Tabula rasa a minimum predpísaných inštrukcií.
Veľkorysosť vydavateľa, zámer priblížiť domáce literárne „best of“ svetu mladých. Toľko slobody, až je ťažké ju využiť. Aj takto vyzerala východisková pozícia Petra Balka ako zostavovateľa antológie súčasnej slovenskej prózy pre stredné a vysoké
školy. V prológu, koncipovanom formou korešpon-
dencie medzi ním a spoluzostavovateľom Petrom
Prokopcom, úskalia projektu tematizuje ako ťar-
chu „čisto subjektívneho výberu textov, ktorý by
odzrkadľoval jeho pohľad na literatúru ako takú“.
Trochu výzva, trochu hra a veľa, veľa zodpoved-
nosti – čosi také si pre antológiu na plecia vzali
dvaja aktívni autori (prozaik Balko a básnik Pro-
kopec) s rokom narodenia 1988. Niežeby som si
za iných okolností až tak potrpela na číselnú fak-
tografi u, tu však roky narodenia zostavovateľov
uvádzam veľmi pragmaticky: s ambíciou poukázať
na ich príslušnosť ku generácii Y, často nazýva-
nej aj Millennials, Generácia Why, Net-gen alebo
iGeneration. Nech už sú jej dátumové vymedzenia,
členenie a podrobnejšie charakteristiky akokoľvek
variabilné, podstatné je, že do nej patria a že adre-
sátmi antológie by v ideálnom prípade mali byť aj
súčasní študenti stredných škôl, teda príslušníci
generácie Z, mladí ľudia narodení po roku 2000,
pre väčšinu ktorých sú Balko s Prokopcom (nech sa
tvária akokoľvek mladistvo a progresívne) jemne
patetickí, staromilskí a uzavretí v intelektuál-
no-elitárskom gete.
Jasné, nemusí to automaticky vypáliť zle (a kni-
ha nemusí zostať smutne zaprášená a bez ohla-
su v jednej z dôležitých cieľových skupín), avšak
starý známy červík pochybnosti
mi dobiedzavo našepkáva, že skôr
než nepoučení stredoškoláci (azda)
dokážu oceniť textový trip dvoch
milovníkov literatúry o kúsok po-
učenejší študenti vysokoškolského
štúdia. Prihovárajú sa totiž mladým
ľuďom, ktorých priťahuje najmä web,
sociálne siete a blogy, sú vraj „chirur-
gicky“ pripútaní k mobilnému telefónu, nedokážu
sa dlho sústrediť na jednu vec, sú šikovnými on-line
spotrebiteľmi so schopnosťou rýchlo nájsť najlepšiu
ponuku, vyrástli na internetovom vyhľadávaní,
fascinuje ich video, hudba a interakcia v reálnom
čase, workoholizmus (a tiež vytrvalé úsilie) u nich
nehrozí – všetko chcú mať bez veľkej námahy čo
najskôr. Ak vylúčime tvrdú konkurenciu appiek
a webových médií v prípade, že knihu mladým
odporučí dostatočne prijímaná autorita v podobe
skvelého a osvieteného pedagóga, možnosť úspechu
sa zvyšuje. A hoci je pravdou, že videá na youtube
sú väčšinou podstatne kratšie než čas potrebný na
prečítanie literárneho textu, fakt, že ide o antológiu
poviedok, skóre projektu zasa o čosi zvyšuje.
Anti-
Zrejme nik neočakáva, že by malo ísť o jednody-
chové čítanie, skôr tipujem, že ide o knihu typu
„načriem sem, odložím, zapauzujem, načriem
inde“. Nakoniec – ani dramaturgia výberu s mena-
mi ako Balla, Agda Bavi Pain, Václav Kostelanski,
Daniel Majling, Dušan Mitana, Václav Pankov-
čín, Rudo Sloboda či Marek Vadas by nemuse-
la byť úplne bez šance. Len aby sa ten fi ktívny
anonymný naozaj mladý človek nedal odradiť už
ultrakonzervatívnym mottom od Ivana Kadlečíka
(„Prikazujem zákaz nečítania kníh!“).
