Vyhľadávanie
Je nový rok a asi každému z nás pribudlo niekoľko podarovaných vianočných kníh. Niektoré sme už počas sviatkov prečítali, pri iných sme sklamane konštatovali, že darca sa do nášho vkusu vôbec netrafil a poputujú pri najbližšej príležitosti do antikvariátu. Osobitnou kategóriou sú tie, čo si odložíme bokom s tým, že sa k nim určite vrátime neskôr. Nie vždy sa nám to však podarí. Všetci máme v knižnici z rôznych príčin neprečítané kúsky. Možno by však stálo za úvahu zamyslieť sa nad tým, či naozaj zostávajú neprečítané. Profesor francúzskej literatúry a psychoanalytik Pierre Bayard vo svojej provokatívnej eseji Ako hovoriť o knihách, ktoré sme neprečítali rozvíja myšlienku, že niekedy na „prečítanie“ knihy stačí jej prítomnosť v knižnici. Pretože aj keď je čítanie najprirodzenejším spôsobom literárnej komunikácie, nie je jediným.
Predstavme si situáciu, akou je obyčajná návšteva. Hosť, vášnivý čitateľ, zbadá v knižnici knihu vášho obľúbeného autora a rozohnene sa o nej rozrozpráva, pričom vôbec neráta s tým, že vy ju ešte nemáte prečítanú, preleteli ste len záložku, prelistovali zopár strán a prečítali si recenziu v časopise. Je na nezastavenie, so zanietením zachádza do detailov, analyzuje. Do debaty môžete vstúpiť, až keď dielo začne porovnávať s tým, ktoré ste čítali. A tak sa pri káve v obývačke dozviete o knihe všetko. Máte ju de facto „prečítanú“.
Bayard sa však vo svojej eseji nezamýšľa nad takouto obývačkovou náhodou, ale hovorí o cielenom rozprávaní sa o knihách, ktoré nečítal, s tými, čo ich čítali. Podľa neho je takáto diskusia legitímnou súčasťou percepcie literatúry, takéto „nečítanie“ je popri normálnom čítaní jednou z ciest, ako sa zorientovať v obrovskom množstve kníh, ktoré by inak človeka zavalili.
Originálny pohľad, pre mňa osobne je však prečítaná len tá kniha, ktorej text som prešiel svojimi očami.
