Bytie zložené z detailov. Ján Ondruš je stále s nami

Aj v dnešnej dobe nachádzame v básňach Jána Ondruša, významného slovenského básnika a prekladateľa, inšpiráciu plynúcu z rozporov medzi zdanlivo nepodstatnými možnosťami či zo spôsobu vnímania okolitého sveta. 11. marca uplynulo 90 rokov od narodenia tohto autora a aj po niekoľkých desaťročiach možno jeho tvorbu považovať za aktuálnu a hodnú pozornosti širokej čitateľskej verejnosti.

Polemika so sebou samým

Rodák z Novej Viesky, ktorý sa vďaka svojmu umeniu metaforickej konkrétnosti dostal do povedomia širokého okruhu čitateľov, patrí medzi najvýraznejších predstaviteľov slovenskej poézie druhej polovice 20. storočia.

Počiatky publikačnej činnosti Jána Ondruša siahajú do päťdesiatych rokov minulého storočia, keď svoje básnické texty uverejnil v časopise Mladá tvorba. Jeho básne knižne vyšli v zbierkach Šialený mesiac (1965), Posunok s kvetom (1968), V stave žlče (1968), Kľak (1970) a svoju poslednú zbierku nazval Mužské korenie (1972). Zbierku Vajíčko (1984), Ondrušov oneskorene vydaný debut, a výber z poézie s názvom Pamäť (1982) básnik neautorizoval. V čase vydávania týchto zbierok už totiž intenzívne pracoval na rekonštrukcii skorších variantov básní a v mnohých prípadoch tak vznikli básnické texty s diametrálne odlišnou poetologickou hodnotou. Proces prepisu jednotlivých básní bol zavŕšený v roku 1996, štyri roky pred smrťou autora, súborným vydaním básnických textov s názvom Prehĺtanie vlasu.

Ondrušova poézia stále v kurze

Osobnosť a tvorba Jána Ondruša podnietili vznik mnohých diskusií aj pár mesiacov po vydaní súborného vydania, keď vydavateľstvo HEVI pri príležitosti jubilejných šesťdesiatych piatych narodenín básnika publikovalo zbierku satirických textov z 80. rokov s titulom Ovca vo vlčej koži.

Poet s vycibreným zmyslom pre detail a so schopnosťou vynachádzať originálne metafory a novotvary – spomeňme napríklad novotvar tvár-nôž, ktorý sa stal akýmsi dominantným spojením reprezentujúcim zbierku Posunok s kvetom – predviedol svoj talent aj v zbierke Kreslím koňo koňaté, doplnenej pôsobivými ilustráciami Daniela Heviera, kde sa prostredníctvom vtipných veršov približuje predovšetkým – ale nie iba – detskému čitateľovi, ktorého tak povzbudzuje k imaginácii a pozornému vnímaniu okolitého sveta.

Zbierku s pútavým názvom sa v Literárnej nadácii Studňa podarilo publikovať až v roku 2020, a to predovšetkým zásluhou intenzívneho pátrania Erika Markoviča po Ondrušovom rukopise. Poézia Jána Ondruša, ktorá sa pre svoju existenciálnu povahu a špecifickosť samotnej autorovej poetiky v mnohých prípadoch stretla s nepochopením, v literatúre dodnes výrazne rezonuje, a to nielen pre edičné nezrovnalosti súvisiace s autorovým básnickým dielom, ale predovšetkým pre jej schopnosť vyvolať v čitateľovi silný emocionálny zážitok.

Prísny introvert a analytik

Básnik, ktorý ovplyvnil aj zoskupenie autorov známych pod názvom Trnavská skupina, sa na svet pozeral prísne analyticky, jeho pozorovania však nezostávali iba v teoretickej rovine. Práve naopak. Zachytenie na prvý pohľad nepodstatnej drobnosti v kombinácii s Ondrušovým širokým diapazónom prežitých (predovšetkým negatívnych) udalostí sa prejavilo vo veršoch, s ktorými sa nepochybne zžije nielen filozoficky založený čitateľ, ale aj každá osobnosť hľadajúca v poézii neuhasiteľný plameň autenticity.

Ondrušov subjekt obklopený nekonečnou, akoby až hmatateľnou samotou, reflektuje životné skúsenosti samotného autora a vo svojej osamelosti si vytvára vlastný svet pozostávajúci z detailov tvoriacich štruktúrovanú a premyslenú cestu vedúcu až na koniec bytia. Pretože práve taká je tvorba Jána Ondruša. Nevyvoláva pocit bezstarostnosti či životného optimizmu. Zapaľuje najintímnejšie pocity jednotlivca, núti ho spochybňovať to, čo doteraz považoval za samozrejmé, vrátane samotného bytia, prebúdza úzkostné myšlienky, ktoré v ňom akoby potichu driemali, a povzbudzuje ho uvažovať nad maličkosťami, keďže práve v nich sa ukrýva čaro (ne)prítomnosti.

Aj ďalšími návratmi k poézii Jána Ondruša si pripomínajme básnické majstrovstvo tohto autora, premýšľajme nad posolstvami jeho básní a pokúsme sa žiť tak, aby život nepripomínal iba akési neustále blúdenie v začarovanom kruhu a honbu za tým, čo nemožno dosiahnuť.

Zdroj foto: Archív Literárnej nadácie Studňa

Karolína Runnová (1998)

Je študentkou pedagogicky zameraného odboru na FF UKF v Nitre. V rámci diplomovej práce sa venuje poézii Jána Ondruša.