Každá kniha je priesečníkom iných kníh, alebo, ak chcete, viacerých príbehov. Popri tých napísaných sa však okolo kníh zoskupujú aj tie, ktoré zatiaľ nikto nepreskúmal. Sú to nenapísané príbehy našich osobných zážitkov z čítania a toho náhodného, čo nás sprevádza a obklopuje. Na základe vlastných skúseností som presvedčený, že každý čitateľ by bol schopný vytvoriť svoj vlastný zoznam neuveriteľných náhod, ktoré ho priviedli ku knihám, o ktorých jestvovaní by inak ani nevedel. Mám takýchto kníh niekoľko.

S jednou z nich som sa kedysi stretol v malom kníhkupectve v Štúrove. V tom čase, bolo to už dosť dávno, som do Štúrova chodieval s rodičmi každé leto. Na hlavnej ulici, z ktorej je dnes pešia zóna, bolo, a myslím, že ešte stále je, malé kníhkupectvo. Lákalo ma o čosi viac než to u nás doma, pretože z výkladu sa na mňa dívali okrem slovenských aj maďarské knihy. Zdalo sa mi, že tie maďarské majú krajšie obaly ako naše, a ticho som závidel tým, ktorí si ich kupovali a mohli si ich prečítať. Práve v tomto kníhkupectve som narazil aj na spomínanú knihu. Jej autora som nepoznal, no niečo ma na nej zaujalo, a tak som si ju kúpil a prečítal na dúšok počas jedného júlového dňa na kúpalisku. Spomenul som si na ňu až o pár rokov, keď som na univerzite navštevoval kurz poľštiny. Jej autor bol totiž poľským básnikom. A potom som sa s ňou po čase stretol znova. Bolo to na vidieku neďaleko Krakova. Dom patril architektovi, ktorý sa presťahoval do USA. V tom čase ho obýval britský hudobný skladateľ, s ktorým som viedol dlhé rozhovory o minimalizme. V knižnici toho vidieckeho domu som našiel prvé vydanie knihy, čo som si ako gymnazista kúpil v Štúrove. Pokladal som to za úžasnú náhodu a pretože kniha mala podtitul hudobné novely, porozrozprával som mu o nej. Andy, tak sa skladateľ volal, ma s úsmevom prerušil: „Vieš, že hudbu, o ktorej sa píše v tej knihe, som skomponoval ja?“