Vyhľadávanie
„Moja kniha je maľba“, zdôveril sa raz Marcel Proust Jeanovi Cocteauovi a každý, kto si prečítal čo i len časť zo siedmich dielov Hľadania strateného času, mu musí dať za pravdu. Proust akoby v snahe čo najviac rozšíriť imaginárny svet Hľadania spomína v románe veľa výtvarných diel a aj ich funkčne využíva. Raz ako textové analógie, inokedy ako metafory či symboly. Miestami sa nám dokonca môže zdať, že kniha je koridorom v akejsi zvláštnej, neexistujúcej galérii. Hľadanie strateného času je totiž aj vizuálnou cestou a jeho čítanie vyvoláva pocit nostalgie, ako keď sa pozeráme na staré pohľadnice nám dobre známeho miesta. Poznávame ho, vnímame, no napriek tomu vieme, že sme ho v jeho minulej podobe nenávratne stratili.
O Proustovi sa hovorí, že nemal dobrú pamäť. Možno práve preto prirovnal svoje dielo k maľbe, a nie k fotografii. Fotografia mala v jeho dobe najmä dokumentárny charakter, Prousta zaujímala pamäť, ktorá zaznamenáva celú sféru pocitov a nálad. Celý ten hĺbkový, vnútorný rozmer, ktorý utvára človeka a robí z neho to, čím je. Pre tých, čo sa zahryzli alebo ešte len chystajú zahryznúť do nového kompletného českého vydania Proustovho Hľadania a nechcú si odoprieť ani vizuálne potešenie, existuje jedna prekrásna kniha. Možno by bolo lepšie povedať: objemný, tristopäťdesiatstranový katalóg vytlačený na kriedovom papieri. Jeho autorom je Eric Karpeles a volá sa Maľby v Proustovi – vizuálny sprievodca k Hľadaniu strateného času (Thames&Hudson 2008). Kniha je rozdelená na sedem častí podľa jednotlivých dielov románu a nachádza sa v nej reprodukcia každého obrazu, ktorý Proust v texte spomenie. Pred dvoma rokmi mi ju priniesol z Londýna spolužiak, s ktorým sme sa dlho nevideli. Prousta sme čítali spolu ešte počas štúdia. Keď som si prelistoval Karpelesovu knihu, mal som odrazu pocit znovu nájdeného času.
