Čitateľské dialógy - biografie

Biografie patria ku komerčne najúspešnej­ším žánrom. Z času na čas sa na pulte medzi tvárami hercov, športovcov a členov kráľov­ských rodín objavia aj knihy, ktoré rozprávajú o osudoch menej známych ľudí, a vtedy je dobré spozornieť. Napríklad dnes medzi nimi nájdeme knihu Nezlomený (Tatran) od Laury Hillenbrandovej, ktorá nám približuje nevšed­ne dramatický život atléta a vojnového letca Louisa Zamperiniho, alebo Pytliakove ženy (Artforum), biografiu o vzťahu Sylvie Plathovej a Teda Hughesa z pera Claude Pujade­Renau­dovej. V prvom prípade ide o klasickú biografiu skúsenej a pútavej rozprávačky. V druhom o knihu nesmierne nadanej spisovateľky, kto­rá pripomína skôr román než biografiu. Je to pochopiteľné, jej protagonistami sú totiž spi­sovatelia a práve o tom by som chcel hovoriť: o živote spisovateľov.

Albert Camus v jednej eseji napísal, že čítal biografiu, ktorá opisuje život jedného známe­ho parížskeho spisovateľa ako šnúru pitiek a žien. Camus sa preto autora biografie pýta: ak všetko, čo popísal, je pravda, kedy spomí­naný spisovateľ písal svoje knihy? Biografie sú rôzne, niektoré sa nás snažia presvedčiť, že život autora bol presne taký, aké sú jeho kni­hy, iné hovoria o opaku a ďalšie by najradšej zmenili pohľad na celé spisovateľovo dielo. Nedávno som sa v Krakove stretol s Piotrom Macierzyńským, ktorý mi povedal, že stále viac jeho čitateľov sa ho pýta na súkromný život a on nechápe prečo. Bavili sme sa celú noc, až sme prišli na to, že fiktívni dvojníci au­torov sa začali organizovať do nejakej zvlášt­nej formy sociálnej siete. Možno za to môže Facebook, ktorý tí naivnejší berú vážne. My ostatní vieme, že Franz Kafka, Rainer Maria Rilke, Jean­Paul Sartre a mnoho ďalších žijú paralelné a často úplne odlišné životy v rôz­nych odkazoch svojich čitateľov. Nemali by sme ich za to odsudzovať, ale ani by sme ich nemali brať príliš vážne.