Celkom nespoznáme nikdy nikoho...

„Pavel Vilikovský je človek aj vtedy, keď sa na neho iní nepozerajú...“  povedal raz v Romboide o ňom jeden mladý básnik.

Vlastne teraz pri spomínaní na jeho nedožité 80. narodeniny ide hlavne o roky práce v redakcii literárneho časopisu Romboid, kde sme spolu jedenásť rokov pracovali, teda o pracovno-súkromné spomienky.

S presnosťou skalpela

Prvé life stretnutie s PV  bolo niekedy začiatkom 80. rokov minulého storočia.

Vtedy mi mala vyjsť kniha v Smene. S redaktorkou a priateľkou Danou Hivešovou sme po skončení korektúr zašli spolu do Zdroja, takej kaviarne na Čajkovského ulici, išlo sa tam dolu schodmi: pri veľkom stole sedela spoločnosť v živom rozhovore. Prisadli sme si, ja som nepoznala nikoho, Dana všetkých: predstavila ma, aj oni sa predstavili. Zapamätala som si troch: Jozefa Gerbóca – šéfredaktora vydavateľstva Smena, Stana Dusíka – výtvarníka a maliara & last but not least Pavla Vilikovského a útržok jeho presnej vety z prerušeného rozhovoru: „... s pamäťou je to často tak, že niečo obchádzame aj vtedy, keď to už dávno neexistuje: kredenc v kuchyni, ktorý tam už dávno nie je...“

Pavlove prirovnania boli väčšinou z každodenného života, ale vybrané a vyrezané z celkového s presnosťou skalpela.

Potom som ho stretla až o rok, keď mi vyšla druhá kniha Premenlivý povrch, a Smena ma pozvala na Dni Smeny na Jankov vŕšok. Stretli sme sa vtedy v autobuse, sedel tam s ďalším vzácnym kolegom Dušanom Dušekom. Mne sa pokazil zips na novom svetri (bolo to koncom marca, teplé jarné počasie, ale ešte svetrové). PV s Dušanom Dušekom mi zips opravili. Pavel sa opäť vyjadril: to sa čudujem, také niečo sa mi podarilo prvýkrát v živote.

Po dvoch dňoch na Jankovom vŕšku sme sa vracali odtiaľ aj s viacerými „... akoby sme sa v minulých životoch už boli videli...“ (PV).

Neomylný literárny vkus

V rokoch 1985 – 1996 som pracovala ako redaktorka Romboidu (na ulici Obrancov mieru, teraz Štefánikova, je tam akýsi bar) a vtedy ešte fungovali redakcie denne, so živou prítomnosťou redaktorov. Písali sme na písacích strojoch, ozývalo sa 5-násobné klopkanie: s výtvarnou redaktorkou šiesti sme mali 3 miestnosti, oddelené „polovičnými sadrokartónovými stenami“. Takže dym z nerozlučnej fajky PV sa miešal s cigaretami kolegov.

V práci to bol iný PV, prísny k sebe aj k ostatným: vyberali sme z množstva príspevkov sami, ale konečné rozhodnutie padalo od šéfredaktora Mariána Kováčika a jeho zástupcu Pavla Vilikovského: ak vznikol spor o uverejnenie príspevku alebo pochybnosť, posledným umeleckým arbitrom bol PV.

Mal geneticky neomylný literárny vkus: ak sa prípadne začalo s nejakou vetou zo strany redaktora „... Predsa by sme to len mohli uverejniť...“ stačil pohľad na PV a jeho v zuboch stisnutú fajku a vedeli sme, že hovorí mlčaním: „Tak toto teda nie!“  Myslím, že hlavne s rešpektovaním jeho odporúčaní sme v tých rokoch robili, koľko sa dalo po hranicu uverejniteľnosti, často aj s prekročením. Aj jeho zásluhou bolo, že na stránkach Romboidu sa do literatúry vracali autori, ktorí mali dosť dlhý zákaz publikovania. Uzávierky čísel mali presný dátum, nikto by si nebol dovolil neodovzdať PV texty a potom korektúry po termíne. Vedel byť vtedy na niektorých kolegov veľmi nepríjemne prísny. Ja som s termínmi problémy nemala, ale stalo sa mi, že som v korektúrach nevychytala všetky čiarky (moja večná slabosť aj vo vlastných textoch). Keď mi to vytkol, aj som si išla poplakať k Lýdii Vadkerti-Gavorníkovej, ktorá pracovala vedľa v Revue svetovej literatúry.

