Ceny Slovenských pohľadov za rok 2007

V bratislavskom Klube slovenských spisovateľov 12. decembra odovzdali Ceny Slovenských pohľadov za rok 2007. Vďaka sponzorom Nadácia Matice slovenskej, Neografia, a.s., Matica slovenská, Matičný fond a Podielové družstvo Slovenské investície nešlo len o morálne ocenenie.

Cenu za poéziu získal Ján Švantner, ktorého verše z januárového čísla SP sú také úprimné a vrúcne, že ani na okamih nezapochybujeme o tom, z akých prameňov čerpá táto čistá lyrika. Z autentického zážitku, ktorý sa vo Švantnerovej poézii stáva latentným príbehom na večnú tému, všadeprítomného étosu a bytostnej túžby po „speve“. Je to nielen krásny, ale aj temný príbeh, príbeh plný bolesti a smútku, ktoré sa s odstupom času stávajú základným kameňom poznania a múdrosti zrelého básnika. Švantnerovu ľudskú a básnickú osobnosť dotvárajú na tohoročných stránkach SP i jeho preklady, náročný a jemu blízky výber z francúzskej poézie (Mallarmé) so zasväteným úvodom, a názory o nezastupiteľnosti poézie v dnešnom svete. Svete pseudohodnôt a kultu gýča, potierania kultúry a mravnosti (rozhovor so Štefanom Balákom).

Cenu za prózu získal Peter Jaroš, ktorý sa roku 2007

prezentoval na stránkach SP celkom štyrikrát. Básňou v próze, cyklami krátkych próz, miniatúr, a pôvabnou, netradičnou recenziou o knihe Milana Augustína. Vo svojej filozofickej básni, v ktorej v sebe nezaprie skúseného a rozhľadeného intelektuála, sa zamýšľa nad krízou súčasného sveta a človeka, pravda, nie s cynizmom a nihilizmom, ale s nádejou a vierou. Možno povedať, že táto báseň je akousi esenciou toho, čo ako prozaik ukryl medzi riadky svojich textov z letného dvojčísla a vianočného čísla. Prezrádzajú, že sú každodenným chlebom autora, spisovateľa zamýšľajúceho sa nad tajomnosťou ľudských pohnútok a konania. Hlboko, múdro.

Cenu za literárnu kritiku si prevzal Viliam Marčok. Dobrodružstvo reflexie, uvažovania o literatúre. Azda práve to je spoločným menovateľom štúdií Viliama Marčoka o Dušanovi Mitanovi a Petrovi Holkovi, o literatúre v čase postmoderny. Krátke zhodnotenie celoživotnej práce jubilanta Vincenta Šabíka svedčí o trvalom záujme autora o prácu kolegov, podnetnú, inšpiratívnu i polemickú, reč, ktorá odznela na otvorení výstavy Stanislava Balka, zase o Marčokovom nepretržitom záujme o postmodernu v umení vôbec. Marčok má obdivuhodný literárnokritický dar: dostať sa veciam na koreň a autorovi na kobylku, presne to pomenovať a pritom neuraziť, zaradiť to do spoločenských časopriestorových súradníc a vyvodiť z toho dôsledky pre literárny kontext.

Cenu za esej a publicistiku udelili Jurajovi Bindzárovi, ktorý má v SP svoju rubriku, Rozhľadňu, kde takmer každý mesiac glosuje aktuálne dianie v literatúre, filme, divadle, televízii, výtvarnom umení, kultúre vôbec. Jeho záber je pritom taký široký, že si zaslúži nielen naše uznanie, ale aj obdiv. Okrem spomínanej šírky záberu aj preto, že za jeho interpretáciami tvoriacimi kompozíciu cítiť školený prehľad a profesionálny rozhľad, jasnú hodnotovú hierarchiu a interpretačnú nepodkupnosť. V SP sa popri Rozhľadni prezentoval počas roka aj prózou, básňami a rozhovorom s Evou Lukáčovou. A vždy to bolo o hodnotách, jednoznačných postojoch a špecifickej poetike toho istého univerzálneho umelca.

Cenu za preklad dostala Vladimíra Komorovská, ktorá na stránkach tohoročných SP priblížila dve osobnosti svetového umenia a literatúry: Salvadora Dalího a Marguerite Durasovú. Dalího očami speváčky Amandy Learovej i svojimi vlastnými (na základe poznatkov sprostredkovaných z lektúry), Durasovú zasväteným perexom, rozhovorom, ktorý priniesla francúzska tlač s jej milencom, a úryvkom z autobiografickej knihy, čo Durasovej milenec napísal o ich spolužití. Komorovskej texty plynú hladko a bez zádrheľov nielen preto, že prekladateľka ovláda francúzštinu, ale aj preto, že nemá problémy so slovenčinou. Bohatá lexika, dobrá štylizácia a rozlišovanie odtieňov pri výbere slov. Svoju viacdomosť potvrdila Komorovská poviedkou v októbrovom čísle.

-r-