Čarodejné cesty a mapy  v rozprávkach a povestiach

Hodnotenie. Slovenské rozprávky a povesti 2020

 

Hoci nás pandemický rok 2020 uväznil v našich domovoch, cestovali sme aspoň vďaka rozprávkam a povestiam, keďže témou mnohých rozprávkových kníh boli cesty a mapy. Cestovali sme po Slovensku, ale aj s Marcom Polom do Číny a s mačkami do Kanady. Mnohé z rozprávkových kníh by tak mohli slúžiť ako prázdninová cestovateľská inšpirácia.

Rozprávky špecifickým spôsobom tlmočia symbolické psychologické témy. Bohužiaľ, niektorí autori rozprávkové posolstvá veľmi zjednodušujú, čitateľa nenechajú nad témou uvažovať, dokonca ho nenechajú prežívať emócie, hnevať sa, báť sa a prípadne si interpretovať rozprávku po svojom, skrátka, svojho čitateľa podceňujú. Tomuto splošťovaniu rozprávky často asistujú popisné a schematické ilustrácie, ktorá majú iba dekoratívnu funkciu.

Klasické rozprávky obrazným spôsobom sprostredkúvajú varovania pred násilím, vzbudzujú v čitateľoch empatiu a pochopenie pre protagonistov s ich mnohokrát ťažkými a krutými rodinnými konfliktmi, nekonečnou prácou, hladom a túžbou po láske. Typickí rozprávkoví hrdinovia nachádzali pomoc v rozprávkovej mágii a všemocnej prírode. A toto sa nezmenilo ani v uplynulom roku rozprávok a povestí.

 

Klasické rozprávky: dobro, pravda, nádej

Rok 2020 priniesol výber klasických rozprávok viacerých národov. Slovenské, ale aj ruské, bieloruské a dokonca amazonské rozprávky.

Minulý rok vyšli dva diely Slovenských rozprávok a povestí Boženy Němcovej v preklade a edičnej úprave Jany Pácalovej a bohato ilustrované Igorom Piačkom. Pre mnohých je možno prekvapením, že slovenské rozprávky zozbierané Pavlom Dobšinským a jeho spolupracovníkmi vyšli najskôr v českom preklade Boženy Němcovej, ktorá ich nielen preložila, ale aj umelecky preštylizovala. V Pácalovej Doslovoch  sa dozvieme o metóde prekladania a upravovania slovenských rozprávok Boženy Němcovej viac. Němcovej láska k rozprávkam je v textoch stále prítomná a prenesie sa aj na čitateľov. Veď rozprávka nám prináša nádej, lásku a mágiu.

Rozprávky O hlúpej žene, Bača a šarkan, Pecko sprostáčik a mnoho ďalších nájdeme aj vo Veľkej knihe slovenských rozprávok prerozprávaných Ľubomírom Feldekom. Kniha vydavateľstva Slovart je bohato ilustrovaná imaginatívnymi a dojímavými ilustráciami Petra Uchnára.

Ľubomír Feldek sa tak zaraďuje medzi známych zberateľov a interpretov slovenských rozprávok, ako sú napríklad Samuel Reuss, Pavol Dobšinský, Samo Czambel, Jiří Polívka, Frank Wollman, Viera Gašparíková a ďalší. Zároveň sa stáva originálnym rozprávačom starých známych rozprávok, ktoré kolujú a kolovali po Európe. Svojím empatickým a príťažlivým prerozprávaním ponúka večné posolstvo rozprávky: nádej, že všetko sa na dobré obráti, že láska prekoná všetky prekážky, že dobro zvíťazí nad zlom a že po krutom hlade príde bohatá hostina. Avšak Feldek neprelieva len staré víno do novej fľaše, ponúka aj nové príchute a perspektívy. Súcitne pozerá na Popoluškinu sestru Doru a jej sklamanú túžbu po princovi.

Feldek nás rozprávkou znovu zachraňuje pred zúfalstvom a strachom.

