Čistý tón Cap à l’Est

Oproti minulým ročníkom sa kvôli kovidovým opatreniam uskutočnil v minimalizovanej forme, bez účasti zahraničných básnikov. Mottom bola myšlienka Rolanda Barthesa: Byť dnes umelcom znamená ustavičnú konfrontáciu s príťažlivosťou a zároveň odpudivosťou „ľahkého“ umenia.

LIC v spolupráci s Cap à l’Est, pripravilo tri podujatia. Prvé sa uskutočnilo 20. 8. s charakteristickým názvom Ozvena poézie a bolo venované poézii zakladajúcich členov. V básnickom recitáli Michela de Maulne, Lucie Letkovej a Mareka Rozkoša, s hudbou Déviation Positive, odzneli básne Alberta Marenčina (Slovensko), Bernarda Noëla (Francúzsko), Titosa Patrikiosa (Grécko), Aksínie Mihailovej (Bulharsko), Vladasa Braziunasa (Litva), Dagniji Dreiky (Lotyšsko), Dany Podrackej (Slovensko) a Guy Goffetta (Francúzsko). Dvaja zo zakladajúcich členov, niekdajší prezidenti festivalu Albert Marenčin a Bernard Noël už nie sú medzi nami.

Spoločenstvo básnikov je útočiskom zo slov pre píšucich aj nepíšucich. Posúva hranice chápania, neútočí a vedie tichý dialóg so svetlom. Zážitok z poézie prenáša človeka až na druhý breh. Počas rokov stretávania sa básnikov rozličných poetík a kultúr vznikali medzi nimi priateľstvá. O hlbokom priateľstve Michela de Maulne s Albertom Marenčinom svedčia tieto slová: Tak či onak, pripravili sme aj tento ročník festivalu... tentoraz bez tvojej prítomnosti, bez tvojich vzácnych rád, ktorými som sa vždy riadil, ako som sa riadil radami Pierra Seghersa v Moliérovom divadle. Mnoho ráz som nastúpil do výťahu, čo ma vyviezol k vášmu príbytku, tam, hore. „Tu som doma“, vravieval si mi. A nečakane, pre mňa nečakane, si nastúpil do toho druhého výťahu, čo ťa pomaly, jemne spustil pod zem... Prepáč mi, Albert, tie slzy, ale naozaj vyvierali zo srdca... priamo zo srdca... ktoré sa zovrelo pri pohľade na tvoj odchod. Len mamin odchod znamenal rovnako tvrdý úder.

Cap à l’Est hostil počas svojich ročníkov široké spektrum básnikov od Estónska po Grécko. Vytváral priestor pre umenie, prepojené s medzinárodnými prúdmi tak, že každá z kultúr niesla v sebe svoju jedinečnosť a špecifiká. Zážitky, ktoré si účastníci i diváci odnášali so sebou, a o ktorých nám niektorí z nich rozprávali, boli vyznania, svedčiace o tom, že poézia žije a pretrváva v najhlbších vrstvách človeka, dokáže byť mediátorkou najvnútornejších obsahov a pomáha stavať si hrádzu proti ekonomizácii a konzumu súčasnej spoločnosti.

Brilantné rozprávanie o literatúre a poézii si diváci mohli vychutnať aj na dvoch podujatiach v sobotu 21. 8.. Prvým z nich bola diskusia o písaní a prekladaní Autor a prekladateľ, v ktorom účinkovali slovenská prozaička Ivana Gibová a český prekladateľ slovenskej literatúry Miroslav Zelinský. Moderovala Miroslava Vallová. Mimoriadne zaujímavým bolo aj tretie podujatie Zlatá vlna. Svoju poéziu prezentovali a diskutovali o nej Eva Luka, poetka a prekladateľka, víťazka druhého ročníka národnej ceny za poéziu Zlatá vlna a jedna z piatich finalistiek tretieho, tohtoročného ročníka Daniela Kováčiková. Moderoval Michal Tallo. Všetky tri podujatia boli na veľmi vysokej umeleckej úrovni. Potvrdili, v skrytosti i zjavne, že poézia žije a jej čistý tón nezanikne.

Budúci rok sa uskutoční záverečný jubilejný 20. ročník Cap à l’Est za účasti zakladajúcich členov a bohatého programu, ktorý sa už začal pripravovať.

Dana Podracká

Aksínia Mihailova

Krotenie

moja ľavá ruka

na papieri;

ak schováš

palec a malíček

a na ich miesto

napíšeš verš,

pri pohľade zhora

moja zmrzačená

kostnatá ruka

podobá sa na vtáčiu stopu

prikovanú k listu

čiernymi atramentovými retiazkami.

Ako ten exotický vták

z obrazu v galérii Gouttière:

učí sa lietať po zemi,

ľahostajný k turistom

a zrná vyďobáva

iba z majiteľovej dlane.

Preložila Viera Prokešová

Vladas Braziunas

Svetlo s veľkými vypleštenými očami

kvety a ľútosť v obývačke

prvá generácia po Grunwalde

šľachtici, oficieri – masa, dav

kde len vziať toľko chleba

cez zimu oheň zostarol

vody zostarli cez zimu

aj chlieb náš každodenný

zoschol, stvrdol, splesnivel strachom

bielym obrusom prikryté seno

Vitautasov rytier budeš svojou päsťou

vládnuť alebo len rozbíjať?

alebo mlčať? tak či tak budeš ľutovať

hlas ochabol pod snehom práchnivých kostí

stlmili ho staré lesy, zlato a peniaze

stíchol ako uhasený oheň

čo tleje pod popolom

husté svitanie dá požehnanie noci

tmou a mlčaním bude požehnané svetlo

odrezaná hlava jahňaťa bľačí

bezhlasne bľačí podrezaný krk

14. 2. – 5. 3. 2000

Preložil Jozef Mihalkovič

Dagnija Dreika

Časy sa opíjajú

Časy sa opíjajú; kvety srieňa,

listy kníh, čo čítať, čo vravieť v tomto omámení?

Služobník znakov, na čo sú dobré tieto zbohom

Pri schodoch, strhávaš z môjho čela

náplasť vtipov, smeješ sa od srdca,

Stupnica je už odspievaná, od c až po c.

A cieľ cesty je vpísaný na zvinutej plachte.

Loď vyplávala, lietadlo stúpa do výšky,

Jednorožec uteká. Časy sa opíjajú.

Preložila Miroslava Vallová