Vyhľadávanie
Pamätám si na ten večer celkom presne. Vedľa mňa sedel Viktor Horváth, laureát Ceny Európskej únie za literatúru, ktorý sa práve vrátil z Frankfurtského knižného veľtrhu, a oproti nám Hubert Klimko-Dobrzaniecki, jeden z najuznávanejších súčasných poľských spisovateľov. Medzi nami bol malý stolík s červeným vínom a čokoládou. Hubert nám rozprával o Islande. Jeho príhody mi pripadali neuveriteľné, ale desať rokov prežitých v Reykjavíku a islandský pas dodávali jeho rozprávaniu nespochybniteľnú autenticitu. Bol neskorý jesenný večer a okná nášho bytu roztvorené dokorán. Začalo nám byť zima, a tak som vstal, aby som ich zavrel. Cestou som sa zahľadel na poličku s Hubertovými knihami. Bolo ich asi dvadsať, každá iná, a predsa tá istá. Najskôr po poľsky, potom po španielsky, francúzsky či taliansky. Rovnaké na nich bolo len Hubertovo meno a mne vtedy prišlo na um, či sa tieto texty niekedy objavia aj v slovenčine.
Mesiac po tom, ako sa náš spoločný pobyt skončil, som dostal od Huberta e-mail. Poprosil ma, či by som si neprečítal prvú verziu slovenského prekladu jeho novely Uspávanka pre obesenca, ktorá práve u nás vyšla. S očakávaniami som sa pustil do čítania. Rýchlo som prišiel na to, že sú v nej aj príbehy, ktoré nám kedysi rozprával. V knižnom podaní pôsobili naozaj skutočne a prežito. Čím viac sa blížilo slávnostné uvedenie slovenského prekladu, tým viac ma mátala otázka ich pravdivosti, respektíve fiktívnosti. Po oficiálnej časti prezentácie Uspávanky pre obesenca 1. marca v bratislavskom kníhkupectve Artforum sme mali s Hubertom trochu času porozprávať sa, a tak som sa ho opýtal, nakoľko sú jeho texty autobiograficky presné. Odpovedal mi, že v písaní nejde o autobiografickú presnosť, ale o pokus zaznamenať určitú neopakovateľnosť a jedinečnosť individuálneho príbehu. Uvedomil som si nezmyselnosť svojej otázky. Neexistuje totiž niečo ako autobiografická pravda, pretože jedinečné je vždy to osobné.