V každom prípade: publikácii nemožno uprieť
tie najlepšie úmysly, ale ani skutočnosť, že ju
zostavili dvaja literárne činní, mysliaci a cítia-
ci ľudia, ktorí svoje „spisovateľstvo“ (a značnú
mieru nemaskovaného, čisto privátneho čitateľ-
ského vkusu) demonštrujú nielen v refl exívnych
komentátorských pasážach, ale aj v samotnej
atmosfére a spôsobe radenia textov. Intelektuál-
sky uvážlivo balansujú pri voľbe formy antológie,
ktorá by sa mala voči ostatných antológiám vy-
medziť v zmysle „anti-lógie“ a ktorá by „zároveň
rešpektovala tých, ktorí v rámci našej súčasnej
prózy kráčali pred nimi“. Manifestačne hlasno
odmietajú „schovávanie sa za defi nície a poučky,
ale kde-tu sa ich zjemnenej verzii nevyhnú, keďže
sklon (a schopnosť) analyzovať text a (invenčne)
pomenúvať to, čo je za ním, si spisovateľ len tak
ľahko neamputuje. Demonštratívne okato sa hlá-
sia k surovej látke textov i k hravosti dieťaťa,
ktoré objavuje svet, a ja im úprimne držím palce,
aby aj ich dielo našlo čitateľov schopných hravosti
v mode porovnateľnom s ich kultivovaným a so-
fi stikovaným prístupom k literatúre ako šanci
na originálne zážitky, poskytujúce „rôznorodé
odtiene čitateľských stavov – cez nepokoj, para-
noju, eufóriu, mystiku až po precitnutie“.
Čo môže fungovať?
Dávkovať pritom je čo: ideálnymi kandidátmi
na upútanie mladých s tendenciou odlíšiť sa od
davu môžu byť magický Marek Vadas, mystický
aj úškrnovo sarkastický Balla či komicko-kritický
Kostelanski. Pokračujme ďalej: „šokujúci“ Agda
Bavi Pain, klasik Rudo Sloboda, úleťácky magický
realista Václav Pankovčín a klasik Dušan Mitana
vo svojej absurdno-humorno-drzej polohe – aj tí
pôsobia, akoby svoje texty Partizánka, Pocta V. Kous-
kovi, Tri ženy pod orechom a Viki a Kiki svojho času
písali s víziou budúceho použitia pre stredoškolá-
kov so zatiaľ nevytvoreným vzťahom k súčasnej
slovenskej próze. Nehovoriac o komikse Rudo Da-
niela Majlinga s humorom a poetikou odskúšanými
ešte pred knižným publikovaním na Facebooku.
Uznávam, Ivana Dobrakovová a jej texty „ko-
ketujúce s pulzujúcim jazykom, so vzťahmi, s bi-
zarnou atmosférou, s psychickými poruchami i so
sexuálnymi úchylkami, ktoré spejú neraz k pre-
kvapujúcim pointám“ možno v boji o priamočiare
prijatie v boji s Rudovými hovoriacimi bradavka-
mi prehrá. Nič to však nemení na tom, že miesto
v antológii si zaslúži a že jej nechýba potenciál
kultivovať myšlienkový svet potenciálneho čita-
teľa svojím nevtieravým textovým pôvabom.
Nedokážem projektovať, čo s mysľou mladé-
ho čitateľa bez hlbšieho zmyslu pre historickú
kontinuitu spraví „intelekt, satira, sebairónia
i decentne nehlučná spoločenská kritika“ Ra-
kúsových presných viet. Ani to, či sa potvrdí téza
o Pavlovi Vilikovskom ako dvojnásobnom držite-
ľovi ocenenia Anasoft litera, ktorý „si nachádza
svojich čitateľov naprieč generáciami“. Viem si
živo predstaviť začudovaný pohľad adolescenta,
že prečo mu niekto Kompaníkovú predstavuje
práve prostredníctvom rozprávok (čo je on die-
ťa!?) a prečo má v antológii prózy čítať básne
miešané s denníkmi z Haugovej Zrkadla dovnútra.
Vekom stále mladý, no písaním prekvapujúco
zrelý Ján Púček by v konkurze na hovorcu prís-
lušníka generácie Z tiež asi neuspel, zostavova-
telia však majú právo nevynechať jeho variácie
na tému pamäti. Aj na publicistiku Martina M.
Šimečku majú nárok. Len... Tu cítim azda najviac
otáznikov, či práve jeho typ tex-
tovej angažovanosti zarezonuje
v kolekcii s ambíciou na vzru-
šujúcu cestu textami, osvie-
ženú vstupmi sprievodcov,
ktorým nechýba erudícia, ani
energia ešte stále nadšených
prívržencov umeleckého slova.
Kiežby ňou nakazili čo najväčší
počet pasívnych prijímateľov s rezervovaným
vzťahom k písanému slovu, ak nie je dozdobené
ino-mediálnymi vnemami.
