Vyhľadávanie
Čím žije literatúra
V tomto ročníku venujeme pravidelnú rubriku KR ankete, v ktorej sa môžu spisovatelia, výtvarníci a ostatní tvorcovia kníh vyjadriť k súčasnej situácii našej literatúry a knižnej kultúry. Ponúkame priestor všetkým, ktorí spoluvytvárajú toto kultúrne spoločenstvo, no predovšetkým oslovujeme autorov, ktorí vlani dosiahli nejaký pozoruhodný tvorivý výsledok alebo zaznamenali nejaký úspech, napríklad ocenenie v súťaži.
Dnes má slovo víťaz prvého ročníka anonymného súbehu Román 2006 – spisovateľ, dramatik, režisér aj herec Viliam Klimáček. Jeho ocenený román Námestie kozmonautov vyšiel v marci 2007 vo vydavateľstve K. K. Bagalu LCA. Okrem neho napísal romány Panic v podzemí (1997), Váňa Krutov (1999) a Naďa má čas (2002) a mafiánsky román English is easy, Csaba is dead (2004, pod pseudonymom Peter Doktorov), vydal poviedky Ďalekohladenie (1991), s Deziderom Tóthom rozprávky Noha k nohe (1996), zbierky poézie Až po uši (1988), Zdravotní knížka pro vojáky základní služby (1991), Karamelky (1992), divadelné texty Mária Sabína (1998) Remix GUnaGU (2000) a GUnaGU -- Príbeh jedného divadla (2005), je autorom desiatok divadelných a rozhlasových hier.
* Stáva sa podľa vás slovenská literatúra ostrovom samým pre seba, alebo sa jej darí prenikať do každodenného života?
– Odvažujem sa odpovedať iba sám za seba. Cestu svojich kníh sledovať nedokážem tak, ako to nedokážu všetci autori, môžem sa iba viac či menej mýliť podľa ohlasov v tlači a zopár stretnutí s čitateľmi. Ale na rozdiel od väčšiny spisovateľov mám výhodu, že moje texty sa hrajú v divadlách a tam dochádza k okamžitej reakcii, k ich okamžitému uchopeniu, alebo aj neuchopeniu - pochopeniu či odmietnutiu mojej poetiky, ktoré vnímam a dokážem takmer kvantifikovať. Podľa tohto si dovolím povedať, že záujem Slovákov o dramatické literárne diela (a dráma literatúrou je) je trvalý a mierne vzrastá. Pozorujem to nielen na svojich textoch, ale i na hrách ostatných slovenských dramatikov. Autorovi často slonovinová veža prospeje, ale divadlo by zabila, pretože to je žáner, ktorý stojí na komunikácii. Dobrá literatúra si môže dovoliť byť ostrovom a to je nádej pre menej čítaných autorov, ktorí píšu výborné knihy, ale ich diela môžu byť objavené aj po dlhom čase. Ale aj sebelepšia dráma, ak sa hneď nezahrá pred divákmi, ostane, žiaľ, mŕtvym papierom.
* Čo vám v našom slovenskom literárnom živote chýba, ako by sa mohla zlepšiť cesta od tvorby k jej príjemcom (celá literárna komunikácia)?
– Mne chýba v celom slovenskom národe, resp. jeho vnímavej menšine – zvedavosť. Záujem o to, čo napísal slovenský autor, snaha získať čím skôr jeho knihu, zúčastniť sa vo väčšom počte než len traja jeho kamaráti na jeho čítaní, navštevovať divadlá a ísť do kina na tých pár slovenských filmov - to nepíšem preto, že prvý film v živote mám práve za sebou. Chýba mi tu v našom kultúrnom prostredí prajnosť a posmelenie začiatočníkom, že sa tešíme na ich druhú knihu, hru, film. Slovensko je krajina nevšímavých záhradkárov, ktorí si prajú, aby susedovi zvädla mrkva.
Viliam Klimáček
