Čas mohutného prílivu alebo odlivu?

Minuloročná prozaická produkcia bola pomerne bohatá z hľadiska počtu vydaných kníh a čo je podstatné, aj pokiaľ ide o umelecky pôsobivé diela hodné čitateľskej pozornosti. 

Mojou ambíciou nie je vytvoriť komplexný zoznam zahŕňajúci všetky publikované tituly. Vyšlo ich niečo vyše stošesťdesiat. V prehľade próz sa dotknem menšej polovice a spomeniem šesťdesiatštyri titulov – niektoré z nich stoja ozaj iba za zmienku, iným som venovala väčší priestor.

Knihy som rozdelila do voľne koncipovaných kategórií založených najmä na téme, ktorej vyjadrenie však sprevádzajú často podobné poetologické riešenia: dejiny a pamäť, psychologické prózy, spoločnosť a politika, próza subjektu. Nenárokujem si na nespochybniteľnosť zaradenia toho-ktorého diela do konkrétnej skupiny, pretože mnohé z textov majú synkretický charakter; ich nejednoznačné žánrové signály a komplexnosť témy by mohli dielo nasmerovať naraz do viacerých kategórií. Napríklad prózy akcentujúce pamäť a spomínanie prirodzene vykazujú typologickú príbuznosť s prózami subjektu; diela ženskej literatúry zas do veľkej miery rozoberajú psychologické aspekty človeka. A potom sú tu idiosynkratické prípady ako historická detektívka, horor s prvkami lyrizovanej prózy, eastern a podobne. Zaradila som ich do skupín podľa tendencií, ktoré som považovala za dominujúce. Azda neštandardne absentuje samostatná kategória žánrovej literatúry – tituly tohto zamerania som zaradila do vyššie uvedených skupín podľa témy. Kategórie preto slúžia skôr pre základnú orientáciu v širokom poli minuloročnej literárnej „úrody“.
Treba povedať, že rok 2021 sa v porovnaní s poslednými rokmi vyznačuje viacerými esteticky presvedčivými dielami. A zároveň sa zdá, že niektoré poetiky (napríklad próza subjektu) sa už vyčerpali. Aj najlepšie výkony sú skôr rekapituláciou známych postupov a hoci vzbudzujú rešpekt, neprekvapia ani neočaria. Texty zamerané na problémy spoločnosti sa zas akosi nevedia vymaniť z modelovosti – čitateľ z nich môže mať pocit, že literárnosť je len v služobnom postavení ideí a ideológie. Napriek tomu však niet pochýb, že rok 2021, povedané zjednodušene, bol „silný“ rok.
 

Dejiny a pamäť
K dielam tematizujúcim dejiny a pamäť možno zaradiť typologicky značne odlišné diela a viaceré z minuloročných titulov stoja na rozhraní poetík aj žánrov. Niektoré z nich sa pohybujú medzi umeleckou literatúrou a literatúrou faktu (non-fiction), centrom iných je subjekt a jeho spomienky na minulosť a patria sem aj diela žánrovej literatúry. Väčšina minuloročných próz tematizujúcich minulosť ťažila najmä z kontrastu medzi „veľkými“, všeobecnými dejinami a konkrétnym príbehom jednotlivca. Spisovatelia sa zameriavali na dejiny 20. storočia, a to najmä na obdobia 1. ČSR, Slovenského štátu a socializmu, príbehy ďalších sú zas umiestnené do starších období.
Román Proces s mŕtvym Mariany Čengel Solčanskej (Ikar) predstavuje práve jedno z diel prepájajúcich individuálne a spoločenské dejiny. Autorka sa zameriava na rodinu archeologičky Cyrily Gregus a rekonštruuje príbehy niekoľkých generácií. Rozprávanie o rode sa prepája s príbehom Jozefa Tisa, zahŕňajúcim najmä jeho povojnový súdny proces, ako i fragmenty z jeho dovtedajšieho pôsobenia a mladosti. Treba povedať, že Tiso je prozaičkou vykresľovaný pomerne stereotypne ako obézny spupný človek pôsobiaci plocho, ako karikatúra. Z hľadiska kompozície ide o koláž, mozaiku v širšom zmysle: text je bohato popretkávaný čierno-bielymi fotografiami, ako aj v užšom zmysle: prechody medzi minulosťou a aktuálnou prítomnosťou a zmeny perspektív sú pomerne prudké a časté.

Stúpajúc vyššie Andrey Salajovej (filmotras) je dielo, ktoré bolo pôvodne napísané v cudzom jazyku (vo francúzštine) a v roku 2021 vyšlo v slovenčine. Rozhodla som sa ho zaradiť do prehľadu próz, pretože autorka je Slovenka a tematizuje slovenské dejiny. Spočiatku sa čitateľovi môže zdať, že ide o iróniu, recesiu, no postupne táto nádej vyprcháva. Románové dianie je zasadené do roku 1955 a zameriava sa na problematiku kolektivizácie. Kohútová a Olšanský, bývalí partizáni, dostávajú kolektivizačnú misiu – založiť roľnícke družstvo v obci Lesnice na severovýchode Slovenska. Počas nej sa má preveriť lojalita Kohútovej. Poznatky o komunizme ako z učebnice pre základné školy sú do prózy vkladané mechanicky a toto približovanie reálií a základných historických a spoločenských faktov môže na slovenského čitateľa pôsobiť rušivo, podobne ako neprirodzené dialógy a nepresvedčivé vnútorné monológy. Autorka využila aj postupy populárnej literatúry, prvky dobrodružnosti, preto možno hovoriť o akejsi východnej variácii na western, teda eastern: hlavná hrdinka sa prechádza stále s rukami vo vreckách a steblom trávy v zuboch, nechýbajú drsné scény, počas milovania si všimne „prudkú zmenu v jeho tvári a pocítila, ako sa jeho telo naplo. Pochopila, že sa chystá vyvrcholiť do nej. Bez váhania vsunula ruku pod vankúš, vytiahla zbraň a priložila mu ju k spánku.“ (s. 194) Kohútovej röntgenovému zraku neunikne žiadne zblednutie (a bledne i červenie sa v próze mimoriadne často) alebo zmena tónu hlasu. Nechýba tu ani gýč: „Áno, vyzerala chladná, vzdialená a zatrpknutá, ale v hĺbke… Hlboko v nej zostalo to malé dievčatko, ktoré žaslo nad kvapkami dažďa na listoch stromov.“ (s. 94) Dielo malo zrejme vysoké ambície predviesť žánrovú šarádu, výsledkom je však próza pochybnej umeleckej kvality.

Utópiu v Leninovej záhrade Lukáša Onderčanina (Absynt) tvoria príbehy členov československého robotníckeho družstva Interhelpo, ktorí sa v medzivojnovom období vydali do sovietskeho Kirgizska, aby pomáhali budovať komunistické komúny. Sujet sa rozvíja ako chronologické a paralelné rozprávanie viacerých komplikovaných ľudských osudov. Rozprávač sa v tomto texte sťahuje do úzadia, je vecný a nenápadný. Jeho kultivované podanie harmonicky dopĺňajú dialogické pasáže a vnútorné monológy postáv. V diele vystupujú aj známe osobnosti ako Alexander Dubček a jeho otec Štefan, Peter Jilemnický či Július Fučík. Rozprávanie o konkrétnych ľuďoch sa prelína s pasážami osvetľujúcimi dobový československý a sovietsky kontext, ktoré však nie sú faktograficky ani rozsahom vyčerpávajúce; informujú čitateľa iba do tej miery, aby boli príbehy vykreslené plasticky. Pre rozprávanie je príznačný historický prézent, vťahujúci čitateľa do deja: „Niektorí Slováci a Maďari sa natešene nahrnuli k prednostovi Kolimárovi a zasypali ho otázkami. Tá hlavná – táto stanica a akési jurty na obzore – to je naozaj Pišpek, najväčšie kirgizské osídlenie, kde im Rudolf Mareček sľuboval rozkvitnuté jablone, zelené háje a úrodnú pôdu? Prednosta ukázal na východ, kde sa v diaľke v tieni topoľov rysovali kontúry budov. Z vlaku sa ozývali prvé vzlyky. Sklamané ženy s malými deťmi začali hneď vyčítať mužom, kam ich to doviedli. ,Tak to sme prišli na koniec sveta,´ utrúsil niekto z davu, keď sa rozhliadol okolo seba.“ (s. 137) Súčasťou diela je rozsiahly archívny materiál, fotografie, mapy, úryvky z listov i dobovej tlače. Vydavateľ označil dielo za historický dokumentárny román, v diskusiách sa hovorilo skôr o literatúre faktu. Hoci tejto próze dominuje poznávacia funkcia, vecné informácie sa v nej nezobrazujú ako holé fakty. Dokumentárny materiál je spracovaný umelecky, využívajú sa jazykové prostriedky a literárne postupy typické pre beletriu.

Marek Vadas v diele s názvom Šesť cudzincov (KK Bagala) tematizuje protirómsky pogrom, ku ktorému došlo na Slovensku v obci Pobedim v roku 1928. Príbeh vychádza zo skutočnej udalosti, dlhodobo prehliadanej a širšej verejnosti neznámej. Práve potláčanie faktov a mlčanie o zle, mlčanie väčšiny tvorí hlavnú myšlienku tohto diela. Udalosti, ktoré sa odohrali v mestečku P., čitateľ rekonštruuje na základe rozprávania viacerých postáv. V rámci ôsmich poviedok sa rozvíjajú štylisticky diferencované výpovede, ktoré spoločne vytvárajú presvedčivú polyperspektívu.
Napriek odlišnej problematike i priestoru pripomína táto kniha predchádzajúce autorove knihy, jeho poetika je inšpirovaná literárnou fantastikou (Borges, Cortazár), prelínajú sa v ňom realistické i fantastické prvky, nadprirodzeno. Z literárneho hľadiska kniha neprináša niečo nové, no hodnotný je jej metonymický potenciál – možnosť na základe konkrétnej udalosti vypovedať o väčších spoločenských celkoch, ako hovorí aj jedna z postáv, krčmár: „Celé vám to rozprávam len ako príklad, ako potenciálnu možnosť, že sa u nás predsa len niečo stalo alebo sa mohlo stať v akomkoľvek inom meste, dnes alebo v minulosti.“ (s. 41) Upozornením na protirómske pogromy Vadasovo dielo prispieva k diskusii o tej časti našej minulosti, s ktorou sa naša spoločnosť ešte nevyrovnala. 

