literárnom kontexte a dolnú hranicu posunula na rok 2000, ktorý býva pomocne vnímaný ako prelomový a naznačujúci nové trendy v písaní. Štvrtý zborník z tejto série je rozsiahlym, takmer päťstostranovým korpusom štúdií od autorov z domáceho, ale aj českého (L. Machala, J. Pátková), srbského, resp. vojvodinského (M. Šimáková-Speváková, Z. Spevák) či poľského (R. Majerek) kontextu, čím sa výskum obohacuje aj o iný prístup k textu, iné metodologické, názorové a hodnotové kritériá. Špecifikom zborníka je už dlhodobo fakt, že je otvorený. Otvorený jednak príspevkom vedcov nepôsobiacich aktívne na akademickej pôde, ale otvorený tiež rôznym generáciám bádateľov, otvorený výskumu populárnej literatúry, literatúry pre deti a mládež či prienikom s filmom, divadlom alebo rozhlasovou tvorbou (čím sa konfrontujú nielen príspevky, ale často aj účastníci priamo na konferencii, čo tiež vedie k rozširovaniu hraníc stále pomerne uzavretej literárnej vedy). Príspevky sú metodologické a teoretické (napr. J. Šrank), v prevažnej miere však interpretačné, venujúce sa jednému konkrétnemu dielu či autorovi, na čom sa pravidelne ukáže napríklad i to, ktoré texty aktuálne výskumníkov najviac zaujali (v roku 2017 to boli napr. R. Jurolek, P. Krištúfek, P. Balko či R. Pupala). Nájdeme však aj podnetné a potrebné kritické príspevky reflektujúce súčasnú literárnu prax a literárny život (S. Chrobáková Repar). Pri takom veľkom rozsahu azda nie je možné absolútne ustriehnuť kvalitatívnu vyrovnanosť príspevkov, čo je možno na škodu, na druhej strane však aj vďaka väčšiemu množstvu textov možno spätne odčítať, ktoré z analyzovaných diel sa skutočne osvedčili a či výhrady alebo afirmácie súčasníkov boli na mieste.
Konferenčným zborníkom je tiež publikácia K dielu Pavla Vilikovského. Pri príležitosti 75. výročia narodenia spisovateľa a prekladateľa (Univerzita Komenského, vydavateľstvo). Pavel Vilikovský je jednou z najvýraznejších osobností slovenskej literatúry ostatného polstoročia, čo dokazuje aj pomerne široké spektrum otázok a problémov nastolených jednotlivými prispievateľmi, v prevažnej väčšine pôsobiacimi v Ústave slovenskej literatúry SAV. Zborník otvára štúdia Jany Kuzmíkovej, ktorá na Vilikovského tvorbu aplikuje postupy kognitívnej literárnej vedy a sleduje vzťah cítenia a myslenia autorových postáv, cez čo dokazuje efekt Vilikovského próz na čitateľa. Interpretačný charakter má štúdia Fedora Matejova, ktorá sa venuje poviedke Eskalácia citu I. Podnetným je príspevok Valéra Mikulu, ktorý nazerá na Vilikovského rané dielo cez optiku literárnej kritiky, najmä Milana Hamadu, čím poukazuje na generačné odlišnosti, ale aj na hodnotové a poetologické premeny prózy a s tým spojené odlišné prístupy k textu. Porovnáva prvky lyriky v epike a naopak, prostredníctvom čoho možno podľa autora vnímať aj ako lyrika. Do svetového kontextu dostáva Vilikovského prózy Peter Zajac, keď ich napríklad porovnáva s písaním Juliana Barnesa. Motívy duše, psychickej choroby, staroby, umierania, smrti či pamäte reflektuje Peter Darovec. O preklade prozaikových próz do češtiny v skratke píše Lubomír Machala. Zahraničnými účastníkmi konferencie boli Charles Sabatos a Anastasia Vladimirovna Byrina, obaja čítajú Vilikovského cez postmoderné tendencie. Tomáš Horváth sa ako teoretik detektívky interpretačne zameral na postupy tohto žánru prítomné v autorových prózach. Zora Prušková sa zaoberá repetičným motívom utvárania krajiny, ktorý vníma v ikonickom význame. Postave Iľju Muromca sa venuje Lenka Macsaliová a zborník uzatvára genealogicky ladený text Gabriely Mihalkovej reflektujúci premeny žánru poviedky. Tento zhustený obsah implicitne dokazuje kvalitu a podnetnosť Vilikovského tvorby, a hoci niektoré štúdie sú primárne drobnými príležitostnými výskumami bez možnosti ďalšieho produktívneho skúmania, je zborník ako celok konštruktívnym príspevkom do reflexie tvorby P. Vilikovského.
