Cesty tam aj naspäť

Cesty tam aj naspäť

Dušan Taragel

Od čias Marca Pola a jeho cestopisu Milión, v ktorom opísal svoju cestu do Číny a naspäť, sa cestopis, ako literárny žáner, pevne uhniezdil na knižnom trhu. Áno, asi tak od roku 1300. Kde sa na cestopis hrabú iné literárne žánre ako napríklad detektívka, romantický román či vedecká fantastika? Cestopis sa tu drží už vyše sedemsto rokov a rozvinul sa do obrovského množstva podôb a štýlov s množstvom naozaj zvučných mien autorov či priam géniov svetovej literatúry.

 

Na otázku, prečo cestopisy boli (a dodnes sú) obľúbené, je ľahká odpoveď: dôvodom je ľudská zvedavosť a túžba po objavovaní. Nemám na mysli cestovateľov a autorov, ale obyčajných čitateľov. Nie každý mal možnosť prekročiť hranice rodnej obce, mesta či krajiny a vybrať sa do cudziny, často neprebádanej a plnej nástrah. Knihy, ktoré takéto popisy a zážitky prinášali, boli mimoriadne žiadané a obľúbené, pretože čitateľ mal možnosť cestovať a predstavovať si, žasnúť, báť sa a to všetko doma v kruhu rodiny. Navyše toto všetko bolo okorenené vedomím, že ide o pravdu, o skutočné zážitky. Kto by už odolal? Samozrejme, okrem domasedov, ktorým stačilo čítanie a snívanie, boli aj ľudia, ktorých cestopisy inšpirovali k tomu, aby zodvihli zadok a sami sa vybrali do sveta za dobrodružstvom. Mnohí z nich sa už domov nikdy nevrátili a časť z nich aj na svojich cestách zomrela. Tí, ktorí svoju cestu v zdraví prežili, neraz napísali vlastný cestopis a tak rozmnožili tento večne živý a príťažlivý žáner.

 

Cestovatelia

Ak som na začiatku spomenul Marca Pola, mnohí namietnu, že pred ním boli aj iní cestovatelia, ktorí napísali lepšie a dôveryhodnejšie cestopisy, čím založili žáner pravého cestopisu. Istotne, je to pravda, Marco Polo a jeho Milión cestopisnú literatúru len spopularizovali. Renesančný historik Ramusio píše: „V niekoľkých málo mesiacoch bola celá Itália plná kópií a prekladov do ľudového jazyka, taký veľký bol dopyt po tomto diele.“

Pred Marcom Polom bol Pausanias (cca 110 – 180 n. l.), ktorý precestoval a opísal Grécko a napísal o tom desať kníh, z ktorých sa zachovala len časť. Za jedného z prvých cestopiscov je považovaný aj Gerald z Walesu (1146 – 1223), stredoveký intelektuál bažiaci po kariére biskupa, ktorý opísal Wales a Írsko. Jeho knihy vďaka výbornému štýlu, ktorým sú napísané, vychádzajú dodnes a pre milovníkov všetkého keltského sú priam povinným čítaním.

 

Boom cestopisov

Po Marcovi Polovi sa roztrhlo vrece s cestopisnou literatúrou. Sto rokov po ňom začalo obdobie veľkých objaviteľských námorných ciest: Portugalci oboplávali Afriku, Španieli objavili Ameriku. Takmer každý, kto sa týchto výprav zúčastnil a vedel písať, zaznamenal o tom cestopisnú správu, vydal knihu alebo svoj denník. Šlágrom sa stali cestopisy známych cestovateľov a objaviteľov: James Cook (1728 – 1779) vydal popis svojich ciest A voyage towards the south pole and round the world a neskôr vyšli aj jeho denníky. Nemecký cestovateľ Alexander von Humbolt (1769 – 1859) popri desiatkach iných diel vydal Le voyage aux régions equinoxiales du Nouveau Continent, fait en 1799 – 1804 a toto gigantické dielo mocne ovplyvnilo ďalších objaviteľov, napríklad aj Charlesa Darwina. Na druhej strane cestopisy písali aj ľudia, ktorí kombinovali vedecké ambície s prezentáciou vlastnej osobnosti. Johann Wolfgang Goethe (1749 – 1832) vydal v roku 1817 Cestu do Talianska, ktorá je čítaná dodnes a toto dielo inšpirovalo množstvo ďalších autorov.

Samozrejme, významných, vplyvných či inak zaujímavých cestopisov sú stovky a nie je v mojich silách, aby som ich tu všetky uviedol či aspoň spomenul. V modernom veku sa prepojili aj s inými druhmi a žánrami literatúry a dnes sú obľúbené aj cestopisy spojené s kuchárskymi knihami či reportážne cestopisy. Všetky tieto diela spája objektívna snaha zachytiť a popísať cestu rôznymi krajinami a priniesť tak čitateľovi pokiaľ čo možno ich najpravdivejší obraz. Toto platí dodnes a kvalitu cestopisu zvyčajne posudzujeme podľa jeho dôveryhodnosti  a autentickosti.