Príbeh historickej detektívky Pre hrsť dukátov (Slovart) zasadil Juraj Červenák do začiatku 17. storočia, komplikovaného obdobia protitureckých a náboženských vojen. Cisár Rudolf II. nariadi vyšetrovanie viacerých zločinov, ktoré sa odohrali v okolí Kremnice: vražda, lúpežné prepadnutie a zmiznutie vzácnych dukátových razidiel kremnickej mincovne. Prípad vyšetruje štiavnický notár Matej Barbarič a kapitán Stein. Dielo je založené na pútavej zápletke a dynamickom napredovaní deja, veľký priestor je v texte venovaný dialógom. V texte sa prelínajú prvky historického a detektívneho románu, preto v ňom rozpoznať zámer poučiť i pobaviť. Zámer je chvályhodný, no jeho realizácia pokrivkáva, vysvetlivky dobových reálií nie sú vždy do textu plynulo zakomponované, ale nápadne z neho vytŕčajú: „Notár sa na revanš dozvedel, že Kroner je pastierom málopočetného katolíckeho stádočka v meste a správcom arcibiskupského domu, nazývaného aj Pizethaus. Slovom pizetum označovali podiel na vyťaženom bohatstve v banských mestách, ktorý podľa dávneho práva patril katolíckej cirkvi, v Uhorsku zastúpenej Ostrihomským arcibiskupstvom.“ (s. 87) Dielo je štýlovo synkretické, obsahuje archaicky pôsobiace stručné synopsy na začiatku kapitol, výrazy v latinčine (in tortura, domine), archaizmy (ženština, prežrela), historizmy (turňa, ostrva, buzogáň), ale aj vulgarizmy a hovorové výrazy (halabala dogabaných). Pre zdôraznenú poznávaciu funkciu a autenticky pôsobiace vykreslenie doby a jej kontextu možno knihu zaradiť ku kvalitnejším žánrovkám.

Anton Pižurný v Povestiach a legendách (Ikar) priblížil pätnásť príbehov slávnych i menej známych hradov a zámkov, rozpráva o Budatíne, Ľubovni, Levickom hrade, Devíne, Muráni a ďalších. Autorov štýl charakterizuje básnický jazyk plný poetizmov a knižných výrazov, blízkosť k poézii potvrdzujú aj lyrické básne dopĺňajúce jednotlivé poviedky. Autor venuje pozornosť aj slovenskej krajine, vytvára na jednej strane idealizovaný obraz Slovenska ako vrchárskej krajiny: „Malebné vrchoviny s hlbokou dušou zelených lesov, ale aj vysoké horstvá, kde kraľuje orol“ (s. 35), ale neopomína ani rovinu s jej „žírnymi lánmi pšeničného zlatého mora“ (s. 105). Príbehy hradných pánov a ich poddaných sú vyrozprávané s pátosom, celé dielo charakterizuje konzervatívna poetika národnoobrodného razenia. V diele sa vyskytujú aj nadprirodzené prvky, bytosti ako víly, dominantnými motívmi sú láska a boj dobra a zla. Možno ho zaradiť do literatúry pre mládež.

Román Evy Maliti Fraňovej O príjemných pocitoch (Slovart) sa zameriava na život dvoch historických osobností, Pavla Pálffyho de Erdöd a jeho manželky Louise de Vilmorin. Dej sa odohráva v 30. a 40. rokoch minulého storočia. Kultivované rozprávanie je modelované s istou mierou umeleckej licencie. Občas možno nadobudnúť dojem, akoby bol text poznačený poetikou diel ženskej literatúry z 19. storočia, nechýba mu sentimentalita a aj hlavná hrdinka je typologicky príbuzná romantickým aristokratkám. Práve tejto žene je v diele venovaná pozornosť, personálny rozprávač približuje vnútorný svet francúzskej šľachtičnej Louise, značne otrasenej pomermi a kultúrou strednej Európy. Žije v prepychu, napoly ponorená v ľahkej depresii a hoci jej už tiahne na štyridsiatku, nevyzná sa sama v sebe. Vie síce, že chce písať, ale nevie o čom, nemá tému. Namosúrene čaká na služobníctvo, ktoré jej nosí jedlo, zlú náladu zaháňa rozmiestňovaním starožitných sošiek a váz po kaštieli, „čítať gratulácie bolo pre ňu povznášajúcim programom na celý deň“ (s. 91). Často zažíva frustráciu z problematického napĺňania ambície písať: „Od tvorivého vzrušenia zle spala a v ich honosnom hoteli jej prekážala raz perina, čo ju ťažila, hoci bola ľahká ako pierko, inokedy zase uteráky, ktorými sa nedalo dosucha poutierať.“ (s. 83) Autorka ju (možno nezámerne) vykreslila skôr ako aristokratku pôvodu a majetku, než aristokratku ducha.
Medzi diela tematizujúce dejiny možno zaradiť aj biografický román Jozefa Banáša s názvom Som Baťa, dokážem to!

Nasledujúce diela v tejto kategórii akcentujú viac pamäť a spomínanie. Autobiografický román Viliama Klimáčka Beat (Marenčin PT) v sebe prepája rodinnú líniu a reflexiu hudobného obzoru človeka vyrastajúceho v socialistickom režime Československa. Príbeh je rozprávaný v prvej osobe a zasadený prevažne do minulosti („Dnes som už hudobný dinosaurus“, s. 46) v retrospektívnych vstupoch sa autor vracia k spomienkam na svojich rodičov a brata, ktorý v osemdesiatych rokoch minulého storočia emigroval na západ a spáchal tam samovraždu. Kniha je venovaná tým, „ktorým sa náhodou podarilo ujsť“ (s. 24). Pre prózu je príznačná snaha priblížiť reálie aj čitateľom mladšej generácie bez osobnej životnej skúsenosti so socialistickým režimom, miestami však Klimáček prechádza k literárne neveľmi pôvabnému encyklopedizmu, keď sprostredkúva informácie základného všeobecného rozhľadu. Množstvo odkazov na dnes už neexistujúce hudobné skupiny, mladej generácii nič nehovoriace požmurknutia, nielen dištancuje text od určitej čitateľskej vrstvy, no tieto pasáže nie sú ani literárne pôvabné – veď aký čitateľský zážitok môžu priniesť pasáže ako „Keith Emerson hammondkami staval zvukové steny hodné gotického chrámu, Ian Anderson vydychoval na flaute nežné melódie, tvrdené gitarou Martina Barreho“ (s. 48). Dielo je určené skôr pamätníkom a hudobným fajnšmekrom.
Moje javisko svet Andrey Coddington (Ikar) je životným príbehom herečky židovského pôvodu Dalmy Špitzerovej. Dielo vzniklo ako beletrizovaná reportáž, v ktorej autorka umelecky spracovala nahrávky dialógov s Dalmou Špitzerovou. Do textu sú plynulo zakomponované úryvky jej priamej reči a samotná Dalma je aj rozprávačkou v 1. osobe: „krásne to napíš“, inštruuje autorku, „čo nevieme, to dotvor! Sľubuješ?“(s. 17) Rozprávanie je teda jej evokovanou, dotvorenou „autobiografiou“. Hlavný priestor v texte sa venuje priamemu svedectvu rozprávačky o holokauste, príbehom ľudského poníženia a bezcitnosti. Spomína najmä na obdobie druhej svetovej vojny, ukrývanie sa, útek, rekapituluje osudy svojich blízkych, najmä sestier a rodičov, ako i Juraja Špitzera, svojho budúceho manžela. Zopár kapitol v románe je venovaných aj životu po vojne a Dalminej hereckej kariére. Z hľadiska poetiky sa zvýraznenou emocionalitou až sentimentálnosťou dielo približuje ženskému románu (žúžoľovo čierna noc, alabastrová pleť, vlasy čierne ako uhoľ), na druhej strane si rozprávačka zachováva od udalostí emocionálny odstup, minulosť neprikrášľuje. Vzhľadom na jej skúsenosť s oboma totalitami, fašistickou i socialistickou, je voči slovenskej spoločnosti značne kritická. Próza poukazuje aj na napätie medzi tým, ako sú dejiny reflektované historiografiou a aká bola životná skúsenosť súčasníkov: „Ak si niekto myslí, že história, ktorej som ja na rozdiel od teoretikov bola priamym svedkom, sa dá prekrútiť, chcem veriť, že sa mýli.“ (s. 80) 

Dušan Dušek sa v diele Potok pod potokom (Slovart) venuje tematickému okruhu pamäti a rodiny, ktorý nerozvíja ako ucelený príbeh. Sujetová línia je tu značne oslabená, kompozícia je fragmentárna, sujet sa rozvíja „skokovo“, zastavuje sa v esteticky vykreslených miniatúrach, ktoré vychádzajú zo žánru črty, anekdoty či gnómy. Medzerovitosť a náznakovitosť vytvárajú paralelu k aktu spomínania i zabúdania, ako o tom hovorí sám rozprávač: „Táto kniha je o zabúdaní, teda o tom, čo zabudol a čo v nej nie je, aj preto je taká tenká. Toho, čo zabudol, je oveľa viac, bola by z toho oveľa hrubšia kniha, no bez jediného výtlačku.“ (s. 14) Prózu charakterizuje nápadná prítomnosť prvkov poézie, metaforickosť („namiesto vlasov mal už za ušami iba trochu strieborného ihličia“, s. 28). Veľká, básnicky dôkladná pozornosť je venovaná jazyku, ktorý je hravý, neraz invenčný. Dôležitú úlohu hrá detský aspekt ozvláštňujúci rozprávanie, jazyk i pohľad na svet. Korešponduje s ním aj vizuálna stránka diela: množstvo rôznych fontov písma v nadpisoch i v obsahu, farebné ilustrácie, kresby, obrázky poštových známok, rukopisné poznámky. Literárnou i vizuálnou stránkou kniha evokuje súkromný zápisník.
V zbierke poviedok Ľútostivosť Stanislava Rakúsa (KK Bagala) možno ľahko spoznať autorov nezameniteľný rukopis. O „banálnych“ príhodách píše dlhými, komplikovanými súvetiami s početnými vsuvkami a vysvetľujúcimi časťami, štylisticky nákladne, precízne a zároveň, paradoxne, akoby roztržito. Ako naznačuje už samotný názov, oproti jeho predchádzajúcim dielam sa však zvýraznila melancholická modalita. Leitmotívom piatich poviedok Ľútostivosti je smrť vo všetkých fázach ľudského života. Pred úzkosťou, ktorú vyvoláva vedomie jej blízkosti, sa Rakúsov rozprávač utieka k spomínaniu, fabulácii, pozorovaniu a rojčeniu. Pokiaľ ide o námety, prózy sú pomerne odlišné. V úvodnej poviedke Dom na Agátovej ulici sa Rakúsov rozprávač vracia v spomienkach do obce Búrovce (predobrazom sú zrejme Šúrovce – autorovo rodisko) a empaticky približuje osudy jej obyvateľov. Ich príbehy tvoria látku pre rozvíjanie kukučínovsky ladenej témy bláznovstva na dedine, ktorá sa transformuje do nebezpečného šialenstva. Titulná poviedka Ľútostivosť je rámcovaná motívom cesty. Rozprávač, takmer osemdesiatnik, bezdetný vdovec, sa vydáva na druhú stranu republiky, aby navštívil svoje rodisko. Neprichádza však na návštevu, z rodiny ostal sám. Jeho návrat nemá konkrétny cieľ, no prechádzka po predmestí, kde vyrastal, je podnetom pre spomínanie, bolestivú rekapituláciu vlastnej i kolektívnej minulosti obyvateľov obce. V Cintorínskej štvrti relatívne pokojný život protagonistu nepriaznivo naruší nútená zmena zamestnania, typologicky podobný hrdina sa nachádza aj v próze Olivovozelené sako. Zápletku Ohrozenia tvorí náhle ochorenie malého syna hlavného hrdinu. Napriek odlišnosti námetov týchto poviedok ich spája autorov špecifický štýl a tonalita, ktorú azda viac než pojem melanchólia vystihuje Rakúsovo slovo ľútostivosť. Protagonista titulnej prózy hovorí: „V terajšom svojom veku, v ktorom z dlhého časového odstupu zhodnocujem tieto dávne udalosti môjho života a našej rodiny, viem, že to, čo je pre mňa dnes druhoradé a zanedbateľné, malo v časoch môjho detstva a chlapčenských rokov veľkú závažnosť.“ (s. 115) Platí to aj naopak – navonok banálne a zanedbateľné zážitky spojené s „priaznivou ľudskosťou“, do ktorej sa zmestí aj „humor a radosť z maličkostí“ (s. 32), sú Rakúsovým spôsobom vyrovnávania sa s ľútosťou nad nezastaviteľnosťou a plynutím času, strácaním blízkych a vedomím vlastného neodvratného zániku.
 

