Vyhľadávanie
10. marec 1920 je pre Borisa Viana veľmi zvláštny patafyzický deň. Už trinásty mesiac si hovie v matkinom bruchu. O tridsaťdva rokov neskôr sa za tento a iné ojedinelé prejavy duchaplnosti stáva nositeľom Rádu Veľkého Bachora ako najvyššieho vyznamenania vznešeného Patafyzického kolégia. Šarmantná Parížanka, t.j. Borisova mama, je tehotná z textov Paula Claudela.
Borisov štart do života sa zdá byť trochu pritiahnutý za vlasy podobne ako známa príhoda Baróna Prášila v močiari. Avšak Borisova hodina prichádza až vtedy, keď gravitácia premáha graviditu a Yvonne Vianová rodí pred zatvorenými dverami pôrodnice. Miestny personál práve štrajkuje „so založenými rukami“. Aj meno Boris je výplod matkinej lásky – k opere a k hudbe vôbec. Starší brat sa volá Lélio, mladšia sestra Ninon, len mladší brat je výnimočne Alain, aby potvrdil pravidlo. Borisov otec je o osem rokov mladší od mamy a je rentier. Rodina žije v ústraní od veľkého sveta. Len hudbou, divadlom a umením vo svojej oáze šťastia, v rozsiahlom vidieckom sídle s jazierkom s leknami a so záhradníkom, ako sa na ich „milieu“ patrí. Ustráchaní rodičia sa snažia uniknúť pred rodinným fátom – predčasnou smrťou a samovraždou, držiac si dištanc od politiky a cirkvi. Stýkajú sa len s najbližšími priateľmi. Otec Paul Vian sa nevyhne svetovej kríze (alebo kríza jemu?). Od r. 1929 sa rodina sťahuje ku záhradníkovi do zadnej časti parku a prenajíma svoj majestátny dom.
Antiklerikál Paul objavuje prácu v úlohe obchodného zástupcu homeopatických výrobkov abého Chaupitra. U Vianovcov realita nie je vítaná. „Svet má byť sladký!“ Svoje zázračno si skladajú do nôt, jazykolamov, rébusov a hrajú ho na doskách domáceho divadla. V po-É-tickom fantazijnom žonglovaní sa niektoré črty rodičov premietajú vo Vianovom tzv. novom divadle v hrách: Stoličky (Chaises), Ako sa toho zbaviť (Comment s'en débarrasser) či Budovatelia ríše (Les Bâtisseurs d'empire ou le Schmürz), tiež aj v proto-formách nového románu v Červenej tráve (L'Herbe rouge) alebo v Pene dní (L'écume des jours). Vian si vytvára dvojníkov, trompleje až do nekonečna seba samého, obsesnú obludu Schmürza a všetkých v sebe týra a zároveň hľadá altruizmus a vonkajší svet. Ako osemročný si Boris vkladá do vrecka kľúč od patafyziky. Nachádza ho v hre Krásne dobrodružstvo (La Belle aventure, 1913), ktorú pre parížske divadlo Théâtre du Vaudeville napísali R. de Flers, G. A. de Caillavet a É. Rey. V r. 1947, keď všetci bozkávajú smradľavé nohy a zakrvavené ruky 'amíkov oslo-bodateľov', Boris Vian už dávno hovorí jarryovčinou.
Prostredníctvom šarhu Ubu si v antimilitaristickom a anarchistickom vaudeville Rozštvrtenie pre všetkých (L’Équarrissage pour tous) svojsky predstavuje vylodenie v Normandii – najskôr eroticky, potom sadisticky. Patafyzické kolégium jasá. V päťdesiatych rokoch dostáva Boris Vian titul váženého Štvrtiča. Ale nepredbiehajme.
Ako trinásťročný má Boris novú podnájomníčku – chorobu. Stáva sa jej väzňom. Kuje plány na vzdor. Kvintesencia po – É – ta? Jeho ďalší život mení svoju časovosť. Dospievajúci prehlasuje, že umenie sa nedá naučiť a že veda nie je smutná. Študuje prírodné vedy na parížskej Ecole centrale, ale v meste Angoulême. Vypukla vojna. Francúzsko a všetky jeho hodnoty sa v júni 1940 rúcajú ako domček z karát. Zamilovaný Boris má dvadsať rokov. Na kolena padá Tretia republika. V r. 1944 náhodný lupič zavraždí jeho otca. Vo vlastnom básnickom jazyku Vian metamorfuje čiernotu vnútorného bahna – na trúbke, džezom, bibopom, spevom, operou, slovom, maľbou, kresbami, prekladmi sci-fi a čierneho románu, románmi, divadelnými hrami, vzácnymi novelami či novinárskymi esejami. Začína si písať svoj vytúžený slobodný svet. Nespí, tvorí – všetko a sám až po nábytok. Vianove inkunable sršia čiernym humorom. Večne zamilovaný Bobo sa stáva notorickým zabávačom na Saint-Germain-des Prés, inžinierom bez karteziánskeho ducha, spisovateľom bez posolstva a OuLiP-istom pred založením Dielne potenciálnej literatúry (OuLiPo). Bledá tvár, ktorá Napľuje na vaše hroby za svojich čiernych kamarátov džezmenov. Vian patrí k literárnym šialencom, ktorí praktizujú „tiesňové písanie“ napísané už vopred v sebe. Text prúdi na papier takmer bez škrtancov. Písanie nie je rozmar, ale otázka života-slobody a smrti.
Atmosféra Štvrtej republiky je konformistická. Legendárny Vernon Sullivan, ako aj neznámy a neuznaný románopisec Boris Vian, a ďalšie desiatky umeleckých mien len živoria. Literárna obec pohŕda jeho písačkami. Vraj vykráda Rabelaisa, Jarryho, Cocteaua, Quenauda, Kafku, Célina, Préverta, Carolla, bibliu aj železničný poriadok. Vo vydavateľstve Gallimard ho nepresadí ani Raymond Quenaud, ale nahlas tuší: „Boris Vian sa stane Borisom Vianom!“ A stal sa. Po smrti a vďaka Uršule Kühler-Vianovej a kamarátom patafyzikom.
Slovenské preklady sú len zlomkami autorovho diela. Červená tráva v podaní Michaely Jurovskej je ineditnou virtuóznou poklonou Borisovi Vianovi aj slovenčine.
Gaby Albrecht (1975)
Vyštudovala slovanskú filológiu a históriu na Université Bordeaux Montaigne, kde pôsobí dodnes. Prednáša na katedre slovanských štúdií (bohemistika a moderná história a kultúra západných Slovanov v stredoeurópskom priestore). Je zakladateľkou organizácie Slovaquitaine (2008) v Akvitánsku so sídlom v Bordeaux. Dlhodobo sa venuje svetu Alberta Marenčina, surrealizmu a patafyzike. Na Slovensku iniciovala v Šali otvorenie prvej frankofónnej knižnice a mediatéky Alberta Marenčina na Gymnáziu Juraja Fándlyho (2015). V galérii Première ligne v Bordeaux zorganizovala výstavu koláží Alberta Marenčina a zostavila bibliofilské vydanie výberu jeho textov vo francúzštine (2016). V súčasnosti prekladá Alberta Marenčina do francúzštiny a pripravuje o ňom dizertačnú prácu na Univerzite Bordeaux Montaigne v spolupráci s parížskym INALCO-m.
Foto: Francúzsky inštitút na Slovensku
