Vyhľadávanie
Autorkou textu je Paulína Liščáková z Gymnázia Dubnica nad Váhom.
Obdiv... Niečo také prirodzené, s čím sa rodíme, neoddeliteľná súčasť receptu na namiešanie každej osobnosti. A možno nás k nemu len vedú. To je však momentálne, spolu s pôvodom väčšiny ďalších ingrediencií na namiešanie človeka, v podstate nepodstatné. Prečo vlastne niekoho obdivujeme? A pokiaľ nám už táto výsada vzhliadať k niekomu bola dopriata, aký máme dôvod sa našim idolom vyhýbať?
Usudzujúc, že Oscar Wilde mal pri písaní svojho jediného románu šťastnejšiu ruku ako pri výbere svojich milencov, dovolím si pri objasnení úvodného citátu parafrázovať jednu z mnohých jeho pozoruhodných myšlienok. Vraj dôvod, prečo o druhých zmýšľame tak dobre, je iba strach o samých seba. Myslíme si, že sme štedrí, pretože honorujeme svojho suseda vlastníctvom tých osobnostných čŕt, z ktorých by sme mohli profitovať. Nie je toto odpoveď na otázku, prečo obdivujeme druhých?
Priemerný človek, hoci medzi inými zvieratami bystrosťou svojich zmyslov zrovna nevyniká, stále vidí a počuje celkom dobre. Je teda evidentné, že je nemožné si nevšimnúť, že každý jeden z nás má chyby. No predsa máme sklony myslieť si, že niektorí ich majú menej ako iní. Táto teória nám dodáva nádej, že podobne by sme na tom mohli byť aj my. Ak veríme, že existuje niekto lepší ako my, veríme, že aj my v budúcnosti môžeme byť lepší ako sme dnes. Tieto úvahy možno pôsobia, že som sa podľa vzoru avantgardných básnikov svojím prúdom myšlienok pustila do vôd, ktoré by priemerný študent analyzujúci ich diela označil za „celkom od veci“. Avšak ak chceme o určitej vlastnosti či pojme adekvátne a do hĺbky uvažovať, je dobré si ich najskôr definovať. Keď už máme teóriu, prečo niekoho chceme obdivovať, je možné odpovedať na otázku, prečo ho nechceme vidieť.
Celé je to napokon celkom komicky jednoduché. Prečo si brať ilúzie? Je oveľa ľahšie vzhliadať k niekomu, koho sme nikdy nevideli. Či už je to skvelá herečka alebo nadpriemerný spisovateľ, pri osobnom stretnutí vždy riskujeme zistenie, že ona je vlastne celkom prostoduchá a on pri každej príležitosti uštedrí nevhodnú poznámku. Obdivujme si teda ľudí tak, ako sme si ich vymysleli. Ukrýva sa v tom isté čaro písania vlastného životného románu.
Môj názor na prvú časť úvodného citátu je pre niektorých možno pomerne ľahké určiť z predchádzajúcich myšlienok. Stále je však celkom vhodné dať mu písanú podobu. Na naše nutkanie stretávať sa s ľuďmi, ku ktorým nás nič neťahá, sa dá pozerať z viacerých hľadísk − ako vlastne na všetko. Prvou možnosťou je, najmä u žien celkom frekventovaná, túžba niekomu pomáhať, zachraňovať ho, starať sa. Patetické. Spoločnosť ľudí, s ktorými nás nič nespája, nám možno dáva pocit, že im robíme láskavosť, ak s nimi trávime čas. Prehnane pesimistickým pohľadom možno skonštatovať, že sa cítime lepšie ako oni. Ako niekto, ku komu je možné vzhliadať. Hrôza. Druhou možnosťou je viac poeticky znejúce hľadanie samých seba. Spoločnosť cudzincov nám dáva možnosť nahliadnuť na seba ich očami, takisto ako šancu sledovať ľudí, ktorí sú možno cudzincami sami pre seba. Keď vidíme, ako reagujeme na tento fakt, dostávame ďalší kúsok skladačky na budovanie názoru o vlastnom charaktere. Medzi ľuďmi, s ktorými sa cítime viac osamelí, ako keď sme sami, vidíme do svojho vnútra cez o niečo viac pootvorené okno.
Ako dať toto celé dokopy? Všetko, od neustále sa meniaceho počasia po chvíľkovú rezignáciu na medziľudské vzťahy, viedlo k spísaniu niekoľkých zľahka nezmyselných (pre pozorného čitateľa však azda zmysluplných) viet, ktorých záverom je egoistický altruizmus ako dôvod na takmer každý ľudský čin. Spoznávaním podobných oxymoronov vlastného života sa možno dopracujete aj k jeho obdivu, a to nie iba tesne pred jeho koncom.
Nepredpokladám, že sa ako čitateľ týchto riadkov s daným názorom stotožňujete. Neviem ani, či sa s ním stotožňujem ja. Možno, naozaj len veľmi nepravdepodobne sa tento môj chabý počin snažíte sami pred sebou obhájiť. Odpovedzte mi teda na poslednú otázku: cítite sa pri tom ako lepší človek?
Esej hodnotí poetka Eva Tomkuliaková:
Je obdiv naša prirodzenosť, alebo len výsledok socializácie? Kladie hneď na úvod svojej eseje, hoci inými slovami, otázku študentka Paulína Liščáková. A vzápätí ju spochybňuje slovíčkom: nepodstatné. Takúto ambivalentnosť, oscilovanie od jedného pólu k druhému, badať v tejto eseji viackrát. A dokonca ju aj završuje pálčivý oxymoron „egoistický altruizmus”, čím autorka poukazuje na rozpor priamo v centre Johanidesovej myšlienky, korá ju inšpirovala: obdivujeme ľudí, ktorým sa vyhýbame. Toto, samozrejme, kvitujem. Trošku väčší zápas, ale, zvádzam s jednou z nasledujúcich pasáži eseje, konkrétne s tou, v ktorej Liščáková cituje výrok Oscara Wilda. Analyzuje v nej hypotézu, či dôvodom na obdiv druhých nie je náš vlastný pud sebazáchovy. Nezdá sa mi, že ľudia ľudí častujú iba (pozitívnymi) vlastnosťami, z ktorých by mohli mať úžitok. Práve naopak, myslím si (ale opieram sa aj o psychológiu ako vedeckú disciplínu), že často im pripisujú to, čo vo svojom vnútri nechcú ani vidieť, čo im je na oštaru, čo ich samých pred sebou zahanbuje, čo si nechcú pripustiť. Určite by som rada s Pavlínou o tejto pasáži polemizovala naživo, napríklad počas slávnostného vyhlásenia výsledkov Eseje Jána Johanidesa, pretože za jej ďalšie úvahy ju celkom obdivujem. Napríklad za úvahu o chybách – pretože tie by som na sebe najradšej ani ja sama nevidela. Obdivujem, že Pavlína vie vo svojom veku dospieť v rozmýšľaní tak ďaleko. A, žiaľ, vyhýbať sa jej momentálne musím – z dôvodu pandémie koronavírusu. Aj keď – bolo by naše stretnutie naživo plynulé? Splnilo by naše očakávania? Pýtam sa, pretože aj Pavlína sa veľa pýta, jej esej podnecuje otázky. Aj také, ktoré možno nie sú priamo v texte, ale sú akoby trochu skryté za rohom. A je mi sympatické, že svoju esej aj otázkou zakončuje. Je to pozitívne provokatívna otázka. Odpoveďou na ňu by v mojom prípade bolo vyhýbavé neviem. Ale vzápätí by som sa doplnila protiotázkou: podstatné?