Psychologické prózy

Tematické vymedzenie vytvára pohodlne širokú kategóriu a aj v tomto prípade umožňuje skutočne pestré zoskupenie textov. Predmetom záujmu autorov týchto próz nie sú širšie spoločenské a dejinné procesy. Ak sa aj podieľajú na sujetovej výstavbe, tvoria skôr kontrastné pozadie pre vykreslenie jednotlivca. Zdôrazňujú význam predovšetkým vnútorného sveta človeka. Skúmajú ho na pozadí komplikovaných medziľudských vzťahov, fantastických, nadprirodzených i katastrofálnych udalostí, ale aj v „banálnej“ každodennosti.

Jedným vrzom Zuzany Cigánovej (VSSS) je z prevažnej časti napísané ako dialóg dvoch priateliek v dôchodkovom veku. Nemajú mená, čím sa zdôrazňuje univerzálnosť výpovedí – pôvodkyne replík sú zameniteľné, nie je podstatné, kto rozpráva, ale o čom sa hovorí. Textu dominuje pásmo postáv a ich priama reč. Témou sú každodenné i životné problémy starnúcich žien ako nezáujem okolia, sociálne problémy, vzťahové ťažkosti a zdravie. Próza nie je členená na kapitoly; ide o súvislý text len sporadicky členený na dlhé odseky. Na jednej strane ide zrejme o umelecké riešenie, ktorým autorka chcela zdôrazniť autentickosť prehovorov. Tie nemajú „umelý“ začiatok a koniec, začínajú sa  in medias res a ústia kamsi do stratena. Repliky často na seba ani nenadväzujú, obe staré panie si „hudú svoje“. Absencia segmentácie textu a minimalizovaná úloha rozprávača redukujú prózu na rečový akt. V snahe o sprostredkovanie autentického rečového prúdu autorka nadužíva apoziopézu, dielo by bolo o dobrých pár strán kratšie, ak by sa z neho odstránili trojbodky. Pokus o stvárnenie témy je neošúchaný, no zároveň esteticky nevydarený.
Aj Silvia Bystričanová v próze Ticho nikdy nemlčí (Slovart) stavila na tzv. výseky zo života, ktoré motivicky čerpajú z každodennosti a medziľudských vzťahov. V abecedne usporiadaných kapitolách je vždy v názve uvedené písmo: L ako láska, N ako neha, S ako srdce, Ž ako život a podobne, čo pôsobí mechanicky – rovnako ako spôsob, ktorým autorka uzatvára jednotlivé kapitoly. Mnohé majú v závere akýsi gnómický prílepok, explicitnú, zovšeobecnenú „múdrosť“, ktorú si má čitateľ vztiahnuť na predchádzajúci text: „Láskou v podobe priateľstva objavujeme večnosť.“ (s. 84) alebo: „Zmysel života gravituje k dobru. Ak sa niekedy stáva, že človek ide za zlým, je to preto, lebo v tom vidí nejaké vypočítavé dobro pre seba. Nikto nechce byť nešťastný a rozhodovaním hľadáme svoje šťastie.“ (s. 97) Mechanické a modelové – týmito slovami možno charakterizovať toto literárne dielo.

Jonathan Gresty pochádza z Británie, no už tridsať rokov žije na Slovensku. V psychologickom románe Cudzincov kabát (Ikar) využil autobiografické prvky, najmä autentickú skúsenosť cudzinca s príchodom do novej krajiny. Próza má dvoch protagonistov. Prvým je Angličan Jess, ktorý sa v 90. rokoch presťahuje na východné Slovensko, aby tu začal žiť nový život. Pracuje ako učiteľ. Ako literárna postava umožňuje rozvíjať ozvláštňujúcu perspektívu cudzinca, jeho pohľad na Slovensko, špecifickú mentalitu a kultúru. Druhou ústrednou postavou je Katarína z východného Slovenska, ktorá v Bratislave študuje ekonómiu. Z hľadiska kompozície má dielo tri časti a v každej z nich sa striedajú dvaja rozprávači. Neprekvapí, že ich osudy sa pretnú. Zaujímavé je jemné zapracovanie jazykových špecifík hrdinov, napríklad Jessova spočiatku komolená slovenčina, východoslovenský dialekt, prvky nemčiny a podobne. Autor vie veľmi dobre odhadnúť mieru tohto ozvláštňovania jazyka – ak by nimi text zahltil, narušila by sa plynulosť čítania. Dávkuje ich premyslene, nenápadne pripomínajúc čitateľovi identitu jednotlivých postáv a s tým spojenú perspektívu, vnímanie sveta. Nezameriava sa pritom iba na Slovákov. Neošúchaným, literárne príťažlivým spôsobom v diele vykreslil zážitok hrdinu z rómskej svadby. Aj z hľadiska poetiky sa dielo odlišuje od väčšiny minuloročných próz, cítiť, že nevychádza zo slovenskej literárnej tradície. Opakujúce sa motívy zimy a chladu sa rozvíjajú ako paralela k emočnému chladu vo vzťahoch. Témou je hľadanie seba samého, ako i hľadanie životného partnera. Nedostatkom knihy je, že jej postupne dochádza dych. Po vydarenej prvej časti sa spomaľuje rytmus a dielo sa sentimentalizuje, do popredia sa dostáva osudovo pôsobiaci vzťah Jessa a Katky.

Osudovo pôsobiace vzťahy sú príznačné aj pre prózy Juraja Kováčika Tri tornáda (Slovart), Lukáša Cabalu Jar v Jekaterinburgu (Artforum) a Andreja Bána Medzisny (Artforum). Možno medzi nimi nájsť viacero podobností. Sú psychologicky zamerané, rozoberajú intímne medziľudské vzťahy, ktoré sa odohrávajú na pozadí udalostí presahujúcich rámec každodennosti. Kováčik si zvolil tému živelnej katastrofy. Protagonista pracuje v marketingovej firme, no stabilitu existencie mu naruší nečakaná pohroma – tri tornáda zdemolujú časť mesta, v ktorej býva, a prichádza tak nielen o strechu nad hlavou, ale vzápätí aj o prácu a všetky úspory. Ocitá sa na hrane, no vďaka novej, osudovej žene sa rozhodne začať odznova. Cabala vo svojej próze zas využil prvky fantastiky: sujet sa začne odvíjať príchodom hlavného hrdinu do medzinárodnej výskumnej stanice na Sibíri, kde sa začnú odohrávať mysteriózne udalosti. Dostal totiž „zvláštny mail“ (s. 12) s ponukou plateného tvorivého pobytu, ktorého cieľom má byť napísanie umeleckého diela približujúceho prácu vedcov pri výskume permafrostu. Zhodou ďalších zvláštnych okolností sa na stanicu dostane Slovenka, do ktorej sa hrdina okamžite osudovo zaľúbi. Protagonista novely Andreja Bána Adam sa zas rozdvojí a jeho fantastické alter ego sa snaží hrdinovi pomôcť v životnej kríze. Spätným chodom v čase sa premietajú udalosti predchádzajúce Adamovmu rozhodnutiu ukončiť život, sujet tvorí rekonštrukcia zlomových udalostí, ktorých zreťazenie smerovalo hrdinu k osudovému rozhodnutiu. Fantastický rámec, hľadanie „prvej chyby“, na ktorú nadväzovali všetky ďalšie.
Z týchto kníh priam prýšti snaha o umeleckosť a hĺbku, no výsledky pôsobia skôr naivne. Vo všetkých troch dielach nemožno nevidieť veľké sympatie rozprávača k hlavnej postave, jeho citovú zaujatosť a ľahko vycítiť, prečo jej tak drží palce. Dôležitou súčasťou próz je vzťah ku knihám. Autori zakomponovali do textu množstvo odkazov na svetovú literatúru, no fungujú skôr ako dekorácia, predvedenie literárneho vkusu postáv (autorov?), o nejakom hlbšom, sofistikovanom intertextovom nadväzovaní nemôže byť reč.

Román Milana Kališa Hviezdy, ktoré sme zničili (Marenčin PT) uvádza predhovorom fiktívny vydavateľ diela, ktorý ho predstavuje ako psychoanalytický text svojho priateľa menom Arnold Lane. Jadro textu tvoria Lanove zápisky zo 60. rokov minulého storočia. Pracuje pre CIA a jeho úlohou je dohliadať na popové hviezdy, aby „nenarušovali myslenie vyvíjajúcej sa mládeže“ (s. 8). V roku 1968 ho nasadia na sledovanie a ovplyvňovanie Elvisa Presleyho. Lane je hlavným hrdinom a rozprávačom v 1. osobe, zaznamenáva si mimoriadne podrobné zápisky o svojej misii. Tvoria ich detailné opisy rozhovorov s Presleym, senzorické dojmy z každého pohľadu, mimiky, gesta: „Jeho správanie, aj keď práve v týchto okamihoch navonok nevykazoval žiadnu viditeľnú nervozitu, malo v sebe, aj za ten krátky čas, čo som bol pri ňom, niekoľko veľmi nevyrovnaných grimás a pohybov. Raz sa predsa pozeral na mňa úkosom aj trikrát za pol minúty, a potom ani raz za minútu, počas ktorej sme kráčali od brány k jeho chrámu.“ (s. 20) Tieto postrehy sú prepletené s rozsiahlymi reflexiami, rečníckymi otázkami, ktoré sprevádzajú Elvisovu postupnú duševnú dezintegráciu. Hoci sa autor doslovu Michal Hazlinger nepochopiteľne útočne vyhraňuje voči žánrovým kategóriám („kniha, pre zjednodušenie ju budem nazývať románom, aj keď ,múdrosráčsku´ definíciu románu spĺňa len povrchne“ (s. 381), dielo možno označiť za pokus o špionážno-psychologický román. No z hľadiska žánru špionážnej literatúry mu chýba dynamika a rytmus, na psychologický román sa zas sujet rozvíja príliš extenzívne a paratakticky.