Aj amazonskí hrdinovia bojujú zo strachom a bolesťou. Kniha rozprávok Veľkej Amazónie Strom života je autorským dielom Dávida Ursinyho, ktorý rozprávky nielen vybral, preložil, šetrne aj vhodne upravil a doplnil bohatými poznámkami, ale ich aj prekrásne ilustroval. Amazonské rozprávky a mýty doteraz slovenský čitateľ nepoznal, preto je tento projekt naozaj výnimočný. Kniha obsahuje zdroje, z ktorých autor rozprávky a mýty vybral, a autorov poctivý prístup sa prejavuje aj v jazyku. Text a ilustrácia spolu komunikujú, sú zviazané atmosférou kultúrnej oblasti Amazónie a neuchopiteľným prepojením reality a mágie.

Dozvieme sa, prečo má para orech tvrdú škrupinu, ako vzniklo vodné lekno uapé aj ako vznikla noc. Centrom knihy je rozprávka Strom života, v ktorej, podobne ako v biblických mýtoch, začínajú ľudia nanovo potom, čo sa k prírode aj k ľuďom správali bezohľadne. V amazonských rozprávkach zohráva veľkú úlohu bohatá príroda, zvieratá počnúc jaguárom cez motýle a opičky až po žaby a včely. Láskavý a úctivý vzťah k prírode je pre život amazonských indiánov nevyhnutný a ľudská chamtivosť, lenivosť a sebectvo sú potrestané večným trestom.

 

Autorské rozprávky: rodina, príroda a tajomstvá duše

Úcta k prírode a rodinným vzťahom, ale aj tvorivosť a humor spájajú rozprávky Pavla Rankova, Moniky Kompaníkovej, Dany Podrackej, Veroniky Dianiškovej, Braňa Jobusa a iných autorov.

Princezné a princovia sú vtipné, hravé a originálne autorské rozprávky Pavla Rankova. Sú nielen o princoch a princeznách alebo o kráľoch a zbojníkoch, ale vystupujú v nich aj nadprirodzené rozprávkové bytosti ako piadimužíci a draci, no aj panáčikovia zo stavebnice. Rankov sa koncentruje na komplexné psychologické aspekty súčasnosti. Jeho rozprávky sa dotýkajú duše. Knihu ilustrovala Shiho Dono jemnými až snovými ilustráciami, ktoré brilantnou štylistikou vynikajúco dopĺňajú vyrozprávané príbehy princov a princezien. Rankovov jazyk je síce moderný, prispôsobený detskému čitateľovi, ale stále rozoznávame typické rozprávkové štylistické postupy, slovosled a lexiku: „No a práve vtedy, keď Múdry, Mocný a Milý prichádzali, strhol sa na trhu veľký huriavk, lebo jeden taký zlodej s lepkavými prstami sa pokúsil okradnúť istého mládenca.“ (s. 81) Veľmi vítaným prvkom je humor, a tak si rozprávku užijú aj deti, aj rodičia.

Netypická prvá osoba rozprávania v rozprávkovej knihe Dany Podrackej Strážca zadných dvier nás do rozprávky prenesie okamžite. Alegorický rozhovor rozprávačky s chlapcom, ktorému sa v ústach ligocú zlaté koráliky, je rozhovorom o poslaní a poznaní. Nostalgiu za strateným krajom detstva pocíti čitateľ hneď na začiatku: „Pochádzaš z tohto kraja. Poznajú ťa tu kamene, potoky aj stromy.“ (s. 9) Príbehom a hlbokou šachtou nás sprevádza mapa, ktorá je na vnútornej obálke. Referencie na Banskú Štiavnicu sú aj na ilustráciách Jany Bálik. Farebná škála a spôsob ilustrácií evokujú detské knihy z polovice dvadsiateho storočia. Výnimočná grafická úprava textu je prežiarená žltými symbolmi, ktoré presvetľujú písmo rovnako ako zlaté koráliky. Zároveň majú funkciu oddeliť priamu reč jednotlivých postáv. Ako v klasickej rozprávke aj tu sa stretávame so symbolickými postavami pútnika, démona, troch krásnych panien. Hlboký význam Strážcu zadných dvier musí čitateľ pochopiť a objaviť sám pre seba, rovnako ako démon: „Naklonila sa nad neho a šepla: ‚Staň sa človekom!‘ ‚Myslíš, že to dokážem?‘ spýtal sa démon. No vzápätí si aj odpovedal: ‚Pokúsim sa!‘“ (s. 117)

Rozhovor samého so sebou a cesta do seba má hlboké posolstvo. Objaviť ho musí každý sám. Pokúsiť sa.

