Vyhľadávanie
Bujná fantázia alebo dilema prekladateľa?
Reakcia prekladateľa na recenziu
Ako prekladateľovi knihy Grahama Phillipsa Templári a archa zmluvy mi nedá nezareagovať na recenziu Michaely Geisbacherovej, ktorá vyšla na stránkach tohto literárneho časopisu (KR č. 12). Hoci recenzia sa netýka kvality či nekvality môjho prekladu, aj tak sa mi nie celkom pozdáva prístup recenzentky k hodnoteniu knihy. V rámci prekladov vyše štyroch desiatok populárno-náučných kníh najrozličnejšieho žánru (od kynológie po astronómiu) som sa, samozrejme, stretával s odlišným prístupom jednotlivých autorov k spracovávanej problematike. Hoci morálnou povinnosťou prekladateľa je zachovávať „ducha“ prekladanej knihy, myslím, že rovnako je jeho povinnosťou upozorniť čitateľa knihy aj na prípadné chyby, omyly či nepresnosti autora. Dilema prekladateľa spočíva v otázke „čo s nimi?“ Jednoducho si ich nevšimnúť, čo je najjednoduchšie a čo ušetrí prekladateľovi mnoho času, alebo sa ich snažiť napraviť a upozorniť na ne čitateľa?
Patrím medzi prekladateľov druhého typu, ktorí v rámci prekladu – a v rámci možností – kontrolujú aj faktografické údaje knihy. Tento typ prekladateľa, pochopiteľne, nie je veľmi pohodlný pre autora, veď kto by sa potešil, keď niekto iný upozorní na jeho chyby. Na druhej strane je veľa prekladateľov (a obávam sa, či nie je takých väčšina), ktorí si pri preklade nerobia starosti s faktografiou prekladanej témy. Stretol som sa napríklad s paralelným (inojazyčným) prekladom knihy, ktorú som prekladal do slovenčiny (nechcem to však konkretizovať), kde nielenže neboli nijaké upozornenia prekladateľa na nesprávne údaje autora, ale preklad bolo urobený veľmi „voľne“. Čomu prekladateľ nerozumel, to buď vynechal, alebo preložil „vlastnými slovami“. Toľko na vysvetlenie môjho postoja k prekladaniu, a teraz k recenzii knihy.
Recenzentka si hneď v úvode kladie otázku, „či by táto kniha vôbec vznikla, ak by svet nezachvátila mánia zvaná Dan Brown.“ Zrejme si nevšimla, že anglický originál Templárov a archy zmluvy vyšiel iba krátko po tom (2004), ako vyšiel aj Da Vinciho kód (2003), a jeho autorská verzia musela teda vznikať v čase, keď Kód ešte vôbec nebol hitom a jeho autor ešte nebol svetoznámy. Templári nie sú prvotinou Grahama Phillipsa venovanej podobnej tematike, takže by zrejme vznikli, aj keby nijaký Dan Brown neexistoval.
V ďalšom texte recenzentka poukazuje na to, že usvedčujem autora „z fatálnych omylov a dezinterpretácií“! Omyly autora, na ktoré som poukázal (napr. o uložení kamenných dosiek do archy zmluvy, či o pôvode hebrejského názvu Israel), vôbec nie sú “fatálne“, dalo by sa povedať, že podobné omyly možno nájsť takmer v každej preloženej knihe podobného žánru, ibaže čitateľ – pokiaľ nie je znalcom problematiky – na to vôbec nepríde, ak ho na to neupozorní pozorný a veci znalý prekladateľ (a ten často tiež na to nepríde).
Špeciálnym kameňom úrazu sú biblické citáty. V ich prípade záleží na tom, ktorú Bibliu prekladateľ použije. Odlišnosti (niekedy dosť podstatné) nachádzame nielen medzi biblickými textami jednotlivých vierovyznaní, ale aj medzi staršími a novšími vydaniami tej istej Biblie. Nehovoriac o tom, že anglickí autori spravidla vychádzajú z tzv. Biblie kráľa Jakuba, ktorej text sa odlišuje od vydaní Biblií v slovenskom jazyku. Upozorňujem na to napríklad aj v poznámke k textu recenzovanej knihy, kde sa hovorí o druhoch nájdených „ohnivých“ kameňov.
A ak hovoríme o omyloch či dezinterpretáciách, tak sa ich dopustili aj autori dnes už takmer rovnako svetoznámej knihy Svätá krv a svätý grál, ktorú som – zhodou okolností – tiež prekladal do slovenčiny. Kniha aj napriek niektorým svojím nedostatkom vychádza už celé štvrťstoročie na celom svete a práve vychádza aj vo výpravnom slovenskom vydaní. Nedostatky knihy nie sú prekážkou v tom, aby sa stala hitom. A to sa týka aj Da Vinciho kódu, o čom svedčia desiatky nepriaznivých recenzií a niekoľko kníh (vyšli aj na Slovensku), ktoré „žijú“ z naprávania omylov, ktorých sa (vedome či nevedome) dopustil Dan Brown.
Či je vedecké bádanie autora spolu s priateľmi z USA – manželmi Grahamom a Jodi Russellovcami – „o to úsmevnejšie“, a či „okolnosti, za ktorých k tomu došlo . . . sú skutočne z ríše fantázie“ (ako uvádza recenzentka), to ponechávam na posúdenie čitateľom. Nechce sa mi však veriť, že by si autor vymyslel všetky uvádzané lokality a všetky konkrétne osoby, hoci vylúčiť to nemožno. Chcel by som však upozorniť, že s obidvoma manželmi autor spolupracuje aj vo svojej ďalšej knihe, tentoraz venovanej pátraniu po hrobe Panny Márie, ktorá vyjde ešte tento rok v tom istom vydavateľstve.
Záverom svojej reakcie na recenziu by som chcel konštatovať, že aj napriek negatívnemu postoju recenzentky (na ktorý má – pochopiteľne – nárok), postup autora pri pátraní po arche zmluvy je logický, veľmi zaujímavý a aj podaný pútavým spôsobom. Tým, ktorých zaujíma podobná problematika, odporúčam knihu si prečítať. Nielen preto, že som ju prekladal.
Milan Thurzo