Viacero spisovateliek vytvorilo psychologicky ladené diela, ktoré na jednej strane prenikajú do intímneho sveta jednotlivca a zároveň sa analytickým spôsobom venujú rodinným vzťahom. Jana Micenková sa v próze Krv je len voda (Marenčin PT) zamerala na príbeh jednej súčasnej rodiny zloženej z matky, otca a dcéry Kláry. Kompozične je mapovanie vnútorného sveta protagonistov realizované v pláne polyperspektivity: každá kapitola sa vždy zameriava na rekonštrukciu udalostí z pohľadu danej postavy. Takéto naratívne riešenie má na jednej strane potenciál vytvoriť plastický obraz zobrazovanej reality s dôrazom na psychologické vykreslenie postáv. Ozvláštňuje rozprávanie a vytvára priestor pre rozvíjanie odlišného vnímania rovnakých situácií, vďaka čomu má čitateľ možnosť nahliadnuť do „anatómie“ konfliktov, nedorozumení a nedopovedaní. Na druhej strane, bez dostatočného štylistického odlišovania výpovedí a autorskej invencie vzniká riziko splývania perspektív, ako i redundancie. Micenková sa týmto úskaliam snažila vyhnúť, no predsa sa na niektorých miestach v diele nevyhla zbytočnému opakovaniu rovnakých scén. Okrem toho zvolenú perspektívu danej postavy nedodržiava vždy dôsledne, napríklad v kapitole rozprávanej z pohľadu dcéry Kláry: „Raz vonku na telesnej sa hrá vybíjaná, učiteľ hodí loptu a nenápadne zmizne do kabinetu s asistentkou Jankou. (Extrovertná Janka nemá problém nadväzovať frivolné vzťahy a znudený telocvikár, ktorého doma čaká už len obézna manželka, by tiež ešte rád prevetral gule.)“ (s. 221) Mimoriadne rušivým prvkom sú práve takéto „zátvorkové“ vsuvky autorského rozprávača, ktorý komentuje výpoveď postavy, voči postave neraz so zbytočne demonštratívnym dešpektom: „,Na tomto mám akože sedieť?!´ prejde matka prstom po kresle posypanom prachom. (Tá, ktorá už nejeden špak z popolníka i zo zeme vyfajčila, aj zopár rýchlych pichov na špinavom hajzli v nonstope absolvovala, tu zrazu robí fajnovku.)“ (s. 264) Ruší sa tým dojem mnohohlasia, keďže za všetkými týmito ironickými poznámkami cítiť jeden subjekt. Problémom tejto knihy je jej modelovosť.
S témou dospievania, rodinných problémov a šikany sa môžeme stretnúť aj v románe Zuzky Šulajovej Budem iná (Tatran), v próze Mareka Zákopčana Zvonením sa všetko začína (Ikar) i v debutovej Pavúčej ľalii Danielle Hartovej (Ikar).

Ivana Dobrakovová v psychologickom románe Pod slnkom Turína (Marenčin PT) predstavila čitateľom svoj špecifický a rozpoznateľný štýl, zároveň však dokázala rozvinúť viaceré ústredné motívy románu do nových polôh. Hlavná hrdinka a rozprávačka príbehu Kristína sa spolu s manželom a dvoma synmi presťahuje z Bruselu do Turína, postupne sa adaptuje na nový priestor a spoznáva nových ľudí. Zblíži sa s manželským párom s dvoma deťmi a začne sa rozvíjať jej patologický mimomanželský vzťah s Michelem. Hlavnou témou románu pritom nie ja ani nevera, skôr závislosť – Kristína sa totiž nedokáže vymaniť zo vzťahu, najmä jeho sexuálnej roviny, napriek tomu, že sa postupne dostáva do osobnej i rodinnej krízy a komplikuje sa jej nielen vzťah s manželom, ale najmä s dvoma synmi. Dobrakovová neraz otvorene problematizuje materstvo: „Preferencie sú. A nielen preferencie. Ani láska sa nedá rozdeliť presne na polovicu medzi deti. Ako sa nám to snažia nahovoriť. Jedno dieťa vždy milujete viac. A to druhé nutne menej.“ (s. 112 – 113)
Rozprávanie je vypäto subjektívne i dynamické, často plynie v rozsiahlych súvetiach s prechodmi medzi viacerými hlasmi v rámci jednej výpovede. V diele sa objavuje aj motív diabla, Radoslav Passia poukázal na intertextovú súvislosť románu s dielom Georgesa Bernanosa Pod slnkom satanovým (1926), kde satan pripravuje hlavnému hrdinovi, kňazovi, rôzne nástrahy na jeho životnej ceste. Dobrakovovej próza má viacero vrstiev: okrem rodinnej, psychologickej a sexuálnej sa dotýka aj problematizovania identity na pozadí témy migrantov, tematizuje vzťah talianskeho severu a juhu, v texte sa rozvíjajú aj úvahy o téme zla, dedičnosti, psychických chorobách. Azda najväčšou slabinou diela je jeho nepresvedčivý záver, príbeh je ukončený akosi rázne a pôsobí nedotiahnuto.

Ambície Maroša Krajňaka v novele Už iba prítomnosť (Vlna) vytvoriť rafinovane komplikovaný príbeh manželskej dvojice na rozhraní histórie a súčasnosti stroskotali na úskaliach zvoleného kompozičného princípu „príbeh v príbehu“. Protagonisti Martin a Catalina sa stanú zároveň postavami knihy tajomného Wada, jednej z literárnych postáv. Pri fabulačných peripetiách toho, čo sa odohrávalo s „pravým Martinom“ a Martinom, „postavou z rukopisu“, „literárnym“ Martinom, textu rýchlo dochádza dych: „Na počiatku bolo slovo Boh. Skutočný Martin sa obával, že v hĺbke textu číha pokračovanie, že Wade postoj rozvinul. Napríklad tak, že on si úprimne želá uveriť v Krista, no bráni mu v tom viera ostatných, že slová Evanjelií mu lahodia, že ho aj napriek flagrantnému podvodu čoraz väčšmi presviedčajú o existencii Ježiša, že túži byť jediný, kto ich úprimne potrebuje, že Boh je aj nie je a nie je aj je alebo naopak. Táto predstava vyvolala v pravom Martinovi nový strach, ktorý ho od čítania odrádzal a spätne vábil.“ (s. 85) Text sa potkýna sám o seba a čo pomotal nezvládnutý autorský zámer, nezachránil ani jazyk – poznávacím znamením Krajňakovho štýlu je v texte nadužívanie polysyndeta v rozvitých súvetiach (tie nekonečné že, že, že, či, či, či) či zacyklenie vzťažných viet (ktorý, ktorý, ktorý).
Konfrontáciou fikcie a skutočnosti je aj román Martina Petra Hlavný hrdina (Lindeni),  ktorý je rovnako založený na princípe „príbeh v príbehu“.

Debutový román Sídlisko Moniky Nagyovej (Trio Publishing) v názve vymedzuje priestor, v ktorom sa pretínajú jednotlivé ľudské osudy. Autorka na zadnej strane obalu uvádza, že k písaniu ju inšpiroval krátky pobyt na Luníku IX. Sujet sa začína stručnou správou o tragédii a konštatovaním, že hoci teórií o príčine smrti obete bolo mnoho, „vymenovali všetko, len nie lásku“ (s. 5). Príbeh sa potom rozvíja ako rozprávanie v 3. osobe o Irene, staršej žene žijúcej v biednych pomeroch, a jej dcére Marike. Tieto dve ženy sú hlavnými románovými hrdinkami. Marika sa dostáva do podobnej životnej situácie ako jej matka v mladosti, manžel ju týra. Rodinné vzorce sa opakujú, trauma sa prenáša z generácie na generáciu. Útechou je pre ňu autentická láska, ktorú zažíva s mužom zo susednej osady. Kapitoly potom referujú o životoch jednotlivých postáv a zameriavajú sa najmä na problematiku vzťahov. Časové skoky vytvárajú dynamiku sujetu. Čitateľ sa zoznamuje so životom protagonistky v rýchlom retrospektívnom zhrnutí jej mladosti (násilnícky otec a týraná matka, smrť rodičov, alkoholizmus a drogová závislosť, promiskuita, potraty) s dôrazom na výsostne negatívne momenty jej života. Obrazy domáceho násilia frekventované, sexuálne scény literárne nemotorné: „Neodbytne do nej narážal, až kým mu tvárou neprešiel bolestný kŕč, vydal pri tom hlasný zvuk raneného zvieraťa, až sa okná zatriasli.“ (s. 63) Modalita diela je nevyrovnaná: občas je podanie chladné a nezúčastnené, inokedy sentimentálne. Do textu sa vkráda aj nenáležitá komika, napríklad keď vedľajšiu postavu, staršiu susedu, trápia vši, rozprávač o nej zakaždým hovorí konštantným „všivavá Ružena“.

Dvojkniha Jozefa Kariku Hlad/Smäd (Ikar) je zbierkou poviedok, ktoré sa voľne prelínajú v čase, priestore, ako i postavami a motívmi. Charakterizujem ich preto ako celok. Ich geografickým epicentrom je Ružomberok a príbehy sa odohrávajú v súčasnosti s retrospektívnymi prechodmi do bližšej i vzdialenej budúcnosti. Možno ich však čítať aj samostatne. Autor v perexe uvádza, že ide o novšie i staršie texty, poetikou i niektorými ideami pripomínajú jeho najznámejšie dielo Trhlina, motív ruptúry v racionálne vnímanej existencii, vpád nadprirodzeného-neprirodzeného do nášho sveta. V Smäde sa nachádzajú aj aktualizačné komentáre Jozefa Kariku s časovými údajmi a komentovaním procesu vzniku textu v roku 2021. Myšlienkovo sú inšpirované Schopenhauerovými myšlienkami o všemocnej slepej vôli pudiacej k aktivite a tézami vyjadrenými vo Vámošových Atómoch Boha – ten sa v nich vykresľuje ako krutý stvoriteľ, ktorý sa zabáva na ľudských útrapách. Prepája ju s teóriou paralelných vesmírov a simulácií.  Z hľadiska žánru ide o hororové poviedky a v istom zmysle v nich nadväzuje na Edgara Allana Poa, ktorého texty boli akceptované podobne rozporuplne ako na hrane medzi populárnou a umeleckou literatúrou. Aj Karika sa usiluje túto hranicu znejasniť. V dielach prepája postupy žánrovej literatúry, vychádza čitateľovi v ústrety, zároveň však funkčne nadväzuje na poetiku lyrizovanej prózy a naturizmu. Esteticky účinný je napríklad motív hmly („Moje úvahy zmarila hmla, ktorá sa mi spočiatku ovíjala okolo členkov, o chvíľu mi už olizovala kolená a napokon ma zhltla až po pás,“ Hlad, s. 138; „Zamarí sa mi, že zmysly signalizujú niečo dôležité. Ledva rozhrniem hmlu, ktorej mám plnú hlavu,“ Smäd, s. 25), ktorý využíva ako metaforu obmedzenosti ľudského poznania, myšlienkového chaosu, ako i typický prvok slovenskej horskej krajiny. Tento motív nájdeme v prózach Dobroslava Chrobáka, Františka Švantnera i Margity Figuli. Karika celkovo do diela zakomponoval viaceré intertextuálne odkazy, otvorené v podobe citátov, ako aj implicitné, napríklad odkaz na Urbanov Živý bič: „Každá generácia miestnych zažila aspoň jedno podobné nešťastie. Napríklad v roku 1918, keď sa z Veľkej vojny vrátil Vlkolínčan Ondrej Kreň [sic]. Dovliekol sa zmrzačený na nepoznanie, azda by bolo lepšie, keby sa nevrátil vôbec. Chýbala mu pravá ruka aj kus nosa, tvár mal škaredo popálenú, načisto onemel.“ (Hlad, s. 132) Gejza Vámoš bol pre autora inšpiráciou, no rovnako ako on aj Karika sa pustil miestami do explicitného vysvetľovania zobrazovanej myšlienkovej koncepcie (napríklad Hlad s. 160 – 168 o stvorení, fungovaní vesmíru a simuláciách). V týchto častiach rozprávač odvádza čitateľa od príbehu a postáv, aby zrozumiteľne vysvetlil, čo príbeh vyjadruje. Prózy sú variáciami myšlienok naznačených v TrhlineStrachu a možno ich označiť nielen za lepšie dielo žánrovej literatúry, ale aj ako čitateľsky atraktívnejšie než mnohé tituly „umeleckej“ prózy.