Ústav slovenskej literatúry SAV vydal minulý rok tri, aj grafickým spracovaním (na ňom by azda bolo načim ešte popracovať) podobné, publikácie venujúce sa staršej slovenskej literatúre. Na pokračovanie vychádza séria Literárnohistorické kolokvium, konkrétne to teraz bolo jeho tretie a štvrté, uzatvárajúce, pokračovanie: III. Barok a IV. Klasicizmus. Obe pripravila a zostavila Erika Brtáňová. Keďže ide o nadväzujúce publikácie, možno ich reflexiu spraviť súčasne. Obe knihy totiž nadväzujú na už skôr publikované kolokviá venujúce sa stredoveku, renesančnému humanizmu a baroku. Ako sa dočítame na zadnom prebale knihy, „Podnetom k pravidelnému stretávaniu sa slovenských literárnych historikov v rámci platformy Literárnohistorického kolokvia [...] je úsilie oživiť vedeckú diskusiu venovanú interpretačným možnostiam diel staršej slovenskej literatúry. Obsahový rámec tohto podujatia predstavujú tri základné diskusné okruhy, ktoré sa dotýkajú stereotypov v doterajších interpretáciách konkrétnych textov, inšpirácií literárnohistorických výskumov pri výklade textov a významu sprístupňovania literárneho umenia v rámci vysokoškolského vyučovania.“ Ako dokazujú aj viaceré príspevky z dvojice publikácií (napr. texty E. Brtáňovej, P. Markoviča, L. Riškovej či M. Taneski), „oživovanie“ výskumu staršej literatúry nie je umelé (iné zdroje poukazujú na to, že v staršej literatúre dokonca možno nachádzať intertextuálne či poetologické napojenia na súčasnú literatúru), hoci sa v porovnaní so staršími obdobiami jeho výskumu veda venuje menej. Nadväzuje sa tu predovšetkým na výskum z druhej polovice 20. storočia, keď sa vo výskume aktivizovali autori ako R. Brtáň, M. Minárik a, samozrejme, G. Gáfriková. Tiež vzhľadom na to, že predovšetkým vysokoškolským študentom sa problematika týchto období zdá často vzdialená, je zámer kolokvia dobrý. Jedným z pozitív tohto „seriálu“ publikácií je v tejto súvislosti i to, že knihy sú predajné, môžu sa tak dostať napríklad i k študentom. Možno by v tejto súvislosti stála za zváženie aj možnosť pripraviť učebnicu či komentovanú antológiu, akou bola napríklad vyššie spomenutá publikácia V. Mikulu.
Na rozdiel od mapovania tvorby autorov umeleckej literatúry nie je úplnou samozrejmosťou a zvykom venovať pozornosť dielam literárnych vedcov. Reflexia literárnej vedy nemá v súčasnom výskume žiadnu výraznejšiu systémovosť ani tradíciu. Podobné príspevky majú preto primárne spomienkový charakter, čoho realizáciou je aj publikácia Pamäť literárnej vedy. Gizela Gáfriková (Ústav slovenskej literatúry SAV), ktorú edične pripravila Erika Brtáňová. Pozitívom je, že hoci sa v knihe nachádzajú aj „životnejšie“ texty, ktoré reflektujú i spoluprácu s G. Gáfrikovou na ľudskej rovine, kniha si primárne zachováva odstup. Práce G. Gáfrikovej sa tak okrem všeobecne známych textov týkajúcich sa najmä tvorby Hugolína Gavloviča, ktorému sa vedkyňa venovala dlhodobo, dostávajú aj do iných kontextov, konkrétne kultúrnohistorického a muzikologického. Osobnosť autorky sa v knihe sprítomňuje aj autorkinou štúdiou Literárno-estetické názory A. F. Kollára, rozhovorom s autorkou, ktorý vyšiel ako súčasť ankety časopisu Slovenská literatúra a tiež Gáfrikovej (pre mňa doteraz neznámou) básnickou tvorbou, ktorá pochádza najmä z konca 60., zo 70. a začiatku 80. rokov. V nej sa tiež odzrkadľuje bytostný záujem autorky o staršiu literatúru.
