Vyhľadávanie
Platforma pre mladú literatúru Medziriadky ocenila dve úspešné účastníčky literárnej súťaže Annu Semkovú a Emmu Vičanovú Cenou Divadla Pôtoň – intenzívnym mentoringovým víkendom v tomto divadle. Zúčastnili sa ho pod dohľadom literárnej vedkyne a porotkyne súťaže Medziriadky Márie Klapákovej, ktorá poskytla svoje vyjadrenie o čase strávenom s týmito autorkami. Prinášame vám profil, tvorbu a rozhovor s jednou z mladých autoriek – Annou Semkovou.
Má 16 rokov, pochádza z Bratislavy a chodí do sexty na Gamču - matematické gymnázium na Grösslingovej. Píše prózu aj poéziu. Prvej literárnej súťaže – Literárneho Kežmarku – sa zúčastnila v roku 2016 a na jej veľké prekvapenie som získala hneď čestné uznanie. "Odvtedy som sa zúčastnila viacerých súťaží – získala som viaceré ocenenia v próze aj poézii: z už spomínaného Literárneho Kežmarku, z Petržalských súzvukov Ferka Urbánka, Literárnej Senice Ladislava Novomestského, Škultétyho rečňovaniek, z Literárnych Topoľčian/Topoľčianskeho textobrania, Literárneho Zvolena a samozrejme aj z Medziriadkov. Okrem písania sa venujem aj psychológii – s projektom o osamelosti mladých som sa zúčastnila súťaže Festival vedy a techniky Amavet. Vo voľnom čase tiež programujem, fotím a venujem sa rôznym iným formám umenia." – hovorí o sebe autorka.
S akými očakávaniami si šla na pobyt v Bátovciach?
Úprimne som si nebola po výhre ceny istá do čoho vlastne idem – určite som sa tešila a dúfala, že mi pobyt nejako pomôže v tvorbe, nakopne ma alebo mi pomôže získať nový, trochu iný pohľad na tvorbu. Mimo tohto som však bola otvorená čomukoľvek, o to viac, že týmto spôsobom pobyt v Bátovciach predtým realizovaný nebol.
Čo bola tvoja obľúbená aktivita počas intenzívneho víkendu?
Veľmi sa mi páčilo, keď sme písali sonsi, čo je forma poézie, ktorá bola písaná najmä budhistickými mníchmi, ktorí boli vyhnaní. Veľa sa v nej vyskytujú prírodné motívy, takže aj na pobyte, keď sme ju písali, sme sa pohybovali po okolí divadla a snažili si v ňom nájsť tieto motívy. Neskôr sme písali samotné básne a neskôr sme sa vrátili naspäť von, aby sme tak nechali niektoré z veršov. To bolo naozaj skvelé.
Čo si si z tohto pobytu odniesla?
Tipy k vlastným poviedkam, nové vedomosti, skúsenosti, zážitky. Prišla som na niekoľko nových uhlov pohľadu ako sa pozerať na vlastnú aj cudziu tvorbu. Tiež mám pocit, že bol pre mňa svojím spôsobom aj utvrdením v tom, že to, čo robím je fajn – tvorba, a najmä písanie je často veľmi samotárska činnosť, človek si musí vystačiť sám so sebou. Často sa orientujeme intuitívne, nevieme úplne, čo robíme, jednoducho chceme tvoriť. Niekedy je to potom ťažšie, no projekty ako Medziriadky presne v tomto pomáhajú – už to nie je až tak samotárske.
Ako na teba zapôsobili priestory/atmosféra divadla Pôtoň?
Atmosféra divadla bola skvelá, rovnako ako jeho okolie, ktoré sme kvôli času nestihli podrobne preskúmať, no aj tak bolo skvelé. Fakt, že sme boli v celkom cudzom prostredí mi aj pomohol pri tvorbe, motivácii – napriek tomu, že som mala iné starosti a povinnosti, prostredie mi na nich pomohlo aspoň na tento víkend zabudnúť a sústrediť sa na to, prečo som do divadla Pôtoň prišla a dalo mi nové podnety.
Zopakovala by si si rezidenciu, možno aj na dlhšie?
Niekedy určite áno – myslím si, že rezidencie sú definitívne v niektorých situáciách pri tvorbe veľmi nápomocné.
Čomu sa teraz vo svojej tvorbe venuješ, čo ťa najbližšie čaká (v písaní/škole/živote)?
Som žiačkou sexty na osemročnom gymnáziu (resp. druhého ročníka), takže mi zostáva ešte pár rokov do maturity.
