Vydavateľstvo Belimex práve vydáva ďalšiu zbierku poviedok Charlesa Bukowského Najkrajšia žena v meste ( roku 2005 vydalo zbierku Príbehy obyčajného šialenstva) v preklade osvedčeného Pavla Lukáča. Autor v nej opisuje svoje obľúbené témy – ženy, pitie a dostihy, ktoré tvoria podstatnú časť zbierky, ale objavujú sa v nej aj naturalistické poviedky s násilnými témami. Jeho jazyk je na prvý pohľad možno vulgárny a realitu obnažuje na kosť, ale skrýva sa za ním hĺbka poznania človeka, s ktorým sa život ani múza nemaznali.

 

Charles Bukowski: Najkrajšia žena v meste

 

Vydavateľstvo Belimex práve vydáva ďalšiu zbierku poviedok Charlesa Bukowského Najkrajšia žena v meste ( roku 2005 vydalo zbierku Príbehy obyčajného šialenstva) v preklade osvedčeného Pavla Lukáča. Autor v nej opisuje svoje obľúbené témy – ženy, pitie a dostihy, ktoré tvoria podstatnú časť zbierky, ale objavujú sa v nej aj naturalistické poviedky s násilnými témami. Jeho jazyk je na prvý pohľad možno vulgárny a realitu obnažuje na kosť, ale skrýva sa za ním hĺbka poznania človeka, s ktorým sa život ani múza nemaznali.

 

Cass bola najmladšia a najkrajšia z 5 sestier. Cass bola najkrajším dievčaťom v meste. Z ½ Indiánka s pružným a zvláštnym telom, hadím, ohnivým telom a takými istými očami. Cass bola planúci oheň. Bola džinom uväzneným v nádobe, ktorá ho neudržala. Jej vlasy boli čierne a dlhé a hodvábne a pohybovali sa a vírili rovnako ako jej telo. Bola buď veľmi veselá, alebo veľmi smutná. Cass nepoznala nijaké kompromisy. Podaktorí o nej hovorili, že je šialená. To hovorili tupci. Tupci Cass nerozumeli. Chlapi v nej jednoducho videli stroj na lásku a bolo im jedno, či je šialená, alebo nie. A Cass tancovala a flirtovala, bozkávala sa s nimi, ale až na jednu alebo dve výnimky, keď nadišiel čas vyspať sa s Cass, Cass sa akosi vytratila, unikala chlapom pomedzi prsty.

     Sestry ju obviňovali, že svoju krásu zneužíva, že dosť nevyužíva svoj rozum, ale Cass mala aj rozum aj ducha; maľovala, tancovala, spievala, vyrábala veci z hliny, a keď niekoho zranili na duši alebo na tele, Cass s ním hlboko súcitila. Jednoducho, myslela inak; jednoducho, nemyslela prakticky. Sestry na ňu žiarlili, lebo im preberala chlapov a hnevali sa na ňu, lebo ich nevedela najlepšie upotrebiť. Mala vo zvyku správať sa milo k tým škaredším; takzvaní fešáci ju rozčuľovali: „Nijaké gule,“ hovorievala, „nijaká iskra. Spoliehajú sa na svoje dokonalé ušné laloky a krásne tvarované nozdry... „ Jej rozčúlenie hraničilo so šialenstvom.

     Otec sa jej upil na smrť, matka utiekla a dievčatá opustila. Dostali sa k akejsi príbuznej, ktorá ich poslala do kláštora. Kláštor bol nešťastným miestom, pre Cass ešte väčšmi ako pre jej sestry. Sestry na Cass žiarlili a Cass sa s väčšinou z nich bíjavala. Celú ľavú ruku mala pokrytú jazvami od britvy, keď sa pri dvoch takých bitkách bránila. Jazvu mala aj na ľavom líci, ale tá jej na kráse vôbec neuberala, skôr akoby ju zvýrazňovala.

     Zoznámil som sa s ňou v krčme West End niekoľko dní potom, čo ju prepustili z kláštora. Ako najmladšiu zo sestier ju prepustili poslednú. Jednoducho vošla a prisadla si ku mne. Bol som asi najškaredší chlap v meste a práve to mohlo zohrať svoju úlohu.

     „Dáš si niečo?“ opýtal som sa.

