Vyhľadávanie
Dielo Sigmunda Freuda (1856 – 1939) patrí do nášho kultúrneho povedomia bez ohľadu na to, či sa s jeho názormi stotožňujeme alebo nie. Najlepším dôkazom jeho prítomnosti sú slová, ako nevedomie, prenos či sublimácia, na ktoré ešte aj dnes narážame v rôznych oblastiach spoločenského dialógu. Významy týchto slov sú však kolísavé a len málokedy sa celkom zhodujú s tými, ktoré im pôvodne pripísal. A o to práve ide. Zvláštna životaschopnosť slov posúvať alebo celkom zmeniť svoj význam láka k Freudovi stále nové generácie čitateľov.
Moje skúsenosti s ním sa začali literárnymi štúdiami, sugestívnymi textami Dostojevskij a otcovražda a Motív voľby skriniek. Nasledovali ďalšie a ja som sa už od Freudovho neopakovateľného štýlu, za ktorý dostal nemeckú „nobelovku“ – Goetheho cenu za literatúru, nemohol odtrhnúť. Z textu poďakovania, ktorý pri preberaní tejto najprestížnejšej nemeckej literárnej ceny predniesol, je však cítiť rozčarovanie. Vysvetľuje v ňom, že si literárnu cenu nezaslúži, pretože sa nikdy nesnažil písať literatúru. Hovorí, že jeho knihy sú o vedeckých poznatkoch o ľudskej psychike, nie o literárnej fantázii. Keď som tento prejav čítal, nemohol som sa ubrániť pocitu zatrpknutosti. Freud totiž literárnu cenu, aj keď veľkého významu, nechápal ako poctu, ale ako dôkaz toho, že ho neberú vážne.
Priznám sa, že ani ja som ho nebral celkom vážne. Fascinovalo ma však, aké veci dokázal o literatúre povedať, a tak som sa chcel s jeho metódou zoznámiť bližšie. Začítal som sa do Úvodu do psychoanalýzy, Psychopatológie každodenného života, Myšlienok a úvah a naposledy do Psychoanalytických chorobopisov (Európa 2012). Posledná z menovaných kníh mi dala odpoveď na otázku, prečo som ho mal vždy rád. Nachádza sa v nej aj chorobopis pacienta, ktorého Freud nikdy osobne nestretol. Ide v ňom o brilantné interpretácie nie psychologického, ale literárneho materiálu.
