Vyhľadávanie
Príbeh knihy Gorbačovove tajomstvá sa v podstate začal v lete 2000 v Nemecku pri husacej pečeni dodanej z Maďarska. Z knihy cítiť, že medzi autorom Jánosom Zolcerom a Michailom Gorbačovom odvtedy vyrástol veľmi úprimný a priateľský vzťah.
Cesty Jánosa Zolcera a Michaila Gorbačova sa virtuálne prvýkrát prekrížili presne 11. marca 1985. János v ten deň dával v Bratislave do tlače v mládežníckom týždenníku v maďarčine Új Ifjúság (Nová mládež) rukopis svojej reportáže, ktorá sa mala začať na titulnej strane. Lenže prednosť dostala správa, že sa v Moskve dostal na čelo jednej z vtedajších dvoch superveľmocí Michail Gorbačov – zvolili ho za generálneho tajomníka Ústredného výboru Komunistickej strany Sovietskeho zväzu. Zolcer mu v duchu vynadal: prečo ho museli zvoliť práve teraz! Spomína, že neskôr mu túto príhodu rozprával. Gorbačov sa schuti sa zasmial: ,,Nuž, aj pre mňa to bolo nečakané!“ ,,A tak som mu po rokoch ,odpustil‘, veď to neurobil náročky,“ píše Zolcer s dávkou humoru.
Druhýkrát, ale už skutočne, sa stretli o 15 rokov neskôr. Gorbačovova kariéra bola už síce na zostupnej línii, ale Zolcerova dosahovala vrchol. V roku 1986 Zolcer emigroval do západného Nemecka, kde založil produkčnú spoločnosť Zolcer TV; v roku 1992 už mali pobočky v 20 krajinách a so 120 spolupracovníkmi robili dokumentárne filmy pre západoeurópske, japonské a americké televízne spoločnosti.
Vnímal, samozrejme, že na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov sa zásadne zmenil svet. Skončila sa studená vojna, padol Berlínsky múr, prestal existovať východoeurópsky komunistický blok, Nemecko sa zjednotilo a Sovietsky zväz zanikol. V spolupráci so známou osobnosťou plánoval predstaviť najvýznamnejších politikov tej éry. Dokumentárnym cyklom mala divákov sprevádzať jedna z najväčších autorít tej doby, dodnes všeobecne známa a uznávaná: Michail Gorbačov.
Splnený sen
Zolcerovým susedom v Grünwalde pri Mníchove bol Jóska Ferenczy (Josef von Ferenczy), emigrant z Maďarska v roku 1956. Bol to úspešný mediálny magnát a obchodník so širokými kontaktmi, napr. aj s dlhoročným nemeckým ministrom zahraničných vecí Hansom-Dietrichom Genscherom. O ňom zas bolo známe, že ho s Gorbačovom spája priateľský vzťah už od osemdesiatych rokov.
V lete 2000 si Jóska a János pochutnávali na husacej pečeni vo vlastnej masti, ktorú Ferenczymu dodávali priamo z Budapešti. Zolcer mu hovorí: ,,Jóska, poprosil by si Genschera, aby sa za mňa prihovoril u Gorbačova?“
Ferenczymu to nerobilo problém, zavolal Genscherovi. Ten, keď počul, o čo ide, povedal, že to, samozrejme, vybaví. O štvrť hodiny Genscher zavolal, Ferenczy nastavil telefón na hlasný odposluch a v slúchadle sa ozvalo: ,,Pozdravujem vás, pán Zolcer. Pred chvíľou som hovoril s Gorbačovovým človekom, pánom Karagezianom. Na budúci utorok budú vo Viedni a Gorbačov vás bude očakávať o štrnástej hodine v hoteli Sacher.“
Zolcer spomína: ,,Mäkká husacia pečeň mi takmer uviazla v krku... Rátal som so všeličím, ale určite nie s tým, že sa mi splní sen v priebehu necelej polhodiny.“
Tak sa vlastne začal osud a príbeh aj tejto štyristostranovej knihy, ktorú napísal János Zolcer a vyšla pôvodne v maďarčine v Budapešti. Vlani ju výborne preložila do slovenčiny Jitka Rožňová a na sklonku roka ju čitateľom ponúklo vydavateľstvo Slovart. Je to farbisté, zaujímavé rozprávanie o živote jednej spoločnosti, štátu i sveta a hlavne o človeku, ktorý sa zapísal do kapitol dejín na prelome 20. a 21. storočia. Navyše je to akási hybridná kniha – je v nej azda 40 i viac QR kódov, ktoré stačí otvoriť a pred vami sú videá a dokumenty tvoriace vlastne ešte jednu knihu hovoriacu takisto o dejinách: o Michailovi Gorbačovovi, jeho stretnutiach s inými osobnosťami a o jeho veľkej láske, predčasne zomrelej manželke Raise.