     „Jasne, prečo nie?“

     Náš rozhovor v ten večer nebol ničím zvláštny, bolo to jednoducho o pocite, ktorý z Cass vyžaroval. Vybrala si mňa a hotovo. Bez nátlaku. Drinky jej chutili a dala si ich celú kopu. Nezdalo sa, že by bola plnoletá, ale aj tak ju obsluhovali. Asi mala sfalšovanú občianku, čo ja viem. V každom prípade, vždy, keď sa vrátila zo záchodu a sadla si ku mne, cítil som poriadnu hrdosť. Nebola len najkrajšia v meste, ale aj jedna z najkrajších, aké som kedy videl. Chytil som ju okolo pása a raz som ju pobozkal.

„Myslíš, že som pekná?“ opýtala sa.

„Áno, to je jasné, ale nejde iba o to... nejde iba o to, ako vyzeráš...“

„Ľudia mi stále vyčítajú, že som pekná. Naozaj si myslíš, že som pekná?“

„Pekná nie je to správne slovo, to by k tebe nebolo spravodlivé.“

Cass siahla do kabelky. Myslel som, že si chce vytiahnuť vreckovku. Vytiahla dlhú sponu do klobúka. Skôr, než som jej v tom stihol zabrániť, zabodla si tú dlhú sponu do nosa, bokom, tesne nad nosnými dierkami. Pocítil som nevoľnosť a zdesenie.

Pozrela na mňa a zasmiala sa: „Ešte stále si myslíš, že som pekná? Čo povieš teraz, chlapče?“

Vytiahol som jej sponu z nosa a na krvácajúcu ranu som priložil vreckovku. Niekoľko ľudí vrátane barmana to všetko videlo. Podišiel k nám:

„Počúvaj,“ povedal Cass, „ešte raz sa nezmestíš do kože a vypadneš odtiaľto. Na tvoje divadielko tu nikto nie je zvedavý.“

„Ale, pojeb sa!“ odvetila.

„Mal by si na ňu dať pozor,“ povedal mi barman.

„Už bude dobrá,“ odvetil som.

„Je to môj nos,“ povedala Cass, „so svojím nosom si môžem robiť, čo sa mi zachce.“

„Nemôžeš,“ povedal som, „bolí ma to.“

„Chceš povedať, že teba bolí, keď si do nosa bodnem špendlík?“

„Áno, presne tak. A myslím to vážne.“

„Dobre, už to neurobím. Usmej sa.“

Pobozkala ma s akýmsi úškrnom na tvári a pritláčala si vreckovku k nosu. Po záverečnej sme išli ku mne. Popíjal som pivo, sedeli sme a rozprávali sa. Vtedy som ju začal vnímať ako milú a starostlivú osobu. Prezradila sa, a ani o tom nevedela. Chvíľami opäť skĺzala tam, kde vládne divokosť a nezrozumiteľnosť. Schizáčka. Krásna a preduchovnená schizáčka. Raz ju akiste nejaký chlap alebo niečo, nadobro zničí. Dúfal som, že to nebudem ja.

Keď sme vliezli do postele a ja som zhasol svetlo, Cass sa ma opýtala: „Kedy to chceš? Teraz alebo ráno?“

„Ráno,“ odvetil som a obrátil som sa k nej chrbtom.

Ráno som vstal, urobil som dve šálky kávy a jednu som jej priniesol do postele.

Zasmiala sa. „Si prvý chlap, ktorého poznám, čo to odmietol robiť v noci.“

„To je v poriadku,“ odvetil som, „nemusíme to robiť vôbec.“

„Nie, počkaj, mne sa teraz chce. Len sa trochu osviežim.“

Cass vošla do kúpeľne. O chvíľu sa vrátila a vyzerala nádherne, čierne vlasy sa je ligotali, oči a pery sa jej ligotali, ona sa ligotala... Pokojne vystavovala svoje telo na obdiv ako nejakú dobrú vec. Vliezla pod perinu.

„No tak, milovník.“

Vnikol som do nej.

Bozkávala náruživo, ale nenáhlivo. Rukami som jej prechádzal po tele a vlasoch. Vyskočil som na ňu. Bola horúca a tesná. Pomaly som začal prirážať, chcel som, aby to trvalo večne. Jej oči hľadeli priamo do mojich.

„Ako sa voláš?“ opýtal som sa.

„Čo na tom, dopekla, záleží?“ opýtala sa.

Zasmial som sa a pokračoval som. Keď bolo po všetkom, obliekla sa a ja som ju zaviezol naspäť do tej krčmy, ale ťažko sa na ňu zabúdalo. Nepracoval som a spal som až do 2 popoludní, potom som vstal a prečítal som si noviny. Práve som bol vo vani, keď prišla s veľkým listom v ruke – bol to list alokázie.