Druhé vydanie Hlbokomorských rozprávok Moniky Kompaníkovej je textuálnym aj vizuálnym umeleckým dielom. Čitateľa, či už detského, alebo dospelého, na prvý pohľad upútajú veľmi tvorivé ilustrácie Veroniky Holecovej s vtipnými komentármi, ktoré dávajú život a psychologický rozmer podmorským živočíchom. Sme 11 000 metrov pod morom a v tme stretávame rybu Bibu aj hada Rada. A hoci sa príbehy čítajú ako fantastické príbehy o fantastických tvoroch, Malý atlas v závere nám predstaví skutočné hlbokomorské živočíchy.

Spolu s rozprávačom plávame medzi kôrovcami, natierame si zuby krásnym svetielkujúcim atramentom chobotnice, chytáme sa za chvosty s červami a monohoštetinavcami. Kompaníkovej text je prirodzený, veselý, ale aj do podmorského sveta v náznakoch preniknú smútky a trápenia z ľudskej súše: osamelosť, bezdomovectvo, márnivosť, závisť a nepriateľstvo. Odpoveďou je utešenie Biby: „Ja mám teba, a ty máš mňa. To je najdôležitejšie.“ (s. 75)

Morský svet a morské dobrodružstvá nás čakajú aj v knihe Veroniky Dianiškovej. Pirátske rozprávky majú zladenú farebnosť obálky a písma s témou plavenia sa po modrom mori v jasnom slnku. A hoci loď je v skutočnosti dom, pirát je deduško, mladšia setra je hrozivá kapitánka Snoža, plavčíčkou je najmladšia sestra, ktorá ešte nemôže drhnúť podlahy ani roznášať jedlo, atmosféra objavovania a plavby je zachovaná.

Pirátka, ktorá má na starosti lodný denník, zapisuje denné udalosti ako dobrodružstvá. Zaujímavo nadväzuje na dievčenskú dobrodružnú tradíciu Robinsky, ktorá bola tiež najmä rodinným a psychologickým príbehom. Kniha je priamym vstupom do detskej fantázie. Príbeh preplnenej lode je príbehom veľkej láskavej a družnej rodiny – posádky. Dialogickosť, imaginácia, nečakané zvraty a zarámovanie rozprávky v realite robia z Pirátskych rozprávok veľmi pútavé a príjemné čítanie doplnené ilustráciami Jarmily Džuppovej. A hoci náročný vizuál knihy prvoplánovo pre detského čitateľa nie je, jeho dešifrovanie by mohlo byť výzvou a dobrodružstvom.

Šarm a humor naozaj nechýbajú rozprávkam Branislava Jobusa. V knižke Ako Štefan Drco vyhral kopu hnoja sa (ne)rozprávkový a nerozhodný (ne)hrdina Štefan Drco rozhoduje o vlečke hnoja, ktorú vyhral na zábave: „Čo mi na to povie moja milovaná Marhuška?! Pomyslel si Štefan pri nie veľmi veselej predstave, ako sa domov dovalí s kopou hnoja.“ (s. 13) Kopa hnoja prinesie veľa úžitku, ale aj rozhodovania rôznym zvieratám. Kohút Fifinbrus sa rozhoduje medzi márnivosťou a pokorou a je za to odmenený kikiríkaním nielen na kope hnoja, ale až na veži, odkiaľ ho počuje celá dedina. Dilemy dobroty a hnevu, zrady a vernosti, ale aj otázky striedmosti a prejedania, pracovitosti a lenivosti sa riešia na a v kope hnoja.

Branislav Jobus nemoralizuje, nekáže, čitateľ sa sám dočíta, ako to dopadne, ak sa hrdinovia rozhodujú v prospech neresti. Stačí, keď otočia knižku a budú čítať z druhej strany. Príbehy sú zasadené do súčasnosti, do sveta s wifi, práškovacím lietadlom a chemickým postrekom, ale jazyk si zachováva rozprávkovú dikciu a dynamiku. Okrem morálnych dilem, ktoré sú pre rozprávky typické, je kniha preniknutá aj ekologickými témami. V komiksovom štýle ju ilustroval Martin Ondrušek, ktorý podporuje dynamický a tvorivý spôsob čítania výborných Jobusových textov.

