Vyhľadávanie
Boris Filan: Tam Tam Plus
Spisovateľ a cestovateľ Boris Filan sa síce pred časom rozhodol, že jeho Posledný tam tam (Ikar 2004) už bude naozaj posledný, ale napokon jeho rozprávačské srdce nevydržalo. Rozhodol sa, že sa predsa len podelí o nové zážitky zo svojich ciest najmä po Južnej Kórei, Thajsku, Japonsku, Červenom mori a Etiópii. Boris Filan vidí svojimi očami viac než bežný turista a dostane sa na miesta, kde sa hocikto neocitne, napríklad do kórejskej väznice, na krokodíliu farmu či pod hladinu Červeného mora. Vtipné postrehy, ale i uvažovanie zrelého muža nad príčinami a súvislosťami, ktoré hýbu osudmi ľudí, ale i národov, zaujmú, poučia, no najmä pobavia každého čitateľa.
Boris Filan za stotisíc predaných výtlačkov knižnej série „tam tamov“ Tam tam 1 , Tam tam 2, Tam tam tri , Nočný tam tam a Posledný tam tam získal v roku 2004 mimoriadne ocenenie vydavateľstva Ikar.
Japonsko: Trošku ošúchaná budúcnost
Každá cesta má jednu výhodu: nakoniec nikdy nevyzerá tak, ako som si ju predstavoval.
Táto sa začala v kaviarni Štefánka rozhovorom o politike. Japonci opäť raz žiadali od Rusov, aby im vrátili jeden ostrov z Kuríl. A náš kamarát povedal, že tam učí jeho sestra. Na ostrove Kunašir je riaditeľkou školy. A jej manžel je kapitánom lode, ktorá premáva do Japonska.
„Tam by som išiel,“ povedal som a myslel som Kunašir. „Tak poďme,“ povedal kamarát a možno to v tej chvíli myslel vážne. Ostatní sa iba usmiali a o chvíľu zabudli, že sme sa o Kurilách vôbec rozprávali. Kunašir? A to je kde? Doma som sa vrhol na internet a našiel som si heslo Kunašir. Písali tam samé dobré veci: neopakovateľná príroda, bohatstvo rýb a veľkých krabov, pohostinní ľudia. Kunašir je posledný raj na zemi. Hneď som to porozprával všetkým priateľom aj novinárom. O mesiac pôjdem na Kunašir. Naozaj? ,,A to je kde?“ pýtal sa každý. No predsa ten posledný kurilský ostrov. Už trasa bola lákavá. Z Viedne do Moskvy, tam sa pozabávať, a potom lietadlom Moskva – Novosibirsk – Vladivostok. A odtiaľ loďou alebo vrtuľníkom na Kunašir. Tešil som sa na Ďaleký východ. Najradšej by som bol zašiel aj na Magadan, ale to, čo vyzerá na mape kúsok, je v Rusku tak dva dni vlakom. Bol som šťastný, že mám cestovnú ideu. Už som chcel kupovať letenky. A ten môj bývalý kamarát zrazu presunul dátum odchodu. Potom druhý aj tretí raz. Vedel som, že klame. Vymýšľal si zložité problémy, tvrdil, že chce zobrať príbuzným veľa darčekov a momentálne na ne nemá. A nakoniec sa začal predo mnou skrývať. Nepovedal: „Starý, prepáč, zasníval som sa, ale v skutočnosti sa mi nechce.“ Alebo:„Nepôjdeme, nemám prachy.“ Alebo čokoľvek iné. Raz som ho náhodou stretol a on mi povedal niečo ľudsky hnusné. Bol som rád, že sa veci a charaktery vyjasnili ešte pred cestou. Lenže môj bývalý kamarát je občan krajín bývalého Sovietskeho zväzu a ísť bez neho, sám cez celé Rusko bolo riskantné. Takže nepôjdem? Mám sám so sebou obrovský problém. Ak si niečo vymyslím, naplánujem, ak sa hlboko zasnívam, nedokážem ten plán iba tak zrušiť. V hlave mi potom stále bliká červené svetielko nesplnenej cesty. Bolo mi jasné, že pôvodnú trasu cez celé Rusko bez partnera nezvládnem. Ešte k tomu s mojou ruštinou. O mesiac neskôr som sa pokúšal bulharskému veľvyslancovi v Kórei po rusky povedať, že tenistka Šarapovová má nádherné (očeň krasivyje) nohy, a celý čas som sa bál, aby som nepovedal, že ich má červené (krasnyje). Takže cez Rusko nie. Inak ostrov Kunašir patrí od vojny Rusku, ale geograficky jasne prináleží k Japonsku. Leží vo veľkom zálive na severe Hokkaida – vyzerá to, ako keby sa veľké ústa chystali prehltnúť búrsky oriešok. Takže stačí zájsť do Japonska, odviezť sa na sever a odtiaľ lodičkou na Kunašir. Geniálny nápad! Medzitým mi zavolal na mobil sprievodca po bežných zázrakoch, Veľký kombinátor Sesi. Ten istý Sesi Lauko, ktorý odštartoval moju cestu na Kubu, ktorý ma poslal do vietnamského kláštora Cao-Dai. Teraz volal, že sedí v krčme Pod dubom s naším veľvyslancom v Japonsku a radi by ma videli. Vtedy bol naším veľvyslancom v Japonsku Peter Vršanský. Bolo až neuveriteľné, že sme sa s Petrom nepoznali. Jeho obrys vykreslili v mojej hlave ako celulu, ako bunku naši spoloční kamaráti. Máme rovnakých známych, Peter chodil na vysokej škole do toho istého krúžku ako Pavol Hammel, pozná sa dobre s Tónom Balážom, hrával sa s Mekym Žbirkom, poznal sa s Karčim Duchoňom. Naším zoznámením sa v krížovke minulosti konečne zaplnilo posledné prázdne políčko. Sesi v krčme vytiahol fotoaparát, spravil nám s veľvyslancom fotografiu
a povedal, že mu ju musíme spoločne na Ginze podpísať. Už nebolo ako cúvnuť. Neviem, čo to mojej manželke napadlo, ale povedala: „Skúsime to.“ Neuveriteľne rýchlo sme sa dostali do Viedne, zaparkovali sme pred Operou, zabehli do kancelárie, v ktorej bol jediný zákazník. A zrazu som mal ten zázračný železničný pas v ruke. Na obálke sa leskne strapatá morská vlna a hora Fudži. Samé metafory. Sľubné predpovede. Dobré znamenia.
V tlačenej verzii Knižnej revue je dlhšia ukážka z knihy.