„Vedela som, že budeš vo vani,“ povedala, „tak som ti priniesla niečo, čím si prikryješ tú vec, ty dieťa prírody.“

„Ako si vedela, že budem vo vani?“

„Tak.“

Cass takmer každý deň prichádzala práve keď som bol vo vani. Časy boli rôzne, ale málokedy netrafila a vždy prišla s listom alokázie. Potom sme sa milovali.

Raz alebo dva razy mi večer zavolala, aby som za ňu prišiel zložiť kauciu do väzenia, lebo sa opila a pobila.

„Sviniari,“ povedala, „zaplatia ti zopár rúnd a hneď si myslia, že ti môžu vliezť pod sukňu.“

„Keď si necháš zaplatiť rundu, koleduješ si o problémy.“

„Myslela som, že ich zaujímam ja, a nie iba moje telo.“

„Mňa zaujímaš aj ty, aj tvoje telo. Ale pochybujem, že väčšina chlapov v tebe vidí viac ako tvoje telo.“

Na 6 mesiacov som odišiel z mesta, trochu som sa flákal, potom som sa vrátil. Na Cass som ani na chvíľu nezabudol, ale pre čosi sme sa pohádali a aj tak som mal chuť trochu sa pohnúť a keď som sa vrátil, napadlo mi, že bude preč, ale keď som asi 30 minút sedel v krčme West End, vošla dnu a sadla si vedľa mňa.

„No, ty sviniar, vidím, že si sa vrátil.“

Objednal som jej drink. Potom som sa na ňu pozrel. Mala oblečené šaty s vysokým golierom. V takých som ju predtým nevidel. A pod obidvoma očami mala vrazené 2 špendlíky so sklenými hlavičkami. Zo špendlíkov vytŕčali iba tie hlavičky, ale mala ich zapichnuté v tvári.

„Dopekla, ešte stále sa pokúšaš zohaviť, čo?“

„Nie, to je móda, ty blázon.“

„Tebe šibe.“

„Chýbal si mi,“ povedala.

„Máš niekoho iného?“

„Nie, nikoho iného nemám. Iba teba. Ale robím kurvu. Stojí to desať dolárov. Ale ty to máš zadarmo.“

„Vytiahni si tie špendlíky.“

„Nevytiahnem, je to móda.“

„Vôbec sa mi to nepáči.“

„Naozaj?“

„Áno, dopekla, naozaj.“

Cass si pomaly vytiahla špendlíky a vložila ich do kabelky.

„Prečo sa neustále usiluješ zničiť svoju krásu?“ opýtal som sa. „Prečo sa s ňou jednoducho nezmieriš?“

„Lebo si všetci myslia, že im nič iné nemôžem ponúknuť. Krása nie je nič, krása nevydrží. Ani nevieš, aké máš šťastie, že si škaredý, lebo ak ťa ľudia majú radi, tak vieš, že je to pre niečo iné.“

„Fajn,“ povedal som, „Tak ja mám šťastie.“

„Nemyslela som to tak, že si škaredý. To si len ľudia myslia, že si škaredý. Máš fascinujúcu tvár.“

„Vďaka.“

Dali sme si ďalší drink.

„Čo vlastne robíš?“ opýtala sa.

„Nič. Pri ničom nevydržím. Nič ma nebaví.“

„Ani mňa. Keby si bol žena, mohol by si robiť kurvu.“

„Nemyslím si, že by ma bavilo dostávať sa do takého tesného kontaktu s toľkými neznámymi. To je vyčerpávajúce.“

„To máš pravdu, je to vyčerpávajúce, všetko je vyčerpávajúce.“

Odišli sme spolu. Ľudia na ulici sa za Cass ešte stále obzerali. Ešte stále to bola krásna žena, vari ešte krajšia ako kedykoľvek predtým.

Dorazili sme ku mne, otvoril som fľašu vína a rozprávali sme sa. S Cass sme vždy ľahko nachádzali témy. Chvíľu rozprávala a ja som počúval, potom som zasa rozprával ja. Náš rozhovor jednoducho nenútene plynul. Akoby sme spolu odhaľovali tajomstvá. Keď sme odhalili nejaké dobré, Cass sa zasmiala tým svojím smiechom – ako to vedela iba ona. Bolo to ako radosť z ohňa. Pri rozprávaní sme sa bozkávali a postupne sme sa k sebe približovali čoraz tesnejšie. Úplne nás to rozpálilo a rozhodli sme sa, že pôjdeme do postele. Vtedy si Cass vyzliekla šaty s vysokým golierom a ja som to zbadal – škaredú nepravidelnú jazvu na jej krku. Bola veľká a hrubá.