S psychologickým vykreslením hrdinov vo fantastickom svete sa možno stretnúť v Hierarchii tmy Adriany Bolyovej (Ikar) a v románe Mariána Kubicska Obyčajní hrdinovia (Hydra).
Novela Zradená Ivany Havranovej (Marenčin PT) rozvíja problém ľúbostného trojuholníka. Autorka ho uchopila nepresvedčivo, text obsahuje aj množstvo štylistických a gramatických chýb. Príbeh sa odohráva v medzivojnovom období a zdravotný hendikep hlavnej hrdinky Irče (narodila sa s rázštepom podnebia) jej komplikuje nadväzovanie medziľudských vzťahov. Autorský rozprávač sa nevyznačuje empatiou. O Irči hovorí ako o „poznačenej čertovým kopytom“ (s. 13), s dešpektom sa vyjadruje o jej spôsobe reči ako o huhňaní postihnutej (s. 9).    
Ústrednou témou románu Skúšky Táne Keleovej-Vasilkovej (Ikar) je vplyv pandémie koronavírusu na medziľudské vzťahy. Autorka sa zamerala predovšetkým na psychologické aspekty pandemickej krízy, ukázala, ako obdobie poznačené silnou neistotou, úzkosťou a strachom zmenilo dovtedajšie priority hrdinov a vystavila ich viacerým skúškam. Príbeh je podávaný z pohľadu piatich hrdiniek, ktorých uvažovanie sugestívne približuje personálne rozprávanie. Autentickosť prózy zvýrazňujú odkazy na skutočné udalosti, v diele je presvedčivo stvárnená psychológia postáv. Dialógy hrdinov pôsobia prirodzene, priama reč s využitím hovorového štýlu je presvedčivá. Celkovo ide o zručne napísaný text, ktorý má svoje literárne kvality.
Martina Monošová v diele Zlodeji bozkov (Marenčin PT) postavila protagonistku, dvadsaťštyriročnú fotografku Emu, do klasickej románovej situácie. Po rodinnej tragédii a komplikovanom rozchode sa pokúša začať odznova, nájde si zamestnanie v hlavnom meste, čo prináša do jej života nové vzťahy a problémy. Spisovateľka akcentuje psychologickú líniu rozprávania, čo zdôrazňuje aj jeho forma: príbeh je podávaný priamou rozprávačkou formou denníka. Jednotlivé kapitoly obsahujú časové údaje, v ktorých Ema opisuje svoje každodenné zážitky, rozhovory a reflexie. Autentickú štylizáciu rozprávania umocňujú aj konkrétne reálie – názvy skutočných ulíc (dej sa odohráva v Bratislave). Modus rozprávania je sentimentálny a zodpovedá rôznym osudovým náhodám v Eminom živote.
Keď sláva nestačí Alice Eštokovej (Ikar) predstavuje rozprávanie denníkového charakteru, ktoré obsahuje vnútorné monológy, zaznamenávanie sekundárnych i terciárnych postrehov a mikroúvahy protagonistu Romana, ktorý pracuje ako herec. Na jedno z jeho predstavení zavíta krásna neznáma, čím sa sujet pustí do pohybu. Je ňou Silvia, mladá žena z rozvrátenej rodiny. Rozvíjanie tohto vzťahu, jeho peripetie tvoria ústrednú románovú os, akcent je na psychológii postáv. V diele sa využíva polyperspektivita, postavy sa pri rozprávaní príbehu striedajú, v niektorých kapitolách podáva príbeh aj autorský vševediaci rozprávač. Štýl je čítavý, dosť konvenčný a obsahuje množstvo klišé.
Aj debutová próza Barbory Zezulovej Kúsok z teba (Marenčin PT) je rozprávaním hlavnej hrdinky Michaely v 1. osobe. Opisuje svoje vzťahové peripetie s dvoma mužmi. Ide o jednovrstový text, dôkladne opisný, pokiaľ ide o vzhľad postáv, interiéry, oblečenie, ale obsah je bez tajomstva – všetko v ňom leží na povrchu, explicitne a naivne. 
Medzi typologicky podobnými psychologickými prózami možno spomenúť Ako slaný karamel Lucie Olrinkovej (Marenčin PT), Čertovu svadbu Tatiany Jaglovej (Marenčin PT), román Evy Hraškovej Všetko, čo (ne)chcem (Lindeni), novelu Viery Švenkovej Dámska volenka (VSSS) i debutové dielo Rello Annamárie Horváthovej (Rello).

Spoločnosť a politika
Tejto kategórii dominuje téma a kvalita sa zvykne hodnotiť, najmä pokiaľ ide o naratívnu zručnosť podania príbehu. Príťažlivosť týchto próz spočíva v ich aktuálnosti a naliehavosti – hovoria o problémoch, ktoré sa nás týkajú tu a teraz. Neprekvapí, že väčšina spisovateľov, ktorí sa vydali touto cestu, pôsobia či pôsobili ako novinári, policajti či politici. Samotná téma týchto diel zvykne zatieňovať literárnu stránku zobrazovaného problému a estetický zážitok je v úzadí, zatiaľ čo do popredia sa dostáva látka, uveriteľnosť a faktuálna presvedčivosť. Úskalím ambície literárne spracovať aktuálne spoločenské témy je skutočnosť, že tieto pokusy neraz skĺzavajú do modelovosti a ideologickosti. V tejto kategórii sa okrem toho ocitajú aj diela už konvenčne kopírujúce žáner „gangsterských“ próz s ich mačistickými klišé.

Maroš Hečko sa v knihe Dedičstvo po barbaroch (Tatran) pokúsil beletristicky spracovať tému živelnej pohromy a jej vplyvu na jednotlivca. Protagonista prózy, vyčerpaný muž v strednom veku, osobný doktor významného politika, sa v záujme zachovania psychického zdravia rozhodne pre exotickú dovolenku v Austrálii, aby unikol syndrómu “večnej dostupnosti” a aspoň na chvíľu sa odrezal od stresujúcej práce. Jeho dovolenkovú destináciu však, ako zistí vzápätí po príchode, sužujú ničivé požiare a hrdina sa dostáva do situácie, akú predtým nezažil. Pre poletujúce čiastočky popola vo vzduchu musí nosiť rúško, veľa času trávi v hoteli, kde sa jeho „celou stala prepychová izba.(s. 58) Mimoriadne okolnosti ho nútia prehodnocovať svoj život osamelého workoholika. Príbeh tohto románu tvorí paralelu k okruhu problémov, ktorými sa svet zaoberá posledné roky (pandémia, živelné pohromy, ekologická kríza). Téma diela je aktuálna, čo však možno povedať o jej spracovaní? V texte je nápadne minimalistické pásmo postáv. Tie len sem-tam utrúsia vetu-dve, no absolútne dominujúci je rozprávač, ktorý pomerne podrobne referuje o doktorových zážitkoch, často bez výraznejšieho hierarchizovania informácií a postrehov. Chce byť veľmi podrobný, presný, množstvo jeho poznámok pôsobí nemotivovane. Rozprávač sa snaží zobraziť zblízka svet smotánky, v ktorom sa doktor pohybuje, zároveň však všetko len opisuje slovami ako prestížny, vysoká úroveň, zaujímavý, lenže bez konkrétneho obsahu to pôsobí povrchne. Najpresvedčivejšie (obsahovo i štylisticky) sú časti, kde sa opisuje mechanizmus fungovania politickej strany a vratké postavenie jej predsedu.

Román Zlodej Arpáda Soltésza (Ikar) zobrazuje „lesk a biedu“ podnikania na hranici i za hranicou zákona. Príbeh hlavného hrdinu a rozprávača príbehu Libora Frajta sa odohráva v 90. rokoch minulého storočia v Košiciach. Hlavný hrdina pochádza z usporiadaných pomerov a sám je pomerne slušný človek, zároveň sa však nechá pohltiť kriminálnym svetom, v ktorom dokáže rozvíjať svoje schopnosti efektívnejšie než v bežných pracovných pozíciách. Do tajov zločineckého sveta ho zasväcuje Rudo, romanticky vykreslený recidivista s dušou intelektuála, ktorému je blízka literatúra a filozofia. Sujet sa rozvíja ako strmý Frajtov vzostup po mocenskom rebríčku regionálnej kleptokracie. Na jeho pozadí autor vierohodne približuje zákulisné praktiky sveta, v ktorom keď „neojebeš, ojebú ťa“ (s. 284). Sujet charakterizuje dynamické (no predvídavé) rozvíjanie deja, akčnosť, efektné dialógy a výrazné mužské postavy – ženy majú v texte skôr dekoratívny charakter, ani jedna zo ženských postáv nemá zásadnú literárnu funkciu. Najhodnotnejšou zložkou diela je jeho materiál a v jeho beletristickom spracovaní sa Soltész v porovnaní so svojimi predchádzajúcimi knihami remeselne zlepšil.

Politický triler bývalého prezidenta Andreja Kisku s názvom Prezident (Ikar) sa odohráva počas necelých troch týždňov a pozadie deja tvorí napätý vzťah medzi Ruskom a Ukrajinou, hroziaci ozbrojený konflikt. Román pozostáva z krátkych kapitol, ktoré majú vždy konkrétne časové údaje o mieste a čase (deň a hodina), kde sa dej odohráva – Prezidentský palác, Neusiedler See, Kyjev, Malinovo atď. Próza sa začína, keď protagonista Patrik podpisuje prezidentský sľub na inaugurácii. Vševediaci rozprávač nepribližuje iba hrdinovo verejné pôsobenie, ale frekventovanými vnútornými monológmi čitateľovi odhaľuje kontrast medzi navonok pokojne pôsobiacim zovňajškom Patrika a jeho vnútornou neistotou, neustálymi pochybnosťami a obavami. Ukazuje aj jeho rodinné zázemie – je vdovcom, ktorý sa stará o dcéru v tínedžerskom veku. V románe vystupujú viacerí antagonisti. Na domácej politickej scéne je ním ambiciózny premiér Varga, v zahraničnej politike je nepriateľom ruský prezident Stepin. Intenzívne rozhovory sa odohrávajú medzi Patrikom a ukrajinským prezidentom Berdijom. Protagonista ho presviedča, aby sa nepodvolil ruskému tlaku: „Máš spojencov. Každý, kto rozumie Stepinovmu neocárizmu a jeho hrozbe, je váš spojenec. Poliaci, severské krajiny, Gruzínsko. A myslím, že aj Američanom a Britom už dochádza trpezlivosť s jeho mocenskými chúťkami.“ (s. 96 – 97) Autor zobrazil politické boje, ambicióznych jedincov, útržky politických prejavov, porady a prípravy, zákulisné diskusie a intrigy. Napätie stupňujú mocenské tlaky, anonymné listy a vyhrážky. Autor využíva jednoduché vety, dielo sa číta ľahko a hladko. Pokiaľ ide o románovú látku, kniha je presvedčivá a jej spracovanie ma privádza k tomu, že knihu hodnotím ako kvalitnú žánrovú literatúru.