Aj nasledujúca kniha sa venuje ekologickým témam. Detská kniha Škriatok Bertil a záhada strateného potoka skúsenej spisovateľky Márie Lazárovej je o kamarátstve, čítaní, ale aj o ochrane prírody. Škriatkovi kamaráti, myšky Pipo a Olívia nosia Bertilovi piškóty, aby im čítal. Bertil má asi sto rokov, chodí oblečený v zelenom, čo môže signalizovať dôležité ekologické posolstvo knižky. Kniha má formu rozprávky v rozprávke, ktorá zdôrazňuje ochranu vody a prírody. Myšky sa rozhodnú nájsť stratený potok a ich dobrodružstvo a nové priateľstvá s lišiakom, netopierom a sovou škriatok Bertil zapíše spolu s prísloviami o vode: „Bez vody nie je kvet, bez kvetov nie je med.“ (s. 101) Ilustrácie Hedvigy Gutierrezovej deťom priblížia Prachové dievčatko aj Vodojeda.

Princezná Kleofínka autorky Moniky Novákovej je nežným príbehom s jemnými detailnými ilustráciami Veroniky Jelenovej. Ocitneme sa v spiacom lese, kde počujeme šuchotanie trávy a cítime sladké vône a šteklenie. Mikrosvet Malinového kráľovstva, v ktorom sa pečú malinové koláčiky, mališky, pre víly, princezné a kráľa. Ale na mališky má chuť aj diviačik zafúľaný od žltého peľu. Vône sú motívom aj v rozprávke Kráľ a princezná, kde sa Kleofínka kúpe vo vanilkovom mlieku, po ktorom plávajú lupienky ruží. Kleofínke nie je dobrý žiadny princ, je presvedčená, že všetko zvládne sama. Po dobrodružstvách sa princezná vydá nie z povinnosti, ale z lásky. Tradičný rozprávkový koniec romantickej rozprávky pre nežné duše, ktoré túžia po kráse.

O drobných obyvateľoch zelenej lúky je aj druhá knižka rozprávok z roku 2020 autorky Moniky Novákovej. Ušiačikovia, zelení škriatkovia s nápadnými ušami, sa priatelia s lienkou, kradnú pavučinu, aby si mohli nachytať muchy, zostrojujú ďalekohľad a pripravujú svadobnú kyticu pre chrústa a jeho vyvolenú. Kniha, ilustrovaná Dagmar Medzvecovou, je určená pre deti, ktoré začínajú samostatne čítať, a môže im slúžiť ako učebná pomôcka.

Vnímajkovia autorky Ľubice Matušákovej majú v podnázve hrejivé rozprávky... bez záporných hrdinov. Možno práve takáto koncepcia z nich robí jednorozmerné a poučujúce príbehy. Aký je to príbeh, ak v ňom nie je komplikácia a konflikt? Rozprávky majú dobrý cieľ predchádzať šikanovaniu a učiť detských čitateľov empatii a citlivejšiemu vnímaniu. No snaha autorky ušetriť detského čitateľa od negatívnych skúseností splošťuje a veľmi zjednodušuje také komplexné témy, akou je marginalizácia postihnutých alebo sociálne znevýhodnených.

 

Rozprávkové cestovateľské dobrodružstvá a regionálne objavy

V knihe rozprávok Medarda Slovíka Goral Karol a zázračná bylina s ilustráciami Miroslava Knapa jednotlivé rozprávkové príbehy spája hlavná postava gorala Karola, ktorý si privolal rohatého čerta, aby mu pomohol s hľadaním nevesty (a s chudnutím). Za jeden podpis mu čert Peter sľubuje premenu na švárneho šuhaja a k tomu nevestu, ale po smrti by musel ísť do pekla. Karol by sa radšej z takejto dohody vykúpil a čerta prekabátil. Aj sa mu to podarí, hoci to nebude jednoduché. Pri svojich dobrodružstvách stretne zbojníkov, ale aj babku bylinkárku, ktorá mu sľúbi pomoc a upečie mu aj moskále z ovsenej múky. Rozprávkové príbehy sú ozvláštnené regionálnymi špecialitami, ale najmä autentickými goralskými pesničkami a milým humorom.