Ak nás poobede navštívili kolegovia, to už bolo všetko inak; hlavne ak prišiel Tomáš Janovic, Dušan Dušek, Jano Štrasser alebo kolegovia z Revue, tak boli úžasné debaty aj pohár niečoho, ak prišiel Stano Rakús rovno z vlaku, bola to čerešňovica. Ak prišiel Pavol Hrúz, po chvíli privítania sme sa „my dievčence“ vytratili domov: to boli už pre nás tvrdšie posedenia aj debaty...

S následným uverejnením Hrúzovej prózy po rokoch zákazu.

Človek je človek je človek

PV bol skvelý poslucháč aj rozprávač, „znova prichádza kredenc“ a Pavlove zriedkavé výroky o sebe: „... mám, tak povediac, vrúcny vzťah k alkoholu...“ alebo ešte dušespytnejšie, použijúc jeho novotvar „... triezvy Vilikovský nie je Vilikovský...“ výraz podobný tomu, ako keď Gertrúda Steinová napíše: „ruža je ruža je ruža...“ Nevymyslím nič lepšie, len si to požičať: „Vilikovský je Vilikovský je Vilikovský ...“ Ťažko by som to vedela napísať v minulom čase.

PV bol väčšinou hermeticky uzavretý v sebe, súkal svoje knihy a myšlienky zo svojho vnútra a my sme videli a počuli a čítali len to, čo pre nás spriadol. Nikdy by som si nedovolila ani po rokoch spolupráce povedať, že ho poznám: vlastne celkom nespoznáme nikdy nikoho, ani seba. Myslím, že PV patril k tým, ktorí si seba nechávajú pre seba a len jeho písanie dovolí nazrieť pri precíznom čítaní aj niekde hlbšie. Zriedkavo boli chvíle, keď sme ho videli prejaviť sa tak, aby sme mohli trochu „pootvoriť dvere“.

Koncom 80. rokov bol ešte Romboid stále na vtedajšej ulici Obrancov mieru (až neskôr v kúrii na Žižkovej a potom na Leningradskej – Laurinskej), v deň narodenín PV (kúpili sme mu darček – jeho obľúbený tabak Three Nuns Tobacco), pripravili sme malé pohostenie, všetko sme si ráno pripravili a mali radosť, že si s ním poobede posedíme a budeme sa zhovárať, počúvať ho... PV prišiel nezvykle neskôr do redakcie, v čiernom obleku s bielou košeľou bez kravaty (rukávy na saku trochu kratšie a trčali mu z nich bezmocne v tom momente akoby detské ruky). Povedal: „Dnes ráno mama zomrela.“ Milovaná a ctená matka (bál sa jej dať prečítať Eskaláciu citu) zomrie v deň jeho narodenín. Z jeho očí a z celej jeho bytosti padol aj na nás smútok a hlboké dojatie.

A ani vtedy sa neprestal správať vilikovskovsky, vybral zo svojej večnej tašky na plece krabicu s pohostením a fľašu, položil na písací stôl a povedal: „To som mal pripravené pre vás.“ A odišiel. Na druhý deň zatelefonoval a oznámil, kedy bude pohreb.

Perlovým rukopisom

Boli aj veselé príhody, smiech a rozprávanie aj potom, ako som odišla z Romboidu v roku 1996. Zanedlho po mne aj PV, osadenstvo sa zmenilo a Romboid už bol iný. Stretávali sme sa občas na literárnych stretnutiach, na čítaniach alebo v kníhkupectve Ex libris u Marty Šátekovej, na výstave jeho kresieb a malieb (môžete si ich pozrieť na obálkach jeho niekoľkých posledných kníh, myslím prvá kniha, ktorú si kresbami tušom sám ilustroval, bola Eskalácia citu v nádhernej koženej, decentne hnedej farbe z vydavateľstva Tatran, vy, milí mladší čitatelia, skúste si ju nájsť v antikvariáte – skvost, my máme doma dokonca dve aj s venovaním – aj dcéra, aj ja).