„Dopekla s tebou, ženská,“ povedal som z postele, „dopekla s tebou, čo si to urobila?“

„Raz večer som to skúsila s rozbitou fľašou. Už sa ti nepáčim? Ešte stále som pekná?“

Stiahol som ju na posteľ a pobozkal. Odtisla ma a zasmiala sa:

„Niektorí chlapi mi zaplatia tých desať dolárov a potom, keď sa vyzlečiem, tak to nechcú. Desať dolárov si nechám. Je to veľmi smiešne.“

„Hej,“ odvetil som, „Normálne sa nemôžem prestať smiať... Cass, ty krava, mám ťa rád... prestaň sa ničiť; si tá najživšia žena, akú som kedy stretol.“

Znova sme sa bozkávali. Cass tíško plakala. Len som cítil jej slzy. Tie dlhé, čierne vlasy sa rozprestierali za mnou ako smútočná zástava. Spojili sme sa a pomaly, pochmúrne a nádherne sme sa milovali.

Ráno už bola Cass hore a pripravovala raňajky. Pôsobila úplne pokojne a šťastne. Spievala si. Zostal som v posteli a tešil som sa z jej šťastia. Napokon podišla ku mne a zatriasla mnou:

„Vstávaj, ty sviniar! Opláchni si ksicht a vtáka a poď sa hostiť!“

V ten deň som ju odviezol na pláž. Bol pracovný deň a ešte nebolo leto, takže všade bolo nádherne ľudoprázdno. Otrhaní vandráci vyspávali na trávniku nad pieskovým pásom. Iní sedeli na kamenných lavičkách a delili sa o jedinú fľašu. Okolo poletovali čajky, ľahostajné a predsa rozrušené. Sedemdesiat-, osemdesiatročné stareny sedeli na lavičkách a diskutovali o predaji nehnuteľností, ktoré im zanechali manželia, ktorých už dávno zabilo tempo a nezmyselnosť prežitia. Napriek všetkému v ovzduší vládol mier a my sme sa prechádzali, natiahli sme sa na trávnik a veľa sme toho nenahovorili. Jednoducho nás bavilo byť spolu. Kúpil som dva sendviče, nejaké lupienky a niečo na pitie, sedeli sme na piesku a najedli sme sa. Potom som Cass objal a asi hodinu sme si pospali. Bolo to ešte lepšie ako súlož. Bolo v tom akési spoločné splynutie bez napätia. Keď sme sa zobudili, odviezli sme sa naspäť ku mne a ja som uvaril večeru. Po večeri som navrhol Cass, aby sme začali bývať spolu. Dlho váhala, hľadela na mňa a potom pomaly povedala: „Nie.“ Odviezol som ju napäť do krčmy, kúpil som jej pohárik a nechal som ju tam. Na druhý deň som začal pracovať ako balič v jednej továrni a celý zvyšok týždňa som chodil do práce. Bol som priveľmi unavený na to, aby som sa kade tade flákal, ale v piatok večer som predsa len zašiel do krčmy West End. Sadol som si a čakal som na Cass. Hodiny ubiehali. Keď som už bol poriadne opitý, výčapník mi povedal:

„To s vašou priateľkou ma mrzí.“

„Čo sa stalo?“

„Prepáčte. Vy ste to nepočuli?“

„Nie.“

„Samovražda. Včera ju pochovali.“

„Pochovali?“ opýtal som sa. Mal som pocit, že sa každú chvíľu objaví vo dverách. Ako mohla byť mŕtva?

„Jej sestry ju pochovali?“

„Samovražda? Nepovedali by ste mi, ako?“

„Podrezala si krk.“

„Chápem. Ešte mi nalejte.“

Pil som až do záverečnej. Cass, najkrajšia z 5 sestier, najkrajšia v meste. Podarilo sa mi dostať domov a neustále mi chodilo po rozume, že som mal trvať na tom, aby zostala u mňa a nie sa zmieriť s tým jej „nie.“ Všetko naznačovalo, že jej na tom záležalo. To len ja som bol priveľmi rýchly, lenivý, ľahkovážny. Zaslúžil som si zomrieť rovnako ako ona. Bol som pes. Nie, prečo obviňovať psy? Vstal som, našiel som fľašu vína a poriadne som si z nej uhol. Cass, najkrajšie dievča v meste, mala 20 a bola mŕtva.

Vonku ktosi zatrúbil na klaksón. Boli hlasné a neodbytné. Položil som fľašku a zreval: „DOPEKLA S TEBOU, TY HOVädo, drž hubu!“

Noc sa ku mne prikrádala a ja som s tým nič nezmohol.