Pes Gordon, Bombura a záhady spod Kráľovej Hole autorky Márie Vrkoslavovej-Ševčíkovej sú príbehy so sympatickým rozprávačom, anglickým kokršpanielom Gordonom, ktorý ich rozpráva veľmi prirodzeným jazykom a priateľským tónom. Reálie regiónov osviežujú povesti, od rámcového textu odlíšené aj farebne. Ilustrácie dopĺňajú geografické aj historické fakty. Príbehy obsahujú dávnu aj menej dávnu históriu a nevynechávajú ani bolestivé ekologické témy alebo prenasledovanie Židov a arizáciu: „V jeden podvečer bol pristavený na železničnej stanici vlakový transport s nákladnými vagónmi, do ktorých neľudským spôsobom naložili breznianskych občanov židovského pôvodu a odviezli ich do koncentračného tábora. Len niekoľko breznianskych židovských rodín sa po druhej svetovej vojne vrátilo späť do mesta.“ (s. 38)

Mapa na vnútornej strane obálky dokresľuje cestopisnú povahu textu, ktorý je dynamický aj vďaka hlasom iných rozprávačov: rodákov z obcí, pracovníkov múzeí alebo učiteľov. Detskí ale aj dospelí čitatelia si možno podľa tejto knihy naplánujú prázdninové cesty. Inšpiráciou môžu byť aj ilustrácie Juraja Martišku Maximiliány Martiškovej.

Kým cesta psa Gordona objavuje viaceré slovenské oblasti, kniha Rómer, záchranca rozprávok je spätá s konkrétnym priestorom Bratislavy. Zoltán Szalay (pôvodne v maďarčine) priblíži deťom osobnosť kňaza a vedca Flórisa Rómera. Rozprávky obsahujú referencie nielen na historické osobnosti a rímskych hrdinov, ale aj na fyzikálne objavy, vtákojašterov a lingvistickú pestrosť nášho regiónu. Rozprávky nie sú len poučné, ale aj nápadité a vtipné: „‚Volám sa Florián, som archeológ. Veľmi sa mi páčia ruiny, ktoré ste zanechali po celej Európe.‘ ‚Och, to je maličkosť!‘ kývol rukou Marcus.“ (s. 23) Takto sa rozpráva múdry rímsky cisár Marcus Aurelius s Floriánom. Rovnako veselé sú ilustrácie Zsolta Lukácsa. Dôležitou súčasťou knihy je aj slovník cudzích slov a „zložitých názvov“, kde sa nielen dozvieme, kto bol svätý Gerard a Aeneas, ale aj čo je taxidermia a šnicel.

Podobným spôsobom je koncipovaná aj Peťkova Zázračná päťka Heleny Kráľovej, hoci nejde iba o malý priestor Oravy alebo Horehronia, ale dokonca svet. Tu však regionálne referencie a krátke príbehy pôsobia trochu umelo, nasilu a tendenčne: „Nuž a Peťko sa rozhodne vylepiť na stenu svojej izbičky plagát Žofie, hneď vedľa Harryho Pottera a Batmana.“ (s. 10) Putovanie po Slovensku si hrdinovia spestria výletmi po Európe a po svete. Presúvajú sa zo Srí Lanky a Maldív na Sicíliu a odtiaľ do Poľska, Estónska a na Island a potom zas na Jamajku. Vždy sa naučia niečo o faune a flóre, prípadne o zemepise danej krajiny. Sympatické je, že autorka ponúka aj niekoľko základných fráz v danom jazyku, hoci aj bez návodu na výslovnosť. V závere núti malého čitateľa vystúpiť z hry fantázie: „Pochádza Ušoplesk z planéty Ušo? Skutočne Haluška pretekala na súťaži cestovín v Ríme?“ (s. 63) Príbeh tak záverom potvrdzuje násilnú, hranú dobrodružnosť a didaktickosť.