Píšem aj poéziu aj prózu. V poézii stále viac-menej hľadám svoje miesto, témy, postupy, motívy, ktoré mi sedia najviac, kde sa cítim najlepšie. Nemyslím si, že som ho už našla, alebo že ho v blízkej budúcnosti nájdem, no mám pocit, že oproti posledným rokom je jasnejšie, čo ma teší. Keď píšem poéziu, väčšinou ma na nej láka sloboda a možnosti, ktoré tam mám, kam všade môžem ísť. Pri próze často hľadám domov, niečo, čo poznám. To však neznamená, že neskúšam nové veci aj v próze. V poslednom čase skúšam experimentovať s rozprávačmi. Tiež hľadám témy, objavujem nové a vraciam sa k niektorým starším. Skúšam aj experimentovať so štruktúrami poviedok, keďže tie mám v tých svojich veľmi rada.
Veríš v neskoré jari. Sú ako začiatky viet, ktoré si mala už dávno vysloviť. Vyčítaš si ich, keď si po nociach v polospánku zapletáš drobné vrkôčiky za uchom.
Nimi jedinými si si stopercentne istá – vieš, čo všetko už malo byť začaté, čo sa ešte nestihlo a čo sa už stihnúť musí. Veľmi dobré poznáš začiatky, ktoré ti vytŕhajú zem spod nôh.
V nič iné si ani nikdy neverila.
Občas ti to chýba – vidíš ženu v trolejbuse, ktorá vyzerá rozrušene, no po chvíli sa upokojí, keď prstami prechádza po náramku na ruke a ty samu seba prichytíš – cnie sa ti. Rozrušená bývaš často.
Namiesto upokojujúceho náramku si na svoje posledné narodeniny dostala od mamy prsteň. Dva drôty sú na ňom prepletené ako hady, ktoré sa buď príliš neznášajú alebo príliš zbožňujú. Býval najprv do strieborna, no potom sa na tvojej koži sfarbil do medena. No to ti nevadí – takto sa ti aj tak páči viac. Nosíš ho na ukazováku pravej ruky, aby si ho videla, aj keď píšeš. V trolejbusoch sa s ním zvykneš hrať, keď sa nikto nepozerá, keď sa potrebuješ upokojiť. Ale iba opatrne, prsteň stále zostáva na prste, nemôžeš si dovoliť ho stratiť.
Sonsi
Z vetra sa na mňa priliepajú pavučiny, nerozumiem prečo.
Spod trávy počujem zvuk hmyzu, bojím sa, že niektorý zašliapnem.
Jedna zo šípok je ešte stále oranžová, aj keď by tu taká už v tomto čase nemala byť.
Niektoré listy sa hýbu, no nevidím nikde pôvod pohybu, je bezvetrie.
Voda v zarastenom potoku tečie, ale steblá sa nehýbu.
Jedna huba mi pripadá ako kameň, omylom ju zničím.
Zhnité jablká všetci nechávajú na vonkajšej strane plota.
„Hádanky“ na motívy sonsi
1.
Trpíme nedostatkom zmeny.
Stojíme na mieste, nič sa nehýbe.
Vlasy si nemusím zopnúť.
2.
Toto je môj domov, lepivý a plný hmyzu.
Odhŕňam si zvyšky z čela, nechcem ich tu.
Moje vlasy starnú.
Článok venovaný Emme Vičanovej nájdete na tomt oodkaze.
Prečítajte si aj vyjadrenie Márie Klapákovej k tomuto pobytu v Bátovciach:
Keď som dostala ponuku lektorovať intenzívny víkendový pobyt v Bátovciach s víťazkami Ceny divadla Pôtoň, nadšene som ju prijala. Že strávim dva intenzívne a tvorivé dni s Annou Semkovou a Emmou Vičanovou v takmer prázdnom divadle, mi však naplno došlo až vo chvíli, keď som ich uvidela stáť na stanici v Leviciach. Aj vzhľadom na to, ako poznám ich písanie a čo mi vopred povedali, som sa snažila do programu zahrnúť najmä aktivity, ktoré dovtedy neskúšali. Práve preto sme napríklad polovicu soboty strávili tvorbou kórejskej formy prírodnej básne sonsi (ehm, okrem toho, že sme nie zanedbateľnú časť dňa venovali rozhodovaniu sa, akú kombináciu chutí si trúfame okoštovať z miestnej pizzérie Babička). Víkend zbehol ako voda v potoku za divadlom, kde sme zanechali landartové básne napísané na jablku a kúsku hadice, ktorý Anna a Emma vytvorili počas jedného z workshopov. A ja ďakujem organizátorom za príležitosť, divadlu Pôtoň za starostlivosť a poskytnutie priestorov s jedinečnou tvorivo-hororovou atmosférou (neviem, či už niekto z vás bol podvečer v prázdnych divadelných skladoch, ktoré sú v pivnici...) a najmä Aničke a Emmke za inšpiratívny a príjemný čas. Bolo mi cťou ich trochu viac spoznať a vidieť ich v akcii písať, sledovať, ako zareagujú na výzvy.
Anna Semková a Emma Vičanová. Tieto mená si pamätajte. Určite ich nečítate a nepočujete naposledy.