Román Brichtov boj (Ikar) debutanta-nedebutanta Radoslava Procházku pozostáva zo štyroch častí. Hlavný hrdina, mladý architekt Matej, ktorý pracuje v otcovej firme, je zároveň rozprávačom príbehu. Sujet sa zauzlí pomerne rýchlo. Developer Lapin sa podvodným aktom v zmluvách snaží vyhnúť vyplateniu otca so synom. Riešenie tohto problému tvorí dejovú zápletku. Témou je teda boj za spravodlivosť. Spoločensko-kritické zameranie diela poukazuje totiž na skutočnosť, aký je v slovenskej spoločnosti takýto boj vzhľadom na (ne)vymožiteľnosť práva komplikovaný. Ako hovorí advokát Brichtovcov, „dohoda je vždy lepšia ako súd [...] súd je čistá lotéria“ (s. 255). Próza sa číta ľahko a rýchlo, autor je zručný štylista. Cítiť, že spoločenská kritika je hlavným autorovým zámerom. Čitateľský zážitok je skôr poznávací, ideový (ideologický) než estetický.

Matúš Mahút v debutovom románe Tam hore (Tatran) vytvoril kritickú spoločensko-politickú alegóriu s dôrazom na fenomén moci. Literárni hrdinovia tohto diela patria do zvieracieho sveta, sú to opice z rodu vrešťanov, od ľudí sa však, ako ukazuje autor, veľmi nelíšia – najmä pokiaľ ide o temné stránky ľudskej povahy.

Zostúpenie stredného útočníka (Ikar), „nedefinovateľná fééria“, ako Jozef Kot označil svoje dielo s ohľadom na žáner, je príbehom o bývalej futbalovej legende, Karasovi, ktorý sa po tridsiatich rokoch opäť zjavuje v rodnom meste. Návrat je tak traumatizujúci pre hrdinu (netuší, čo sa s ním deje, nemá kam ísť), ako aj nepohodlný pre vplyvné osoby vo svete športu, ktorý je tesne previazaný s politikou, peniazmi a mocou. Psychologická motivácia konania postáv je často zahalená, v texte sa objavujú aj viaceré nepravdepodobné udalosti, čo síce mohlo byť v súlade s autorským zámerom napísať fantastický príbeh, no ten akosi škrípe. Dielo je svojskou spoločensko-politickou kritikou, vyvolávajúcou rozpačitý čitateľský zážitok. Typologicky podobný je román Ľuba Olacha Predseda (Marenčin PT).

Literárnymi kvalitami, najmä dynamickým rozvíjaním sujetu, udržiavaním napätia, autenticky stvárnenou látkou i prepracovanými dialógmi a humorným podaním tejto kategórii dominuje Dominik Dán románom Mačacia stopa (Slovart). Obsahuje tradičné prvky detektívneho žánru. Príbeh sa odohráva v „Našom meste“ v roku 1995, no v retrospektíve zahŕňa aj druhú polovicu 80. rokov. Detektívi z oddelenia vrážd sa najprv vydajú po „falošnej“ mačacej stope, (ne)očakávateľne sa však vzápätí ukáže, že prípad je komplikovanejší a oveľa zlovestnejší. Najmä dialógy sú veľmi živé a vtipné, úderné, oveľa presvedčivejšie než väčšina výkonov v slovenských krimiseriáloch.
Viacero autorov sa vo svojich dielach pokúsilo prepojiť spoločensko-politickú kritiku a kriminálny žáner, možno spomenúť Petra Gašparíka a Smrť na Zlatých (Marenčin PT), Volavku Františka Kozmona (Ikar), román Petra Šlosera Policajná chobotnica (Ikar), prózu Václava Neuera Priveľa podozrivých (Ikar) a Vraždu advokáta Alexandra Horvátha od Daniela J. Dančíka (Severín Sincilery).

 

Próza subjektu

Próza subjektu je už hádam dve desaťročia najvýdatnejšie zastúpená tendencia umelecky ambicióznej literatúry, a to pokiaľ ide o kvantitu i kvalitu. Jej centrom je subjekt, literárne štylizované „Ja“, a to bez ohľadu na to, či je príbeh rozprávaný v prvej alebo tretej osobe. Samotný dej je v týchto textoch druhoradý, kľúčová je samotná výpoveď, ktorej jadro vychádza z introspekcie a analýzy. Tieto diela sa prejavujú vysokou mierou reflexívnosti a psychologizácie. K esteticky zameraným dielam sa začali pridávať aj diela blízke „blogerskému“ písaniu, žánrovo hybridné. Patrí sem napríklad zbierka próz Petra PPPítera Popluhára Ako (ne)prežiť mladosť (Ikar). Tvoria ju chronologicky usporiadané poviedky zachytávajúce autorove zážitky od základnej školy po vysokoškolské štúdium. Ide o autobiografické, politicky nekorektné „bildungs“ príbehy, ktoré predstavujú autorovo ohliadnutie sa na životné obdobie poznačené alkoholickými a drogovými excesmi. Popluhár má k tejto etape života ambivalentný postoj: literárne ju vyťažil ako materiál vhodný pre humorné spracovanie, no zároveň, ako naznačuje i samotný názov diela, od neho už získal časový odstup a ironickými komentármi často spochybňuje vlastné rozhodnutia a spôsob uvažovania. Ide o generačne príznakové príbehy. Hrdinovo detstvo je zasadené do 90. rokov s ich špecifickým postsocialistickým koloritom. Zážitky sú komické v jednotlivostiach a zároveň dosť všeobecné na to, aby sa v nich našiel každý: „Naše prapodivné, unikátne zoskupenie s názvom Trieda Y si za osem rokov odžila toľko, čo si niektoré kolektívy neodžijú za celý život. Nevdojak sme priťahovali trapasy, problémy, situácie na hrane uveriteľnosti a únosnosti.“ (s. 153) Ako (ne)prežiť mladosť nemá vysoké literárne ambície, priznane preň nie je prvoradá estetická funkcia, ale zábavná.

Milan Bardún („Milan bez mapy“) v knihe Influencer (Ikar) opisuje svoje cestovateľské zážitky, pričom sa nezameriava ani tak na cestopisnú stránku veci, ako skôr na sformulovanie filozofického posolstva. Jeho výpoveď zahŕňa reflexie na témy ako sloboda, hľadanie svojej cesty a miesta v živote, nastavenie hraníc medzi virtuálnym a skutočným životom. Ani v tomto diele nejde o literárne postupy a umeleckosť podania. Autorovým zámerom je zrozumiteľne a pútavo komunikovať svoju skúsenosť, odovzdať svoje know-how a odhaliť pozadie influencerstva: „Mnohí si myslia, že keď cestuje, je to samá zábava, no vždy si musím vyhradiť čas aj na prácu na počítači. Osvedčil sa mi striedavý model. [...] Nezosadnem z pracovnej vlny, nech som kdekoľvek na svete, no stále sa dokážem naladiť na cestovanie a mať, ako sa hovorí, best of the both worlds.“ (s. 125) Optika Ja-ja-ja je v diele tohto autora absolutizovaná.

Do minuloročnej prózy prispelo svojimi dielami viacero debutantov, najväčšiu pozornosť z nich vzbudila novela Nicol Hochholczerovej s názvom Táto izba sa nedá zjesť (KK Bagala). Ako uviedla samotná autorka, próza je literárne štylizovaná výpoveď vychádzajúca z autobiografickej skúsenosti. Témou tohto textu je duševná trauma, ktorú protagonistke spôsobil nerovný a nezákonný vzťah so svojím učiteľom. Ten sa začne, keď má hlavná hrdinka Tereza dvanásť rokov a učiteľ Ivan päťdesiat. Oproti slávnemu literárnemu prototypu príbehu takejto dvojice v Lolite Vladimira Nabokova ide v tomto prípade o opačné garde: u Nabokova príbeh rozpráva muž, zatiaľ čo v Hochholczerovej diele je rozprávačkou príbehu dievča. Tému zneužívania autorka uchopila nekonvenčne. Namiesto jednostranného moralizovania a obviňovania muža sa zamerala na Terezino psychické prežívanie „vzťahu“ a spochybnila stereotypnú predstavu o zneužívaní prostredníctvom fyzického násilia. Pokiaľ ide o štýl, pripomína texty Ivany Dobrakovovej najmä rozprávaním, ktoré do seba prostredníctvom polopriamej reči a nevlastnej priamej reči inkorporuje prehovory vedľajších postáv, čím sa upriamuje pozornosť na vnútorný svet rozprávačky. Nepravidelná, akoby rozbitá štruktúra prózy (v knihe sú aj strany s jedným odsekom či jedným riadkom) vytvára paralelu k „rozbitému“ subjektu („už nepíšem, iba rozťahujem nohy,“ s. 107) a zároveň je v kontraste voči rozsiahlym vetám tejto prózy. Členenie fabule vytvára napätie medzi predpokladaným celkom príbehu a tým, čo sa z neho vyjadruje.

Medzi debutové diela patrí aj román Kataríny Želinskej Ženy bez rodokmeňov (Zum Zum Production). Jeho ústrednú dejovú líniu tvorí dospievanie protagonistky, pripomínajúcej Terezu z novely Nicol Hochholczerovej. Ide o inteligentnú mladú ženu, ktorá je v konflikte s okolím pre svoje nonkonformné správanie. Zdôraznenie žien v názve románu, ako i v kapitolách pomenovaných podľa vedľajších postáv, vyjadruje, že v hrdinkinom živote zohrávajú dôležitú úlohu práve ony. Prívlastok „bez rodokmeňov“ možno v kontexte prózy chápať tak, že rozprávačka sa zameriava na ženy, ktoré sa nejakým spôsobom vyčleňujú z priemeru – tak vníma aj samu seba. V porovnaní s Hochholczerovej knihou je Želinskej román kompozične i rozprávačsky priemerný – tvoria ho štyri časti, ktorých pomenovania sú inšpirované ročnými obdobiami a konvenčne evokujú hrdinkino dozrievanie i plynutie času. Spisovateľka do príbehu zakomponovala detské zaujatie, bezprostrednosť a aktuálnosť prežívania, ako i prítomnosť už istého časového a mentálneho odstupu, no prevažuje „autentický“ modus. Autorka píše ľahkým blogerským štýlom, na počkanie trúsi životné pravdy („Divadlo je ten najväčší druh slobody, aký ešte existuje. Aspoň som si to vtedy myslela. Ale sloboda je iba ako šteniatko z útulku, maximálne závislá od nás a toho, či sme ochotní obetovať jej svoje pohodlie.“ s. 58). Permanentný citový zmätok a opakované sklamania z mužov smerujú k postupnému vytriezveniu z ideálov mladších rokov, dielo možno preto zaradiť k príbehom „stratených ilúzií“.