Tak bytostne sme sa naposledy rozprávali v Budapešti na Knižnom veľtrhu, kde sme boli hosťami, darovala som mu ceruzku (vzala som ju zo stánku nejakého štedrého vydavateľa). PV mal rád v ruke (okrem fajky) aj perá alebo tužky; držal ich v ruke, aj keď nepísal, pomaly alebo rýchlejšie nimi krútil (raz nám rozprával, ako dlho písal plniacim perom drobným perlovým rukopisom do malých zošitkov, myslím, aj povedal, že zeleným atramentom napísal rukopis Večne je zelený... kto má, milí čitatelia, jeho knihu s venovaním, iste si všimol, že písmo je stojaté, vzpriamené, málinko naklonené doľava).

Na Livre de Paris som ja letela lietadlom, ale PV tam prišiel autom, priviezol ho Stano Vallo. Mirka Vallová nám prezradila, že nechcel letieť, ale pretože má on najviac preložených kníh do francúzštiny a bol za Slovensko hlavný hosť, tak ho priviezli. Krátko sme sa tam stretli a pozdravili. Už akoby bez jeho žiarivého úsmevu. Nejaký francúzsky fotograf tam urobil z neho krásnu sériu fotografií, má tam šál a fajku.

Posledného živého (koňa Pompejí) PV som videla U červeného raka na čítaní z básnickej zbierky Jána Buzássyho; PV mu knihu ilustroval, nádherné gesto kolegovi, ktorého mal rád a vážil si ho.

The thrill is gone B. B. Kinga v preklade Rajc je preč evokuje okrem výtvarnej a literárnej aj jeho ďalšiu dimenziu: vedelo sa, že má rád blues&jazz... nesentimetálnu hudbu. A je to aj názov jeho poslednej  knihy, tú už nemám s venovaním, ako všetky ostatné... Najkrajšie venovanie mám v knihe Krutý strojvodca, kde napísal nezameniteľným rukopisom: „Želám Ti láskavejšieho strojvodcu. Pavel Vilikovský.“

Akoby vtedy vedel, že prechádzam tvrdým obdobím svojho života a niečo také potrebujem.

Jediné slovo: empatia

Ak by som chcela použiť jediné slovo o PV, povedala by som: empatia. Empatia k životu, literatúre, ku každému, s kým hovoril a chcel hovoriť. Ak s vami hovoril, bol tam ten bytostný duchovný pocit: áno, teraz hovorí len so mnou a to ostatné je len backround. Mal ostré nadanie pretransformovať a presne vyjadriť život okolo seba, premietnutý na papier cez raster, ktorý on sám vytvoril.

V decembri 2019 sme telefonovali naposledy o preklade časti knihy Letmý sneh do nemeckého literárneho magazínu Ostragehege. A Pavel sa sám, bez môjho opýtania, zveril, že sa nemá zdravotne dobre. Smrteľná ľadová ruka mi zovrela srdce. Nikdy predtým tak nehovoril o svojich ťažkostiach.

Jeho smrťou zmizol z kultúry a literatúry niekto, o kom sme si mysleli, že tu bude stále (vlastne je), že bude stále Večne zelený a písať o Citovej výchove v marci či o Psovi na ceste alebo o Prvej vete spánku. Raz v Klube spisovateľov sme sedeli, PV mal so sebou rukopis svojej knihy a povedal, že ešte nemá nadpis; požičal mi tam rukopis, čítala som si v ňom a narazila na – „prvá veta spánku“. Zaujalo ma to, čo som mu aj povedala, nepovedal nič, ale prijal to, lebo kniha pod tým názvom vyšla.

Dovolím si byť preto trochu hrdá, aj mi potom povedal, že vyberal z viacerých, a potom sa rozhodol. Poďakoval mi, bol vždy galantný (aj šarmantný) muž.

Mila Haugová, 2. jún 2021

(Deň narodenia môjho otca, ktorý by mal v tento deň 109 rokov a leží pochovaný vo Vrábľoch a zomrel skoro slepý. Niekoľko rokov po vyjdení knihy Kôň na poschodí, slepec vo Vrábľoch, nie je to zvláštne, ako splýva literatúra so životom?)

Mila Haugová (1942)

Poetka a prekladateľka, v rokoch 1986 – 1996 bola redaktorkou literárneho časopisu Romboid.

Foto: Peter Procházka