Za minulý rok jedinou publikáciou, ktorá sa systematicky venuje svetovej literatúre, je súbor esejí (k tomuto žánru zaraďuje texty autorka) Jany Bžochovej-Wild Shakespeare. Zooming (Vydavateľstvo Európa). Kniha bola pripravená pri príležitosti štvorstého výročia úmrtia W. Shakespeara (1616) a vznikala v prostredí Divadelnej fakulty VŠMU, čo naznačuje, že pôjde primárne o teatrologický prístup k téme, hoci J. B.-Wild nadväzuje aj na translatologický výskum či vníma dramatikovu tvorbu v širšom kultúrnom kontexte. Ako sama konštatuje v úvode: „Eseje nazerajú na Shakespeara vo viacerých kontextoch: v kontexte slovenskej kultúry [...], ďalej výberovo v kontexte svetového anglofónneho divadla a napokon v kontexte súčasného myslenia a kritiky“ (s. 9). Autorka, shakespearistka, sa tvorbou najznámejšieho renesančného dramatika zaoberá dlhodobo, okrem prípravy publikácií a konferencií tiež spustila stránku www.shakespeare-slovakia.info, ktorá má momentálne skôr prehľadový charakter, no pre záujemcov o tvorbu W. Shakespeara môže byť vhodným východiskom. Samotná publikácia je zaujímavá najmä tým, že Shakespearovu tvorbu predstavuje v rôznych kontextoch či už slovenskej drámy, alebo aj svetového odborného výskumu a divadelníctva (napr. Shakespeare vo feministických spracovaniach), ale aj prekladu autorových textov. Interpretačné kapitoly sú presvedčivé a aj vzhľadom na to, že Shakespeare je pre divadlo neustálou, hoci často len implicitnou, inšpiráciou, má kniha určite i dokumentárnu hodnotu. Recenzentka Miroslava Košťálová o publikácii okrem iného napísala:
„Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že Shakespeare. Zooming je titul, určený len pre úzky okruh ľudí, zaoberajúcich sa teatrologickým výskumom. Jednotlivé eseje a štúdie sú však čitateľsky pútavé predovšetkým vďaka autorkinmu štýlu písania, v ktorom sa snúbi vášeň spolu s odborným vzdelaním. Každý riadok sprevádza nadšenie z témy, ktoré automaticky „preskočí“ aj na čitateľa“ (M. Košťálová, Knižná revue 12/2017). Ak Košťálová oceňuje autorkin štýl písania, mne sa, naopak, práve ten zdá problematický. Často pôsobí až príliš hovorovo a popularizačne, niekedy až bulvarizačne, čo ale súvisí aj s tým, že autorka ponúka tiež informácie „zo zákulisia“ predstavení. Že si však Shakespeare aj po takom dlhom čase zaslúži pozornosť, dokazuje výskum neustále (odkazuje na to aj prínosná, hoci útržkovito spracovaná ostatná kapitola knihy, v ktorej autorka sprostredkúva zážitky z medzinárodnej shakespearovskej konferencie konanej v Paríži. U nás síce výskum Shakespearových diel nie je, logicky, v centre pozornosti, napriek tomu existuje, čo dokazuje práve predovšetkým systematický záujem Jany B.-Wild či v posledných prácach napríklad aj Matúša Marcinčina.
Prehľad minuloročnej literárnovednej produkcie dokazuje, že aj napriek nevyhnutnosti prispôsobovať sa grantovým požiadavkám vznikajú stále aj relevantné a kvalitné práce. Ukazujú sa však najmä dve tendencie. Jednou z nich je uzatvorený výskum predovšetkým historických období slovenskej literatúry, ktorý autori robia preto, že si to z pozície inštitucionalizovaných pracovníkov môžu dovoliť. Nechcem polemizovať s odborným zázemím podobných príspevkov, evidentná je však pri nich, obrazne povedané, istá zaprášenosť, len z minima textov možno odčítať zápal pre prácu či povestnú barthovskú rozkoš z textu (či už na úrovni autora alebo percipienta). Momentálne sa nedá posúdiť relevantnosť týchto výstupov pre ďalšie obdobia výskumu, ak ale cez ne charakterizujem to aktuálne, zdá sa mi často smutné a ťažkomyseľné, hoci to píšem s vedomím toho, že vedeckí pracovníci, najmä tí univerzitní, sú obmedzení jednak požiadavkami grantových komisií, ale tiež ďalšími úlohami, popri ktorých sa často vedecké uvažovanie stáva skôr doplnkovou než primárnou súčasťou ich práce. Druhou tendenciou sú naopak texty nepodliehajúce „objednávke“, majúce charakter dlhodobého výskumu a záujmu o prácu. Evidentná je tiež okrajovosť výskumu svetovej a súčasnej domácej literatúry (o súčasnej svetovej ani nehovoriac). Preto sa na záver síce klišéovito, no s pravdivým záujmom pýtam, ako sa nastolená situácia vyvinie ďalej a akou sa (zreformovaná) domáca veda stane v budúcnosti.
Mária Klapáková
