Cena Jána Hollého za preklad 2005

Preklad je neoddeliteľnou súčasťou národnej kultúry, kultúry národa. Táto fráza, klišé, povedali by sme, však platí zvlášť v takých kultúrnych priestoroch akým je aj slovenský kultúrny priestor, teda  priestor „križovatiek kultúr“. Niet sa teda čo čudovať, že tento priestor už niekoľko desaťročí oceňuje každoročne najlepšie preklady ako prínos do slovenskej kultúry.

Porota Ceny Jána Hollého pracovala - aspoň v našom vnímaní - v optimálnom zložení (z hľadiska generačnej príslušnosti, jazykových kompetencií, pohľadu na preklad a prístupu k nemu) a tvorivej a žičlivej atmosfére – uvádzam  bez hodností a titulov -  Hana Valcerová, Daniela Humajová, Mária Huttová, Jana Truhlářová, Alojz Keníž a Marián Andričík.

Cena Jána Hollého za preklad poézie

 Ján Zambor za preklad diela F. Garcíu Lorcu Cigánske romance, Slovenský spisovateľ 2005

Prezentovaná kniha patrí k „najsilnejším“ prekladovým básnickým textom v oblasti viazaného verša na Slovensku ostatných rokov a tým, pochopiteľne, aj tohtoročného súbehu. Zamborov preklad Cigánskych romancí ako ich prvý kompletný slovenský preklad predstavuje jeden z neveľmi početných prekladov poézie písanej viazaným veršom v súčasnej slovenskej literárnej situácii a v čase istej nivelizácie umeleckých hodnôt udržiava tradíciu vysokého majstrovstva. Prekladateľ ako literárny vedec uplatnil všetky dostupné poznatky o autorovi a o poetike jeho tvorby i konkrétneho diela. V tomto zmysle Zambor programovo vždy konfrontuje optimálne riešenia doterajších českých a slovenských prekladov, pri preklade poézie považuje poznanie predchádzajúcich prekladov za dôležité. Ako prekladateľ dodržiava základné signály originálu: slabičný rozsah verša - oktosylab, asonanciu na ploche celej básne, eufóniu a ďalšie prejavy spevného verša, dotvárajúce špecifickú melódiu romance, kombináciu ľudových a avantgardných prvkov, napájanú zo zdrojov ľudovej cigánskej andalúzskej romance, barokizujúci rozmer záhadnosti a tajomnosti a s tým súvisiacu zložitú metaforiku. Zambor vedome neuplatňoval násilný experiment - nadmerne nehistorizoval ani nemodernizoval, jednotlivé zložky vytvárajú novú estetickú jednotu. Harmónia eufonickej, rýmovej, intonačnej, rytmickej, lexikálnej, jazykovej i sémantickej roviny básnického textu je obdivuhodná. Preklad spolu s autorovým slovom mapujúcim miesto Lorcu v španielskej literatúre, jeho literárnu tvorbu a bohatým poznámkovým aparátom  zhustene fixuje súčasný stav poznania Lorcových romancí – bez týchto sprievodných textov by bolo ich čítanie oveľa ochudobnené. Zambor v nich precízne z hľadiska histórie, filozofie a literárnej vedy novým spôsobom prezentuje vlastnú prekladateľskú interpretáciu Lorcových veršov a „odhaľuje“ niektoré tajomstvá z prekladateľovej pracovne.

Cena Jána Hollého za preklad prózy

Otakar Kořínek za preklad diela Louis de Bernières Vtáky bez krídel, Vydavateľstvo Slovart 2005

Rozsiahly, vyše päťstostranový román priniesol jednému z najplodnejších slovenských prekladateľov z angličtiny Otakarovi Kořínkovi zložitú úlohu – vyrovnať sa s rozprávačsky zdanlivo jednoduchým, ale svojou historickosťou a prezentovanou vkorenenosťou do viacerých kultúr až nečakane náročným textom. Ako konštatuje autor v dedikácii: “Na nadosobnej úrovni treba túto knihu venovať smutnej pamiatke miliónov civilných osôb na obidvoch stranách, ktoré sa v období, zobrazenom v tejto knihe, stali obeťami početných pochodov smrti, presunov utečencov, perzekučných a vyhladzovacích kampaní a výmen obyvateľstva.“ A presne toto sa autorovi podarilo - v jeho románe nečítame len konkrétne osudy konkrétneho priestoru, ale vnímame tragickosť  boja národa proti národu, nezmyselných vojen, etnických a rasových čistiek, tragickosť, ktorá vyplýva z faktu, že všetky tieto udalosti sú často jediným spôsobom života, s ktorým sa zmieňované (ale i v tomto konkrétnom texte nezmieňované) milióny ľudí počas svojho vymedzeného času na Zemi stretnú. V tom zrejme spočíva nadčasové posolstvo tejto knihy a skúsený prekladateľ sa jej zmocnil so všetkou zodpovednosťou a vážnosťou. Podarilo sa mu tak nielen evokovať geograficky, etnicky, kultúrne pestrý svet autorovho diela, ale sa aj s nevtieravou presnosťou  ekvivalentne popasovať s rozprávačsky košatým, často až dokumentárne presným a popisným, na mnohých miestach však aj lyricky obrazným či dramaticky pointovaným a zároveň prosto pôsobiacim textom. Otakar Kořínek vrchovato naplnil očakávania, ktoré tento zložitý text priniesol a pripravil tak slovenskému čitateľovi neobyčajne intelektuálne i emocionálne  silný  zážitok