Naopak, veľmi živo a autenticky pôsobí Cesta do krajiny draka, veľkoformátová kniha Patrika Orieška, ktorá obsahuje opisy krajín, prírody a ľudí na ceste z Benátok do Svätej zeme a do Kataju, do krajiny Draka. Dobrodružnou púťou nás sprevádza dvanásťročný rozprávač, legendárny Marco Polo, v sprievode otca a strýka. Aj samotného chána zaujali obrovské skúsenosti a vedomosti o svete a poslal rozprávača do sveta. Rozprávač cestuje celé roky a komentuje, čo vidí, ale nemôže nájsť živého draka, hoci po tom túži. Aj spiatočná cesta je obrovským dobrodružstvom. Vidí ľudí oblečených v krásnych kožušinách, ale aj nahých, jazdcov, či holohlavých mníchov a lupičov. Aj krajiny, ktoré vidíme, sú rôznorodé, prechádzame zelenými pastviskami aj horou zo soli, postupujeme podľa obrázkovej mapy ilustrátorky Han (Hana Križanová). Farebnosť a štruktúrovanosť jej ilustrácií vytvára ďalšiu vrstvu cestopisnej rozprávky, keďže pripomínajú mapu používaním pohľadu zhora, prípadne symboly jednotlivých krajín a národov. Pre deti môže byť aj kreatívnou výzvou nakresliť si mapu krajín, ktoré už navštívili, prejsť si prštekom po prerušovaných čiarach výtvarníčky a/alebo vyhľadať si a pozrieť skutočné mapy krajín, ktoré sa spomínajú v rozprávke.

Cestovanie je hlavnou témou aj moderného rozprávkového príbehu Mačky letia do Kanady  kultovej autorky 60. rokov Jaroslavy Blažkovej, ktorá v roku 1968 emigrovala do Kanady. Mačičky Lízička a Princeska prežívajú dobrodružnú cestu, na ktorú sa musia zbaliť, prekonať prekážky na letisku aj v cudzej krajine. Veselý tón, hravosť a originalitu Blažkovej dynamického rozprávania, ktoré ani po rokoch nestráca svoju sviežosť, vtipne dopĺňajú hravé ilustrácie Martiny Matlovičovej, ktoré v sebe nesú detskú tvorivosť a zábavu.

 

Regionálne zvláštnosti a poklady v povestiach 2020

V rozprávkach z roku 2020 je silným motívom najmä objavovanie a cestovanie a to je silne prítomné aj v povestiach.

V ilustrovanej knihe Igora Válka Povesti o slovenskej vode vyvierajú podivuhodné povesti o podivuhodných vodách Slovenska. V Bardejovských Kúpeľoch večeria smutná a unavená cisárovná Sisi, Alžbeta Bavorská, a počúva známy príbeh o ženskom vtipe, ktorý ju rozveselí, a z vďaky daruje farárovi „krásne vypracovaný prsteň“. (s. 15) V Skamenených dukátoch kastelána Pokyho ožíva príbeh chamtivosti a surovosti kastelána Pokyho, ktorého posadla čierna myšlienka uzavrieť „liečivý prameň, ktorý vyviera pod hradom“ a prisvojiť si tak bohatstvo, ktoré prináša. V povesti napokon zvíťazí spravodlivosť nad chamtivosťou. V Povestiach o slovenskej vode sa dozvieme, ako sa zrodil Dunajec, prečo Hron tečie spod Kráľovej hole až do mora, aj o spievajúcej Orave a tatranských plesách a vlasatých vodopádoch. Všetky príbehy sú zakomponované do podrobných geografických aj historických súvislostí a mnohé už známe povesti rámcuje zaujímavý príbeh.

V plynulom texte Igora Válka sú kurzívou vyznačené archaické slová a dialektizmy, ktoré sú vysvetlené v Slovníčku na konci knihy. Súčasťou sú podrobné historické a geografické vysvetlivky k jednotlivým povestiam, ale aj zoznam pôvodných zdrojov povestí. Knihu ilustroval Stanislav Lajda.