Ďalším minuloročným debutom, typologicky zodpovedajúcim prózam subjektu, je román Tamary Čarnogurskej Červený delfín (Marenčin PT), ktorý má prieniky s líniou expatovskej literatúry. Próza je zasadená do súčasnosti, hlavná hrdinka rozpráva o svojom živote v Nemecku, kde pracuje ako ošetrovateľka a vo voľnom čase hrá v niekoľkých hudobných zoskupeniach. Autorka venuje pozornosť najmä medziľudským vzťahom protagonistky, zvyčajne uvedie úryvok dialógu a potom ho komentuje, pričom tieto situácie a úvahy permanentne oscilujú medzi prítomnosťou v cudzine a minulosťou na Slovensku. Časti textu na seba nadväzujú asociatívne, románová konštrukcia je voľná, v dôsledku čoho pôsobí dielo väčšmi ako zápisník než premyslený prozaický celok. Čarnogurská sa, rovnako ako Želinská, nevyhla neraz banálnym, všeobecným „múdrostiam“: „Nemusíte mi to veriť, ak nechcete, ale nebo a peklo nie je niekde tam a potom. Je všade okolo nás. Jeho nositeľmi sme my ľudia. Je okolo nás tak každodenne, ako je večná tá energia, ktorú niektorí ľudia nazývajú boh.“ (s. 21) Jej autobiograficky štylizované písanie je úprimné vo svojej jednoduchosti a jednoduché vo svojej úprimnosti.

Podobne zameraní sú Vzduchobrodci Vladimíry Galkovej (Slovart). Rozprávačkou príbehu je Vlada, mladá žena, ktorá v Prahe pracuje ako v predavačka. Románovú látku tvoria zážitky s najlepšou kamarátkou Čatou, témou je hľadanie sa, svojho miesta na svete a životnej cesty. Próza zaznamenáva ohliadnutie sa, prvú životnú rekapituláciu v mladej dospelosti: „Všetko šlo nejako z kopca, už dlhšie mi to bolo jasné. Veci nemali tempo, vášeň, nemali zmysel. A ledva som tu prežívala.[...] Len som sa tu potĺkala, márnila čas a klamala seba aj ostatných.“ (s. 237) Týmto aspektom sa Galkovej dielo približuje ku knihe Petra Popluhára Ako (ne)prežiť mladosť a rovnako môže zaujať čitateľov autentickosťou príbehov. Váha textu leží na téme, nie podaní, ktoré je literárne nevýrazné.

Zjedol som Lautreca Vandy Rozenbergovej (Slovart) je z hľadiska šírky deja i počtu postáv komornou novelou, ktorú charakterizuje viacero odlišných žánrových impulzov. Tvorí ju subjektívne rozprávanie hlavného hrdinu v prvej osobe, sujet sa rozvíja paralelne s plynutím jeho života: rozprávačskou perspektívou a štruktúrou sa teda próza zaraďuje k prózam subjektu. Zameranie sa na obdobie detstva, dospievania a mladej dospelosti protagonistu odkazuje k tzv. výchovnému románu, v ktorom sa kladie dôraz na vykreslenie vnútorného sveta postavy, prekonávajúcej prvé morálne prekážky na ceste životom. Zdrojom etických pochybností Rozenbergovej mladého hrdinu je, že sa spolu so svojou matkou a jej priateľkou zúčastňuje procesu ilegálnej adopcie detí zo sociálne znevýhodneného prostredia. Zápletku ozvláštňuje neštandardný, oidipovský vzťah matky a syna: „Cnelo sa mi za ňou, nie za jej materským telom, keď sa nad ránom otáčala v posteli, áno, keď sa môj otec od nás odsťahoval, spávali sme spolu na manželskom lôžku a zahrievali sme sa telami,“ (s. 33) hovorí šestnásťročný protagonista. Podobne ako v predchádzajúcich dielach, aj tu stavila spisovateľka na excentrické postavy. Všetci traja v snahe o „vyššie dobro“ predávajú deti na Západ. Nachádzajú ich v situácii totálnej chudoby, biedy, na pokraji smrti. V novej rodine majú potom deti nájsť šťastnejší, prinajmenšom materiálne zabezpečený život. O etike tejto aktivity má jeden z trojice pochybnosti – a je ním práve dospievajúci protagonista. Volá sa Emil a hoci ho všetci volajú infantilnou prezývkou Bubi, zmienka o jeho skutočnom mene, najmä v kontexte žánru, môže byť odkazom na knihu J.-J. Rousseaua Emil alebo O výchove, ktorá je priam modelový bildungsroman. Rozenbergová píše o biede ľudí vzdávajúcich sa svojich detí pomerne naturalisticky – ide o drsné výjavy, v ktorých sa necenzuruje, naopak, zdôrazňujú sa fyziologické detaily, zápachy, atmosféra rozkladu a smrti. Na druhej strane sa, paradoxne, tieto výjavy estetizujú protagonistovou schopnosťou imaginatívneho videnia. K zámeru estetizovaného zobrazovania „podzemia“ spoločnosti odkazuje aj titul prózy – námetmi mnohých z obrazov Henriho de Tolouse-Lautreca sú práve ľudia na okraji, „bez rodokmeňa“, ako by napísala už spomínaná debutantka Katarína Želinská.

Eliška Tanzer napísala autobiografický román Vyrástla som v gete (Lindeni) pôvodne v angličtine, v roku 2021 u nás vyšiel v slovenskom preklade. Autorka pochádza z východného Slovenska a témou jej prózy je rozprávanie o vyrastaní v rómskej osade na Slovensku v 90. rokoch, preto som ju zaradila do tohto prehľadu. Rozprávačka príbehu a zároveň hlavná hrdinka sa volá rovnako ako prozaička. Vyrastá v osade, gete, ktoré má názov Drovane. Na mape by sme toto miesto nenašli, s ohľadom na citlivosť témy a zobrazovaných situácií Tanzer skutočný názov miesta pozmenila. Zároveň tak poukázala na to, že charakter osady nie je determinovaný konkrétnym geografickým určením, ale ide o zovšeobecnený obraz rómskych osád ako takých. Rozprávačka rekonštruuje svoj život dvojitou optikou – na jednej strane zobrazuje situácie často vypäté a traumatizujúce, ktoré majú silne emotívny náboj, na druhej strane si protagonistka od nich zachováva neraz ironický odstup. Všetky ženy v jej rodine zažili zneužívanie, matkami sa stali ešte ako deti a existenčnú otázku riešili jediným dostupným prostriedkom – prostitúciou. Svet, v ktorom vyrastá, je plný biedy, bolesti a násilia. Sujet diela je rekonštrukciou životného príbehu dievčaťa, ktoré sa z osady dostalo do Anglicka, získalo vzdelanie a začalo žiť inak. Od minulosti sa ale úplne odrezať nedokáže. Dielo je tak tematicky nekonvenčným vývinovým románom, prózou o dospievaní. Rómska problematika tu nie je podnetom a mostíkom k umeleckému výkonu, ako napríklad u Mareka Vadasa, ale autentickou osobnou výpoveďou: „Vždy som si bolestivo uvedomovala svoj pôvod. Som Rómka. Som Cigánka. Som niečo, na čo ľudia pľujú. Nie som pre vládu dostatočne dôležitá, aby sa postarala o moju bezpečnosť. [...] Som niečo, čo má zaliezť do sivých rozpadajúcich sa panelových vežiakov, aby som nerušila idylu bielych obyvateľov Slovenska.“ (s. 37) Téma je taká silná, že na seba priťahuje celú pozornosť, ale ani rozprávačské postupy nie sú v tejto knihe lacné.

Na rozdiel od predchádzajúcich autoriek možno Janu Beňovú zaradiť k etablovaným slovenským spisovateľom. Jej dielo s názvom Vandala (Brak) obsahuje sedemnásť rôzne dlhých poviedok tvorených fragmentami drobných príbehov a reflexií rozprávačkinho intímneho sveta. V textoch nenájdeme jednu ústrednú tému a nemajú ju ani jednotlivé poviedky. Nejde v nich totiž o lineárne rozvíjanie príbehu, ale tvoria cyklickú štruktúru pripomínajúcu mozaiku či vzorkovaný koberec, resp. mandalu. Beňová zvýznamňuje túto metaforu v názve diela – „vandala“ je prepisom deformovaného slovného spojenia one dollar a rozprávačka v tomto zmysle explicitne hovorí o zvukovej mandale (s. 47). Vystihuje ňou aj vlastný spôsob textovej výstavby spočívajúci v tom, že prózy nemajú markantne vyhranený začiatok a koniec, nie sú homogénne a koherentné, absentuje v nich kauzálne rozvíjanie sujetu. Témy lásky, sna a úzkosti sú rozptýlené na mnohých miestach textov začínajúcich často in medias res a pointované v nich nie sú iba závery, ale rôzne úseky sujetu. Zjednocujúcim prvkom textov je rozprávačka, intelektuálka z generácie „Husákových detí“, ktorá je veľmi citlivá („Interiér bol takou smutnou kombináciou socializmu a prvokapitalizmu, že dlhší pobyt v ňom bol zraňujúci,“ s. 185) a súčasný svet v nej vyvoláva pocity ohrozenia. Často preto uniká do svojho súkromného priestoru diskrétnych pozorovaní, všíma si maličkosti, ktoré iní prehliadnu. Mimoriadny dôraz kladie na prácu s jazykom, vety sú štylisticky vybrúsené. S obľubou opakuje rovnaké slová či slovné spojenia v rozličných kontextoch, čím sa z nich vytvárajú návratné motívy, ku ktorým sa neustále pridávajú ďalšie a ďalšie významy.

Špecifické naratívne postupy, rovnako ako v prípade Vandaly, umiestňujú dielo Ľuboša Bendzáka Práce a dni (Modrý Peter) na rozhranie prózy a poézie. Tvoria ho mikropoviedky, textové útržky či básne v próze s krátkymi zamysleniami a pozorovaniami každodenného života. Ich tematickú rozbiehavosť prepája predovšetkým subjekt, ktorý je centrom textu z hľadiska sémantiky i štruktúry. Autor upriamuje pozornosť na samozrejmé, a preto prehliadané skutočnosti, rád sa vyjadruje v ironických aforizmoch: „Obvinili ma z mizogýnstva. Nechápem. Mňa? Skutočne mňa, ktorý vždy považoval ženu za najlepšiu priateľku človeka?“ (s. 108) Poetické impresie o samote, smrti majú gnómický charakter, smerujú k pointe a mnoho z nich zas provokatívne stavia na jej absencii (rôzne insitné „filozofovania“, krčmové mudrovania a prvoplánové príbehy). Pôsobí tvarovo amorfne, ako zmes autorových poznámok bez ladu a skladu, ktorých jediným centrom i zmyslom je „Ja“.