 

Prémie

Eva Palkovičová za preklad diela:

Gabriel Garcia Márquez: Spomienka na moje smutné pobehlice, Ikar 2005

Text Spomienka na moje smutné pobehlice opätovne dokazuje rozprávačské kvality i tematicky-príbehovú osobitosť autora, ktorej príslovečným znakom je zmysel pre špecifický humor, nevšednú fantáziu a umne rozohranú zápletku. Vždy prítomným motivickým prvkom je uňho vedomie úbytku najzákladnejšieho ľudského citu – lásky, ktorý rozohráva vo svojom multietnicky modelovanom svete vďaka schopnosti prenikať pod povrch reality a prinášať jej zdanlivo skrytý, avšak plnohodnotný a dojímavý obraz, rodiaci sa často z originálneho prepojenia novinárskych a umeleckých postupov. Znamená to vzácnu rovnováhu epickej a lyrickej zložky textu, ktorú prekladateľka dôverne poznajúca Márqueza z predchádzajúcich prekladov tvorivo zanietene a obdivuhodne sústredene na všetky štylistické či kompozičné úskalia autorovho rukopisu transponuje do bohatej a v jej podaní na všetko „prichystanej“ slovenčiny. Jej schopnosť teoreticky i prakticky úspešne sa orientovať v štruktúrnych osobitostiach španielčiny a slovenčiny, poznanie „ducha“ oboch jazykov a „tela“ oboch kultúr,  umožnili Eve  Palkovičovej priniesť slovenskému čitateľovi nezameniteľný text v temer celej škále jeho jazykovej, tematickej, rozprávačskej šírky. Eva Palkovičová tak sprostredkovala znovuobjavenie zdanlivo vzdialeného sveta, ktorého výrazové bohatstvo sa stáva čitateľovi blízkym.

Ján Štrasser za preklad diela:

Isaak Babeľ: Ako to chodilo v Odese, Vydavateľstvo Slovart 2005

Bezpochyby najoriginálnejší z prekladov z ruštiny za minulý rok. Brilantne preložené poviedky jedného z majstrov tohto žánru prvej tretiny 20. storočia približujú svojráznu multikultúrnú Odesu, jej staré domy, uličky, prístav, skryté a skôr nevýstavné zákutia. Predovšetkým však Babeľ zachytáva židovskú societu až perifériu tohto osobitého priestoru v  až neuveriteľne šťavnatom a zároveň tragikomickom koktejli akoby nebadaného rozprávania, anekdot a anekdotických príbehov malebných postáv a postavičiek, ktorým vládne všemocný Beňa Krik a jeho partia. Text tak prináša  babeľovsky presnú zmes smiešnosti, surovosti, rasovej nenávisti, ale aj súcitu,  lásky a erotiky. Špecifický jazyk textu absorbuje osobitý židovský čierny humor, obraznosť prirovnaní, ako aj starozákonných podobenstiev a metafor a v poviedkach tematicky z obdobia občianskej vojny je obohatený o neošúchaný spôsob reflexie súdobého tragického – aj - ruského údelu. Babeľov umelecký model sveta porevolučného Ruska evokuje jedno z najtragickejších a zároveň umelecky najpresvedčivejších a najautentickejších súdobých literárnych svedectiev. Štrasserov preklad je mimoriadne presný a prísne podriadený autorovi, prekladateľ preukázal prirodzenú schopnosť čitateľsky živo a zároveň nevtieravo a v slovenčine úplne organicky rozvinúť potenciu tohto jazyka najmä v tých jeho rovinách, ktoré sa zvyknú pohodlne považovať za absentujúce, neprítomné – slang mestskej periférie, ale aj jazyk, postavený na slovných hrách a už zmieňovaných alúziách.

