Vyhľadávanie
„Nemusím veľa, stačí dobre“
Spolok prekladateľov umeleckej literatúry každoročne udeľuje pri príležitosti Medzinárodného dňa prekladateľov (na sviatok sv. Hieronýma, patróna tlmočníkov, prekladateľov a knihovníkov, učencov a archeológov) Cenu Zory Jesenskej za celoživotné prekladateľské dielo. Tento rok si cenu prevzal 1. októbra v bratislavskom Klube spisovateľov Ján BUZÁSSY, so slávnostným príhovorom vystúpil Ján Štrasser:
Musí byť človek, ktorý prekladá poéziu, básnikom? Miloslav Okál, vďaka ktorému môžeme po slovensky čítať Homérovu Iliadu a Odyseu, ním nebol (bol klasickým filológom), Viliam Turčány, ktorý nám dal slovenský preklad Danteho Božskej komédie, ním je. Čo je lepšie? Na túto otázku sa nedá exaktne odpovedať. Respektíve dá – ale odpoveďou je vždy len a len kvalita prekladu. Dovolím si tvrdiť, že v dvadsiatom storočí si každý slovenský básnik trúfol prekladať poéziu. Jednoducho mal pocit, že ho k tomu oprávňuje jeho štatút básnika. Výsledok? Platia tu štyri úmery: 1. Slabý básnik je slabým prekladateľom poézie. 2. Slabý básnik je silným prekladateľom poézie. 3. Silný básnik je slabým prekladateľom poézie. 4. Silný básnik je silným prekladateľom poézie.
Prvým prípadom sa naozaj nestojí za to zaoberať, hoci príkladov by sa dalo nájsť dosť. Druhý prípad je zaujímavejší – nebudem ho konkretizovať, aby som sa nedotkol kvalitných prekladateľov poézie. Tretí prípad je na Slovensku častý – celkom dobrí básnici sa po hlave vrhli prekladať poéziu a výsledkom nezriedka bolo poškodenie pôvodného autora i jeho slovenského čitateľa. Opäť radšej nebudem konkretizovať – nerád by som sa dotkol kvalitných básnikov. Štvrtý prípad je na Slovensku zriedkavý. Byť silným básnikom a zároveň silným prekladateľom poézie – to chce naozaj silu. Silu talentu, silu intelektu, silu vzdelania, silu básnického remesla... (Sila charakteru nie je podmienkou.) Tentoraz budem konkrétny. Vojtech Mihálik. Miroslav Válek. Ľubomír Feldek. Ján Buzássy. Posledne menovaný patrí k tým, ktorí spĺňajú aj obsah zátvorky.
Charakterizovať úroveň prekladovej tvorby Jána Buzássyho sa dá jedným sloganom – názvom hry môjho obľúbeného divadla SkRAT – Nemusím veľa, stačí dobre. V roku 1966 preložil T. S. Eliota (Pustatina a iné básne). V 70. rokoch Puškinovho Medeného jazda a Bratov zbojníkov. A čosi z lyriky Ivana Bunina. V 80. rokoch sa pustil do Georgea Gordona šiesteho lorda Byrona – preložil jeho Korzára a Putovanie Childe Harolda, koncom 90. rokov ďalšie Byronove diela. Eliot, Puškin, Bunin, Byron, Pasternak, Pound...
Buzássy si na prekladanie vyberá básnikov, ktorých kvalitu a hodnotu preveril čas. Nerobí tak z alibizmu, ale z podstaty svojho ľudského i umeleckého vkusu – on sám je autentickým filozofujúcim lyrikom. Aj preto obcuje s básnikmi, ktorých prirodzenou ambíciou bolo hlbinné poznávanie podstaty človeka, nekompromisná analýza jeho etického podložia a originálna výpoveď o tom všetkom. V tomto zmysle si s Buzássym podávajú ruku veľkí romantici Byron a Puškin, veľkí modernisti Eliot a Pasternak, veľký individualista Ezra Pound. A ešte jeden básnik, ktorého sme doteraz nespomenuli – americký beatnik Allen Ginsberg, nech to znie akokoľvek paradoxne – rovnako veľký filozof a etik (dokonca až moralista) ako spomínaní básnici, stojaci v centre Buzássyho prekladateľskej pozornosti. Treba pripomenúť, že Ginsbergovo Vytie a ďalšie jeho básne Buzássy prekladal i časopisecky publikoval v 60. rokoch minulého storočia – normalizačné dvadsaťročie spôsobilo, že jeho Ginsberg vyšiel knižne až začiatkom 90. rokov minulého storočia.
Na tomto mieste rád konštatujem, že toto laudatio patrí aj pani Zuzane Hegedűsovej, ktorá Busássymu prakticky od začiatku jeho prekladateľských aktivít pripravuje doslovné, presnejšie filologické preklady anglických básnických textov. Sám prekladám nemeckú poéziu v spolupráci s Petrom Zajacom a viem posúdiť, aká je to práca a aký má podiel na výslednej kvalite prekladu. Veľmi veľký a nedocenený. A preto som dvojnásobne rád, že aj Janko Buzássy opustil formuláciu v tiráži: „Preložil Ján Buzássy v jazykovej spolupráci s .............“ a uvádza meno svojej spoluprekladateľky rovnocenne vedľa svojho.
Nie som teoretik prekladu, preto nebudem hovoriť, čím je Buzássyho básnický preklad objektívne kvalitný. Pre mňa, s dovolením, profesionálneho čitateľa poézie je predovšetkým čitateľsky príťažlivý – Buzássyho Byron, Eliot i Ginsberg ma oslovujú dobrou a prirodzenou súčasnou básnickou slovenčinou, čo mi umožňuje – opäť paradoxne – nevnímať, že medzi autorom a čitateľom stojí prekladateľ. Veď azda najväčšou satisfakciou prekladateľa je, ak mu čitateľ jeho prekladu povie: „Tak som sa začítal...“
Do prekladov Jána Buzássyho som sa začítal už pred štyridsiatimi piatimi rokmi a dodnes ma to drží.
Cena Zory Jesenskej je opäť raz v tých správnych rukách.
Ján Štrasser