Román Ľuboša Juríka Sami na tomto svete (VSSS) má podnadpis Slovenský erotikon, ktorý odkazuje na autorovu inšpiráciu – Boccaciov Dekameron. Postavy v Juríkovej próze sa ocitajú v podobnej situácii, ktorá zároveň funguje ako paralela k izolácii a zákazom vychádzania, s ktorými sme mali skúsenosť počas posledných dvoch rokov pandémie koronavírusu. Skupina ľudí pre mimoriadne nepriaznivé počasie uviazne na vysokohorskej chate a rozhodne sa krátiť si čas rozprávaním svojich erotických zážitkov. Iniciátorom tejto aktivity je protagonista prózy, nekonzistentne uvádzaný ako Jozef Litera a Jozef Literát. Meno odkazuje k historickej postave Jána Literáta z Madočian, ktorý sa v našich dejinách „preslávil“ ako falzifikátor listín, za čo bol aj popravený. Juríkov hrdina mu je čiastočne blízky aj zamestnaním – pracuje na polovičný úväzok ako archivár. Okrem toho je redaktorom časopisu a spisovateľom. Vzťah k literatúre je podstatnou, ak nie hlavnou motivickou líniou románu. Hlavný hrdina pracuje na Diele, ktoré sa ma zásadne líšiť od „banálnych dielok z edície červenej knižnice či hlúpych a plytkých krimipríbehov“ (s. 9) a čitateľ naprieč knihou sleduje zápolenie s touto ambíciou. Nechýba ani pálenie stránok, najväčší problém však je, že hrdina nevie, „čo by mal napísať, nemal žiadnu inšpiráciu ani tému, ani motiváciu“ (s. 261) – túžba písať je však, na nešťastie pre čitateľov, silnejšia.
Ballov román Medzi ruinami (KK Bagala) tvorí rozprávanie viacerých postáv: sú tu dvaja protagonisti, psychiater Juraj Felešlegi (v maď. felesleges – nadbytočný) a jeho pacientka Vargová. Okrem nich v diele vystupuje aj množstvo vedľajších postáv, v mnohých prípadoch nepomenovaných (pacienti, kolegovia, zákazníci v krčme a pod.) Každý z nich má svoj vlastný hlas, preto možno hovoriť o polyfonickom románe. V kompozícii sa to prejavuje striedavým radením jednotlivých perspektív. Celkovo tvoria román krátke, neočíslované a nepomenované „kapitoly“, pomerne minimalistické, občas až fragmentárne, nadväzujúce na seba iba voľne, čo narúša epickú plynulosť príbehu. Zvolená kompozícia je motivovaná sémanticky – jej roztrieštenosť je analogická s duševným stavom postáv a celkovou ponurou atmosférou tohto románu. Kým polyperspektivita je v rámci Ballovej poetiky novinkou, stabilným prvkom je subjekt, ktorý sa pre neznesiteľnosť sveta a života ponára do meditatívneho filozofovania (s. 49). Ochromený nezmyselnosťou života a blízkosťou smrti sa utápa v alkohole a postupne duševne i fyzicky odumiera. Perspektíva videnia sveta všetkých románových postáv je limitovaná chorobou, pomoc nepotrebujú len pacienti, ale aj ich lekár ako ťažký alkoholik: „V tejto fáze rozmýšľania si schovával hlavu pod prikrývku a tisol sa k stene, pod prikrývkou mu v hlave vírilo a stále znovu explodovalo, boli to desivé antiorgazmy a počas vírenia, uprostred explózií a naruby obrátených orgazmov mu došlo, že tak ako on sa pod prikrývkou skrývajú a k stene tisnú pacienti a nie doktori.“ (s. 222) Stiera sa tak rozdiel medzi lekárom a pacientom, zdravým a chorým, o čom písal už Gejza Vámoš v Editinom očku v roku 1925: „celý svet je veľká, veľká nemocnica“ (s. 73). Túto ideu ilustrujú aj početné prehovory ostatných postáv, v ich nesúvislej reči možno rozoznať fragmenty konšpiračného diskurzu, patologický nacionalizmus, xenofóbiu. Prednosťou knihy je fakt, že o aktuálnych spoločenských problémoch a kríze nehovorí s publicistickou doslovnosťou. Závažné témy „presakujú“ priamo z bľabotu bláznov a ich stvárnenie má aj poetickú, Ballovi vlastnú znepokojivú obraznosť: „doteraz som sa bál iba ja a odteraz sa boja všetci. Vo víre tornád ste ako sliepky na dvore, prichádza gazdiná s nožom.“ (s. 229)

„Enfant terrible“ našej súčasnej prózy Ivan Medeši v knihe Vilkovia (Valal) čiastočne modifikoval poetiku svojho debutu. Tvoria ju dve novely, ktoré zobrazujú frustrovaný subjekt v konflikte so svetom, a hoci sa prózy líšia námetom, spája ich tematizácia životnej zmeny, resp. jej nemožnosti. Prvá novela Vilko je o pasívnom človeku, ktorý čaká, že sa niečo v jeho živote zmení. Svoju prácu v autodielni rovnako ako život na dedine vníma ako dočasný, neuspokojivý stav a v myšlienkach sa jednostaj zaoberá možnosťou odísť a začať odznova. „Odchádza“ však len na súkromné marihuanové výlety do blízkeho lesíka, chytia ho policajti a „odchádza“ do väzenia, aby napokon v bizarnom happyende odišiel do emigrácie.
Teštvir, hrdina druhej prózy, pracuje na dva polovičné úväzky: je knihovníkom v školskej knižnici a vychovávateľom v školskom internáte. Oproti pasívnemu Vilkovi je aktívnym hrdinom, no ani on sa nikam v živote neposúva. Čelí totiž pokrytectvu, rodinkárstvu aj animozite na pracovisku a zároveň zúfalému, ponižujúcemu strachu zo straty tohto zamestnania. Súčasťou diela je množstvo priamych i skrytých intertextových signálov, zo svetovej literatúry dominujú ohlasy na ruských klasikov (Tolstoj, Gogoľ, Dostojevskij), ako i odkazov na rôzne hudobné skupiny a žánre. Jedným z Teštvirových spôsobov akejsi súkromnej psychoterapie je počúvanie hudby a zaznamenávanie tzv. rokenrolových reflexií.
V oboch novelách Medeši zobrazuje stagnujúci subjekt bez životnej perspektívy. Konfrontuje sa s idealizujúcim pohľadom na dedinu a ľud, ako ho zakonzervovali národnobuditeľské diela 19. storočia romantickej i realistickej proveniencie. Svoje okolie hrdina vníma ako „zaostalú a sivú, fádnu, neinvenčnú, mizernú, zhubnú, odpornú, plne pauperizovanú, bezperspektívnu dedinu“ (s. 60). Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že problémy Ruského Kerestúru budú slovenskému čitateľovi vzdialené. Stačí si však spomenúť na Záborského Dva dni v Chujave, Chalupkovo Kocúrkovo či rurálny priestor Pišťankovho Mladého Dônča – dnes už symboly odpudivej slovenskej mentality, zaostalosti, pokrytectva a skorumpovanosti. Typologicky má s nimi Medešiho literárny Ruský Kerestúr veľa spoločného. Ide o nemenný, apatický priestor poznačený úpadkom, ktorý stojí na iracionálnych tradíciách, predsudkoch, korupcii, zaostalom školstve. Vpády fantastiky do sujetu signalizujú, že život v tomto priestore sa nedá uchopiť racionálne, a opakujúci sa motív neúspešnej premeny zas svedčí o autorovej skepse, pokiaľ ide o možnosť zmeny.
 

Záver
V závere tohto prehľadu minuloročnej prozaickej produkcie si dovolím zopár zovšeobecňujúcich poznámok.
Útlm žánru poviedky. Zdá sa, že súčasnej beletrii vládnu romány. Tesne za nimi (a niekedy na nerozoznanie od nich) sú novely, zatiaľ čo poviedky sa ocitli v rámci minuloročnej prózy nielenže v menšinovom, ale ďalekom periférnom postavení. Objavili sa diela, ktoré sa možno kompozične rozpadajú do viacerých poviedok, ich svet je však totožný (Karika), preto ide skôr o väčší, „románový“ celok, rozpracovaný v rámci viacerých fragmentov. Hádam jedinou skutočne poviedkovou knihou minulého roka je Rakúsova Ľútostivosť. Súvisiacim postrehom je, že v súčasnej próze sa nepochybne nosí angažovanosť. Spája sa aj so vzostupom dlhších epických žánrov. Naznačuje nebývalá dominancia románu rezignáciu na postmodernistickú skepsu a exhumáciu ucelených naratívov v literatúre?
Poetika prózy subjektu, osviežujúci spôsob písania minimálne od 90. rokov, ale koreňmi siahajúci až k Slobodovi, je v súčasnej literatúre už konvenciou. Výkony najpôsobivejších súčasných spisovateľov síce potvrdili jej literárny potenciál, no aj tieto diela sú už skôr prehliadkou známych a overených postupov a stelesňujú hádam už poslednú vlnu predtým, ako sa táto poetika stane vyslovene opotrebovaným a manieristickým písaním. Podobné zakliatie, ustrnutie kdesi v minulosti, predstavuje literárny uroboros, „príbeh v príbehu“, ktorý v roku 2021 využili prozaici ako Krajňak, Petro, Jurík, Cabala a Kováčik.
Čoraz viac pozornosti venujú naši spisovatelia rómskej problematike, ako si možno všimnúť napríklad v dielach Mareka Vadasa, Moniky Nagyovej a Elišky Tanzer. Hoci prevažuje pohľad „zvonka“ (Vadas, Nagyová), objavujú sa už aj hlasy, ktoré neťažia z exotickosti témy, ale sprostredkúvajú autentickú skúsenosť v umeleckom spracovaní (Tanzer).
Napätie medzi žánrovou a umeleckou literatúrou dlhodobo sprevádza hodnotová dominancia literatúry s umeleckým zameraním. Žánrovú literatúru síce charakterizuje zábavná a poznávacia funkcia stojaca pred estetickou, ale keď je napísaná zručne, môže priniesť väčší čitateľský zážitok, než väčšina ambicióznej, no literárne nezvládnutej „umeleckej“ prózy. Na tento aspekt sa poukázalo v mnohých „žánrovkovoobranných“ dišputách a polemikách, ktoré spochybňovali samotné rozdeľovanie prózy na uvedené kategórie. Na druhej strane treba zdôrazniť, že žánrovky z hľadiska počtu vydaných kníh násobne prevyšujú umelecké diela, no literárne hodnotné diela, kam zaraďujem román Dominika Dána, Arpáda Soltésza, Táne Keleovej-Vasilkovej a dvojknihu Jozefa Kariku, sú kvapkami v mori.
A napokon na margo viacerých polemík sprevádzajúcich tému „naše/nie naše?“ diela súčasnej prózy. Konzekvencie týchto dišpút sa týkajú diel Ivana Medešiho, Andrey Salajovej i Elišky Tanzer. Knihy týchto autorov by sa v inom prehľade minuloročnej prózy nemuseli vyskytnúť, pretože ide o preklady do slovenčiny. Všetkých troch autorov však spája isté puto k Slovensku, či už ide o aspekt jazykový, kultúrny, tematický alebo geografický. Ich odstrčenie by bolo pre našu literatúru krokom k nezmyselnej purifikácii. Akceptácia inakosti je obohatením.

 

Tamara Janecová (1988)

Na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského vyštudovala slovenčinu a ruštinu. Pôsobí na Pedagogickej fakulte Trnavskej univerzity na Katedre slovenského jazyka a literatúry na mieste odborného asistenta. Špecializuje sa na slovenskú literatúru medzivojnového obdobia a súčasnú prozaickú tvorbu, publikovala viacero vedeckých štúdií a odborných článkov. V LIC tento rok vyjde jej monografia o Máriusovi Kopcsayovi s názvom Proti wetrysku.