V podobnom trende sú písané aj Povesti z Poľany a Podpoľania autora Petra Urbana, ktorý sa čitateľom takto prihovára: „Spoznajte cez povesti tento pozoruhodný, krásny a jedinečný región Slovenska! Pretože Poľana a Podpoľanie sú naozaj nevšednou krajinou príbehov. Možno neskromne dúfam, že po prečítaní tejto knižky budete chcieť aj navštíviť miesta, kde sa odohrávali. A to nielen pre tvrdenie starých Detvanov o tom, že kto nebol na Poľane, nevidel svet...“ (s. 6) Tajomné Podpoľanie Urbanových povestí dotvárajú výnimočné ilustrácie Jána Kurinca. Tlmená farebná paleta, hĺbka obrazov a zaujímavá perspektíva vytvárajú magickú atmosféru a vyvolávajú aj túžbu po domove. Podpolianske povesti hovoria aj o ťažkom živote, osamelosti a smútku. Stracený rozpráva príbeh nenápadného vrchu, ktorý dostal meno Stracený. Je to tragický príbeh nemanželského Miška, ktorý žije utiahnutým a samotárskym životom odháňaného a šikanovaného dieťaťa. Chlapček sa pred Vianocami rozhodne doniesť mame a babke malý vianočný stromček, ale stratí sa v studenom lese, kde sa rýchlo stmieva: „Po lícach mu stekali veľké slzy. Spakruky si ich utrel. V tme sa neodvažoval ísť neznámym, čoraz tajomnejším lesom, a preto si pod starým smrekom vyhrabal do snehu jamu.“ (s. 141) Príbeh strateného chlapčeka navždy pripomína Stracený vrch.

Na konci knihy je Slovník nárečových a menej známych výrazov, v ktorom sa dozvieme, čo je  „padláš“ a „žabica“, alebo sa dozvieme, čo znamená, keď sa povie „kláty rizňovať“. V Poznámkach a vysvetlivkách autor veľmi podrobne opisuje geografické a historické reálie podpolianskeho regiónu a jeho povestí.

Takúto štruktúru zachováva aj ďalšia kniha cyklu povestí Vydavateľstva Matice slovenskej Povesti a príbehy karpatských Rusínov autorov Petra Mišáka a Petra Vrlíka. Unikátne a pre mnohých z nás asi úplne neznáme príbehy, ktoré si (podľa anotácie na obálke) „medzi sebou rozprávali ľudia z hustých karpatských lesov a prekrásnych polonín od čias, keď kraj spravovali chrabré rusínske kniežatá, krivdy naprávali statoční zbojníci a svet ľudskej fantázie ovládali bájne bytosti, draci, čerti, víly a kamenní strážcovia pokladov“. Drak je centrom príbehu hneď prvej povesti Ako knieža Koriatovič s drakom bojoval. Drak Veremij, ktorý sa usídlil na hore Černek, požiera každý mesiac dvanásť detí. Rusínov, našťastie, od tyranie draka oslobodí chrabrý knieža Koriatovič: „Žlté telo mŕtveho draka na kúsky rozsekali a do vôd Latorice pozmetali, nech ich vlny do Dunaja a až do Čierneho mora zanesú. Na šírej rovine z každého kvietka vyletela dušička do kvapky ľudskej krvi a na dieťa sa premenila. Koľko kvietkov, toľko detí, všetku ľudskú krv vzali drakovi naspäť, ostalo po ňom len žlté jazero žlče.“ (s. 9) Zázračné uzdravenia, historické víťazstvá a oslobodenia, príbehy lásky a zrady dotvárajú farebné a poetické ilustrácie Anny Hausovej.

