Vyhľadávanie
Cena Vojtecha Zamarovského za trvalý prínos do literatúry faktu (celo-
životné dielo) má dávnejšie prívlastok národná cena za literatúru faktu
a môžu sa ňou pýšiť viacerí spisovatelia zo Slovenska, ale aj z Česka.
Začiatkom novembra už po šestnásty raz udeľovali cenu v Dubnici nad
Váhom, kde sa stretli slovenskí a českí spisovatelia literatúry faktu. Prvý
raz bola Cena Klubu spisovateľov literatúry faktu udelená Vojtechovi
Zamarovskému. Neskôr sa táto cena premenovala na Cenu Vojtecha
Zamarovského, s čím významný slovenský spisovateľ súhlasil. Vtedy
mu predseda Klubu spisovateľov literatúry faktu Jozef Leikert verejne
prisľúbil, že pokiaľ bude ceny organizovať, bude dbať na to, aby sa ničím
nespreneverili ľudskému umeleckému poslaniu Vojtecha Zamarovského.
Svoj sľub dodržal, každý rok je udeľovanie cien malým literárnym sviat-
kom. Nielen pre slovenských a českých spisovateľov, ale aj pre obyvateľov
zachytil esejisticky: „Počkajte, počkajte... niečo mi zišlo na um – ozval sa
Ivanov a bolo vidno, že o čomsi premýšľa... Čo keby sme vytvorili akúsi
základňu literatúry faktu?... Literatúra faktu je nový žáner, je treba určiť
hranice, kritériá...“ Jozef Leikert o tejto téme napísal: „Patril som medzi
hlavných iniciátorov kreovania Ceny E. E. Kischa... Sympatické je, že
do rozdelenia Československa bola táto cena posledná federálna a aj po
roku 1993, keď už existovali dva rovnocenné štáty, zostala spoločnou
cenou a každoročne je udeľovaná českým i slovenským spisovateľom
literatúry faktu.“ Získala status medzinárodnej ceny. Slovenskí autori
sa dostali pod krídla Asociácie organizácií spisovateľov Slovenska ako
jej samostatná súčasť pod názvom Klub spisovateľov literatúry faktu.
Predsedom klubu sa stal Jozef Leikert. Roku 1998 vyšiel v Prahe Slovník
Klubu autorů lieratury faktu, v ktorom sú encyklopedické heslá českých
i slovenských tvorcov. V tom čase mal slovenský klub takmer päťdesiat
členov a ich počet postupne narastal. A starol. Problém vysokého veku
členov klubu je aktuálny až doteraz, lebo písať literatúru o faktoch si
vyžaduje zanietených a skúsených autorov.
Česká a slovenská porota udeľuje Kischovu cenu za najlepšie dielo
vydané v uplynulom roku. Spočiatku sa obe poroty stretli v Brne, kde po-
sudzovali návrhy na udelenie cien a napokon ich aj odsúhlasili. Slovenská
časť poroty posudzuje zvyčajne okolo šesťdesiat knižných titulov ročne.
Časom sa upustilo od spoločného zasadania porôt v Brne i od miesta
udeľovania cien v Slavkove. Ceny (dve hlavné a niekoľko „vedľajších“
podľa kvality produkcie) sa odovzdávali aj v Bratislave, Budmericiach či
Prahe. V súčasnosti našli organizátori dôstojné miesto na odovzdávanie.
Je to v meste Letohrad (rodisko spisovateľa Petra Jilemnického) ležiace
v severovýchodných Čechách. Letohradčania premenili každoročné
spoluorganizovanie stretnutia autorov literatúry faktu do prívlastku:
Letohrad – hlavné mesto českej a slovenskej literatúry faktu. Laureátmi miest, kde sa ceny udeľujú.
Doteraz sa ceny slávnostne odovzdali vo viacerých slovenských mes-
tách, v Bratislave, Budmericiach, Pezinku, Banskej Štiavnici, Trenčíne,
Bojniciach, Trnave, Liptovskom Mikuláši a napokon v Dubnici nad Váhom
vďaka pochopeniu a ústretovosti primátorov miest. V tomto roku pre-
dovšetkým zásluhou primátora Dubnice nad Váhom Jozefa Gašparíka,
ktorý spisovateľom ochotne podal pomocnú ruku. Škoda, že o Fonde na
podporu umenia sa to nedá povedať, ten sa zachoval voči Klubu spiso-
vateľov literatúry faktu doslova macošsky a ani jednu z predložených
žiadostí na podporu neschválil. Dokonca nepodporil ani medzinárodnú
konferenciu Prieniky do českej a slovenskej literatúry po roku 1993,
nad ktorou prevzali záštitu slovenský prezident Andrej Kiska a český
prezident Miloš Zeman. Predseda Klubu spisovateľov literatúry faktu
si v slávnostnom prejave v Dubnici nad Váhom povzdychol, že „nie až
tak dávno sa zvyklo hovoriť, že spisovatelia sú svedomím národa. Dnes
akoby to neplatilo, spoločnosť sa tvári, že spisovateľov nepotrebuje. Nie
celá spoločnosť, ale tí, ktorí sú pri moci a bohatí podnikatelia, proste tí,
ktorí ekonomicky hýbu Slovenskom, Európou či svetom. Spisovateľ nie
je pre nich zaujímavý, neprodukuje priame materiálne hodnoty, neoplýva
peniazmi, mocou, nedajú sa s ním uzatvárať kšeft y ani iné obchody. Kto
je dnes vôbec zvedavý na jeho názory, uvažovanie či fi lozofovanie? A kto
má čas čítať knihy? Potrebujeme vôbec spisovateľov?“ Zbytočné otázky,
veď aký by bol národ bez kníh. „Beda národu, ktorý nečíta,“ varoval už
Matej Hrebenda.
Napriek tomu bolo aj tohoročné odovzdávanie cien dôstojným sviatkom
písaného slova. A nielen písaného slova, veď Cenu Vojtecha Zamarovského
dostal Ján Bábik, dlhoročný redaktor Slovenského rozhlasu, ktorý je au-
torom približne 250 rozhlasových pásiem prevažne z literatúry a histórie.
Druhým laureátom ceny sa stal Marián Krčík, ktorý sa preslávil najmä
dielami literatúry faktu z baníckeho prostredia.
Prestížna Cena Vojtecha Zamarovského je najlepším dôkazom toho, že na
Slovensku sú ľudia, ktorí si vážia spisovateľov a ich tvorbu. Jej organizátori
veria, že ich bude pribúdať rovnako ako kvalitných literárnych diel.