Trpké stretnutie s Československom
Gorbačov spomína v knihe jedno trpké stretnutie s Československom v roku 1969, rok po invázii vojsk Varšavskej zmluvy do Československa. Vedenie v Moskve vyslalo do Československa mládežnícku skupinu (Komsomol) v klamlivom presvedčení, že mladí ľudia ľahšie nadväzujú kontakty a priateľstvá a že takto pomôžu zmiereniu medzi oboma krajinami. Vtedy tridsaťsedemročný Gorbačov bol členom tejto skupiny a rýchlo zistil nielen on, že takmer nikto sa s nimi nechcel rozprávať a nedajbože ďakovať za ,,bratskú pomoc“ v auguste 1968. Vo veľkej hale Zbrojovky Brno ich ,,vítal“ špalier mlčiacich zamestnancov so sklonenými hlavami. Po chvíli sa ľudia dokonca obrátili k prechádzajúcim návštevníkom chrbtom: ,,Ufujazdili sme zo zbrojovky ako armáda na úteku... najradšej by som sa premenil na myš, skryl sa v tmavej diere. Nič také som predtým ani potom nezažil... Prvý raz som pochopil, že my Sovieti robíme niečo veľmi zle!“
Podobný pocit zažil aj neskôr, keď už bol členom politického byra najvyššieho vedenia Komunistickej strany Sovietskeho zväzu a 25. decembra 1979 sa dozvedel, že armáda spustila intervenciu do Afganistanu. Správu mu v mrazivom ráne na dovolenke priniesol Eduard Ševardnadze (neskôr počas perestrojky bol ministrom zahraničných vecí). Zvykol tajne počúvať Rádio Sloboda alebo BBC. O vážnych veciach sa rozprávali iba medzi štyrmi očami na prechádzkach v prírode, lebo KGB odpočúvala aj členov vedenia štátu. Bolo im hneď jasné, že toto bude sovietsky Vietnam. Gorbačova silne zasiahla Ševardnadzeho krátka veta: ,,V tejto krajine všetko hnije, zhora až nadol!“ Iba prikývol. Cítil, že situácia je veľmi zlá. Zrodila sa jeho povestná veta, ktorú opakoval často: ,,Takto už to ďalej nejde, takto sa žiť nedá!“
Pokojný idealistický revolucionár
Keď sa stal generálnym tajomníkom jedinej vládnucej strany, vedel, že treba vypustiť džina zmien z fľaše. Sovietsky zväz bol diktatúrou, ktorú riadili skostnatení a konzervatívni komunisti. Hospodárstvo je na pokraji krachu, vyčerpáva ho studená vojna, ľudia hladujú opäť ako v tridsiatych rokoch, čo zakúsil aj on. Vedeli to aj jeho stranícki kolegovia, ale nikto sa neodvážil konať. Až on spustil ,,perestrojku“ a ,,glasnosť“. Zolcer píše, že Gorbačov bol v podstate pokojný idealistický revolucionár. Džina síce vypustil z fľaše pokojne a s dosahom na celý svet, ale to, čo nasledovalo, už nedokázal riadiť ani ovplyvňovať. Bol a je presvedčený, že to je už úloha inej generácie. Zolcer nostalgicky poznamenáva: ,,No v súčasnosti akoby sa to nechcelo dariť: chýba nám nový dobový reformátor. Aj dnes by sme veľmi potrebovali nového Gorbačova.“
Z knihy cítiť, že medzi jej autorom a Gorbačovom vyrástol počas ich spoločnej práce veľmi úprimný a priateľský vzťah. Keď mu nedávno, v deň jeho deväťdesiatych narodenín, telefonicky ráno zablahoželal, Gorbačov mu povedal: ,,János, ty si prvý, kto mi dnes volá na moje jubileum. A ktovie, či nebudeš jediný.“
Pre Zolcera bolo rozprávanie Gorbačova, jeho príbehy z politického zákulisia medzinárodného i domáceho, ako slová z prvej ruky, ,,tajomstvá“, ktoré ešte nikto nevyrozprával. Veril mu, ale vždy sa snažil konfrontovať tieto ,,tajomstvá“ aj s inými zdrojmi a so spomienkami iných aktérov udalostí: ,,Gorbačovove príbehy som si potvrdzoval alebo dopĺňal“. Tomu sa hovorí poctivé remeslo publicistu a dokumentaristu doby.
Július Lőrincz (1940)
Novinár, publicista, odborník na zahraničnú politiku. Do roku 2002 pracoval v denníku Pravda, neskôr na Veľvyslanectve SR v Chorvátsku. Píše najmä o západnom Balkáne. Niekoľko rokov pôsobil v Tlačovej rade SR.
János Zolcer: Gorbačovove tajomstvá
Preklad: Jitka Rožňová
Bratislava: Slovart, 2021