Zo Slovenska sa prenesieme do iného kraja, pod Vitorog. Bilingválnu srbsko-slovenskú knihu povestí Povesti spod Vitoroga obohacujú podrobné poznámky, ktoré  vysvetľujú regionálnu históriu, geografiu, etnografiu aj dialekt. Okrem poznámok sa za textom nachádzajú zemepisné reálie, ale aj stručné portréty slovenskej autorky Kataríny Mikolášovej, prekladateľa a ilustrátora. Čitatelia v knihe spoznávajú nové sviatky a jedlá v rámci zaujímavých povestí, ktoré autorka napísala dynamickým jazykom, popretkávaným výrazmi zo srbského, ale aj chorvátskeho jazyka. Výnimočné ilustrácie Ivicu Stevanovića dokresľujú mystickú atmosféru tohto krásneho regiónu: „Pod majestátnou horou Vitorog jeho ovce pokojne spásajú štedré dary okolitých sviežozelených pastvín. (...) Krajina je divoká, ale pohostinná k svojim obyvateľom.“ (s. 11) Okrem legendárnych bytostí, ako je rohatá Vitoroga, svätý Juraj a svätý Nikola, bosniansky kráľ Tvrtko a s nimi súvisiacich historických povestí a legiend, sa čitateľ stretne s témou opakovania smutnej a bolestivej histórie: „Sú noci, ale aj dni, ktoré radšej nemali byť. Sú deti, ktoré tie udalosti nikdy nemali zažiť. Krvavé a plné strachu. Človek by si myslel, že ak sa raz niečo také prihodí, nikdy sa to nebude opakovať, lebo ľudia si tú hrôzu budú pamätať a viac ju nedopustia. Ľudská pamäť je však krátka. A iba krajina potichu zaznamenáva, ako sa v čase, ktorý neustále plynie, vždy ďalšie a ďalšie deti stávajú sirotami kvôli chamtivosti tých, ktorí sú oveľa mocnejší ako detské slzy.“ (s. 12)

 

Všetky rozprávky roku 2020, či už čerpajú z minulosti a tradičných rozprávok rôznych národov (amazonské, slovenské, rusínske, srbské), alebo sú magickým transformovaním súčasných dobrodružstiev do rozprávkovej formy, majú silný spoločný motív: nádej, že sa všetko na dobré obráti (Strážca zadných dvier), túžbu po láske (najmä v rodine ako v Pirátskych rozprávkach alebo v Rozprávkach o princoch a princeznách) a po dobre a spravodlivosti (Ako Štefan Drco vyhral kopu hnoja).

Ako sme spomenuli v úvode, mnohé z rozprávkových kníh spája motív cestovania, objavovania a máp. Rozprávkoví hrdinovia cestujú po mori (Pirátske rozprávky, Cesta do krajiny draka), po súši (Pes Gordon, Bombura a záhady spod Kráľovej Hole) aj vzduchom (Mačky letia do Kanady). Objavujú mikrokozmos (Princezná Kleofínka) aj kozmos (rozprávka Obyčajný chlapček a princ Minik z knihy Pavla Rankova Princezné a princovia). Rozprávkoví protagonisti cestovaním spoznávajú zvyky a pamiatky z cudzích krajín, ale aj svoje vlastné nálady a rodinné vzťahy. Vytvárajú mapu vlastnej rodiny a vlastnej duše. Viaceré spomínané knihy sú aj cestou v čase, niektoré do minulosti, ale, najmä do súčasnosti, čo je pre tradičné rozprávky, ktoré sa odohrávajú v dávno-pradávnom bezčase, netypické. Súčasnosť sa v rozprávkach pripomína najmä digitálnymi technológiami, ale aj jazykom, ktorý je veľmi neformálny, ale aj humorný a hravý. Väčšina rozprávkových kníh z tohto výberu má výrazne prepojený text a ilustráciu, často na vysokej úrovni. Ilustrácie sú často nielen vizuálnou, ale aj intelektuálnou výzvou pre čitateľa, ktorý pomocou obrazu spolu s príbehom objavuje aj nové súvislosti (najmä Strážca zadných dvier, Cesta do krajiny draka a Hlbokomorské rozprávky).

 

Katarína Labudová (1976)

Získala doktorát z literárnej komparatistiky na Masarykovej univerzite v Brne. Učí anglicky písanú literatúru na Filozofickej fakulte Katolíckej univerzity v Ružomberku. Zaoberá sa najmä románmi Margaret Atwood a Angely Carter. Okrem postmodernej literatúry sa venuje ľudovým rozprávkam. Jej štúdia Dead Mothers and Absent Stepmothers in Slovak and Romani Fairy Tales bola uverejnená v publikácii The Absent Mother in the Cultural Imagination (Åström, B., ed.). V žilinskom Artfore moderuje pravidelné Literárne večery.

 

Foto: archív K. L.