 

Fiktívne cestopisy

Sú však aj fiktívne cestopisy, čo je kategória sama o sebe: autor zvyčajne využije formu cestopisu na to, aby čitateľa previedol vymyslenou krajinou, prípadne krajinou reálnou, existujúcou, ktorú však nikdy nenavštívil, prípadne navštívil, ale nič z toho, čo v knihe popisuje, nezažil.

Do tejto kategórie sa presunul aj Marco Polo, pretože časom (a vďaka iným cestovateľom) sa ukázalo, že jeho kniha Milión je čiastočne vymyslená a plná fantázie. Za fiktívny cestopis môžeme označiť aj román Edgara Allana Poea (1809 – 1849) Dobrodružstvá Artura Gordona Pyma (1838), ktorý je opisom hrôzostrašnej cesty hrdinu loďou do akýchsi neznámych končín. Táto kniha inšpirovala aj u nás obľúbeného Julesa Verna (1828 – 1905). Jeho cyklus Podivuhodné cesty obsahoval 62 kníh, medzi nimi notoricky známe Cesta do stredu Zeme, Zo Zeme na Mesiac, Dvadsaťtisíc míľ pod morom, Okolo sveta za osemdesiat dní a ďalšie diela, ktoré sú vzrušujúcimi fiktívnymi cestopismi. Beatnická biblia Jacka Kerouca Na ceste či román Josepha Conrada V srdci temnoty sú podľa niektorých autorov tiež fiktívnymi cestopismi, hoci založenými na čiastočne zažitých a autentických skutočnostiach.

 Najznámejším slovenským autorom fiktívnych cestopisov je zrejme Ľudo Ondrejov (1901 – 1962). Autor Zbojníckej mladosti napísal pred 2. svetovou vojnou tri cestopisné knihy pre deti: Africký zápisník, Horami Sumatry a Príhody v divočine. Ani jednu z krajín však nenavštívil a všetko si takpovediac naštudoval v knižnici a vymyslel. Detským čitateľom to však neprekážalo a tieto knihy hltali ako dobrodružnú literatúru.

 

Slovenskí cestopisci

Mohlo by sa zdať, že na Slovensku, vzhľadom na to, že nemáme žiadne more, bude aj menej odvážnych cestovateľov a teda aj cestopisov. Opak je pravdou. U nás písali cestopisy všetci, snáď ani nemáme spisovateľa, ktorý by sa o tento žáner nepokúsil. Prvým a naozaj hodnotným cestopisom je Itinerarium Daniela Krmana (1663 – 1740), v ktorom autor zaznamenal svoju cestu cez Poľsko a Ukrajinu v roku 1709. Zrejme najúspešnejším slovenským autorom cestopisu je Móric Beňovský, ktorý v roku 1783 napísal v Paríži dvojzväzkové Pamäti a cesty, ktoré sa stali bestsellerom, preloženým do mnohých jazykov.

Ani Ľudovít Štúr neodolal a napísal dva cestopisné útvary: Cesta do Lužíc (1839) a Cesta po Považí (1840). Obľúbeným autorom cestopisov bol aj Martin Kukučín (cestopisné črty), svojou trochou prispel aj M. R. Štefánik (Ekvádorský zápisník). Terézia Vansová dokonca vytvorila špecifickú formu nazývanú „ideologický cestopis“, kam literárni vedci zaraďujú jej text Pani Georgiadesová na cestách. Veselý cestopis do Prahy na národopisnú výstavu (1895).

Keď vynecháme a preskočíme obrovské množstvo ďalších autorov a ich diel, dostaneme sa až k Júliusovi Satinskému a jeho knihe Expedície 1973 – 1982 (2011), ktorá je cestopisným denníkom jeho výprav po Slovensku (a okolí), doplneným mapkami, fotografiami, hodnotením ubytovania a stravy a na mnohých miestach hodnotí aj domorodcov, zachytáva ich zvyky a správanie sa k cestovateľom. Hoci autor na svojich výpravách neuskutočnil žiadny objav a v podstate ani nič mimoriadne nezažil, Expedície navždy zostanú príkladom toho, ako má vyzerať vzorný cestopisný denník.

Verím, že môj stručný a povrchný náčrt vývoja cestopisu ako literárneho žánru aspoň čiastočne naznačil, že častokrát  podceňované cestopisy tvoria jeden z pilierov svetovej literatúry. Hoci na Zemi už neexistuje miesto, ktoré by sa neocitlo v nejakom cestopise, určite nemôžeme očakávať skorý zánik tohto žánru z dôvodu, že už nie je o čom písať. Svet sa mení a preto potrebujeme nové a nové cestopisy, aby sme sa v ňom nestratili.Dušan Taragel