Paulína Šišmišová za preklad diela:

Jorge Luis Borges: Borges ústne, Kalligram 2005

Vďaka tomuto i chronologicky širokému výberu z esejistických prác J. L. Borgesa (od 20. rokov až po autorovu starobu - 1979) slovenský čitateľ dostal možnosť zoznámiť sa s neodmysliteľným rozmerom autorovej tvorby, ilustrujúcim jeho vnímanie a videnie sveta a neodlučiteľným svojou obraznosťou od jeho ďalších diel. V esejach Borges polemizuje s mnohými ustálenými odpoveďami na základné otázky ľudského bytia a bytia sveta, pričom neustále prejavuje  nesmierne široký záber poznania stavu vecí v zmysle dejín, filozofie, náboženstiev, kultúrnych a literárnych tradícií. To ho privádza k zdanlivo prekvapivým záverom (o aspektoch času a priestoru, o hraniciach medzi realitou a snom), pričom tak robí svojím komplikovaným, niekedy až zašifrovaným spôsobom. Ako prekladateľka konštatovala v informatívne bohatom doslove - jeho štýl „sa  vyznačuje presnosťou, koncíznosťou a lakonickosťou“ (s. 268), a práve lapidárnosť a presnosť výrazu sa pri prenose týchto aspektov do slovenčiny javí ako náročná medzijazyková a medzikultúrna operácia. Autorka prekladu si ako poučená čitateľka a zároveň literárna vedkyňa a prekladateľka poradila s týmito úskaliami, jej preklad je plnokrvný a plynulý, dokonca je zreteľná a čitateľná kostrbatosť prvých dvoch Borgesových mladíckych esejí. Vzhľadom na neustále odkazy na myslenie od staroveku až po súčasnosť, od starej Číny po Západ 20. storočia sa, popri všetkej obraznosti, tento text pohybuje na pomedzí odborného a umeleckého prekladu, preto je spomínaný doslov a bibliografia Borgesom spomínaných diel dôležitou súčasťou prekladovej konkretizácie. Slovenský kontext tak Pavlína Šišmišová obohatila o výsostne adekvátnu podobu ďalšej významnej súčasti literatúry a myslenia 20. storočia.

Ján Vilikovský za preklad diela:

George Orwell: Nad vodou a chytiť dych, Ikar 2005.

Zrejme nie náhodou aj táto ocenená kniha obsahuje doslov prekladateľa a zároveň popredného slovenského anglistu Jána Vilikovského, ktorý situuje preložený román do kontextu autorových známejších povojnových diel 40. rokov Zvieracia farma a 1984, formujúcich duchovnú atmosféru zideologizovanej Európy a sveta. Nad vodou a chytiť dych prináša oproti spomínaným silno alegorickým textom naozaj skôr tradičnejší realizmus, sústredený viac na životnú krízu hlavnej postavy ako muža stredných rokov, strednej triedy, strednej citlivosti. Vilikovský v doslove konštatuje, že kniha nie je sociologickou beletrizovanou úvahou à la thése, ale zhovievavo ironickým a zároveň obavy z povojnového sveta prezentujúcim  živým dielom, v ktorom  sú náznaky nielen Orwellovho neskoršieho umelecky transponovaného kritického vnímania totality, ale predovšetkým vyzretý, ľudsky múdry a s čitateľom živo komunikujúci text šikovného a skúseného rozprávača. Všetky tieto charakteristiky sa prekladateľovi podarilo preniesť do slovenského textu, príbeh nenaplneného návratu hlavnej postavy do krajiny detstva pretlmočil adekvátnym spôsobom a predstavil tak slovenskému čitateľovi - vďaka schopnosti evokovať atmosféru Anglicka pred 2. svetovou vojnou - ďalšiu z príťažlivých a nie celkom známych polôh tohto významného autora prvej polovice 20. storočia.

Ján Švantner za preklad diela:

Yves Bonnefoy: Kam preniká vietor, Literárna nadácie Studňa 2005.

Dôsledný výber z poézie francúzskeho básnika predstavuje určite jeden z významných návratov súčasného slovenského čitateľa k podstate poézie v jej najzákladnejších znakoch, keď sa slovo bezprostredne dotýka sveta, prírody i kultúry a samozrejme človeka, ktorý je skutočným subjektom takejto básne. Aj v tomto prípade sa miera prekladateľovej empatie prezentuje i v stručnom, ale fundovanom doslove nielen o domácich a inonárodných podnetoch básnika, ale aj o tých tradíciách a vývinových  líniách českého a slovenského kultúrneho priestoru, ktoré považuje za autorovi blízke a dôležité pri preklade jeho textov. V ňom Švantner invenčne narába so skutočne pestrou škálou tradičnejšej slovenskej poézie  ako verbálno-kompozičnou zásobárňou riešení, pričom celistvo vystihuje básnikovu poetiku a zároveň rešpektuje a tvorivo obohacuje ducha slovenskej poetickej tradície. V tomto zmysle  pôsobí – podobne ako väčšina básnických  prekladov Literárnej nadácie Studňa – ako svieži, potrebný a v dnešnom postmodernom čase možno paradoxne zvlášť aktuálny počin.