Civilizovaná, moderná, nová, kultivovaná... Žena novej doby

Keď sa povie prvorepubliková žena, vybavia sa nám najskôr asi elegantné módne kreácie, známe z filmov pre pamätníkov, krajčírske majstrovstvo dobových salónov, krátke účesy, nostalgická spomienka na prezidenta Masaryka a jeho podporu ženskej emancipácie. Pripomenieme si modernizáciu spoločnosti a jej demokratizáciu, volebné právo pre ženy aj to, že mohli konečne študovať na všetkých školách.

Vo všeobecnosti vyvoláva toto krátke obdobie medzi koncom prvej svetovej vojny a nástupom nacistickej totality pozitívne asociácie: bola to doba nových ideálov, nádejí, pokroku. Ženy vstupovali do verejnej sféry, začali sa výraznejšie spoločensky angažovať, ich účasť na budovaní spoločnosti bola oficiálnou požiadavkou. Šírenie ideológie a ideálov novovzniknutého  československého štátu uľahčil rozmach technológií, a tak si mohol dopriať bohatú vizuálnu reprezentáciu a propagáciu. Sprostredkovať dobové hodnoty pomáhali početné noviny a časopisy s rastúcou polygrafickou kvalitou, filmy, reklamy, výstavy, ale aj umenie.

Fiktívna, mytologizovaná aj reálna a žitá

Nové, lákavé nároky prirodzene priťahovali najmä aktívnejšie, mladšie ženy a s nimi sa aj dominantným mužským spoločenstvám hladšie spolupracovalo. Ťažko sa však vzdávali vedúcich pozícií a stereotypných predstáv o ženskosti. V tom tkvie jeden z paradoxov vtedajšej doby. A bolo ich viac. Aj o tom je objemná, takmer 480-stranová kniha Civilizovaná žena  – Ideál a paradox prvorepublikovej vizuálnej kultúry, ktorá súvisí s rovnomennou výstavou (Moravská galéria v Brne, 8. 10. 2021 – 10. 7. 2022). Výstava aj kniha sa zameriavajú na „paralelné procesy modernizácie a ženskej emancipácie, ktoré sprevádzali vznik a rozvoj českej kultúry a kulminovali v druhej polovici dvadsiatych a na počiatku tridsiatych rokov“. Autorkou publikácie i spoluautorkou výstavy je významná česká historička umenia a kurátorka Martina Pachmanová, ktorá spolupracovala  s viacerými odborníčkami na histórie žien – Kateřinou Svatoňovou, Libušou Heczkovou a ďalšími.

Kniha zaraďuje dobové ženské emancipačné hnutie do širšieho kontextu, vysvetľuje, že postava modernej ženy patrila ku kľúčovým emblémom nástupníckych štátov po rozpade rakúsko-uhorskej monarchie. Zatiaľ čo v iných krajinách sa používal pojem moderná alebo nová žena, autorka túto postavu („čiastočne fiktívnu a mytologizovanú, čiastočne reálnu a žitú“) nazýva civilizovaná žena, lebo to považuje za špecificky českú charakteristiku. Inšpirovala sa brnianskou výstavou a publikáciou Civilisovaná žena: Jak se má kultivovaná žena oblékati / Zivilisierte Frau: Wie sich eine kultivierte Frau ankleiden soll z prelomu dvadsiatych a tridsiatych rokov. Významný je pre ňu ikonický motív z plagátu výstavy i obálky publikácie, lebo ho v knihe umiestnila na čestné miesto hneď za predsádkou: mužskú ruku s nožničkami, ktorá sa chystá odstrihnúť ženský vrkoč. Dôležitá pre ňu bola aj obsiahlejšia Výstava moderní ženy z roku 1929, ktorá sa takisto konala v Brne. Obe jej poskytli východisko pre novú výstavu – v tom istom meste.

Šesť kapitol knihy predstavuje rôzne aspekty vizuálnej kultúry civilizovanej/modernej ženy. Žena exponovaná a žena jako exponát, Res publica: veřejná žena, Čtyři stěny: domestikovaná žena, (P)odívání: módní a konzumní žena, Tělo-cvik: sportovní a zdravá žena, Rychlost a technologie: mašinizovaná žena.

Jednotlivé kapitoly sprevádzajú medailóny málo známych alebo neznámych osobností spätých s konkrétnymi témami. Je za nimi záslužná práca širšieho autorského tímu. Chýbajú však fotografie/portréty týchto osobností. V knihe zameranej na vizuálnu reprezentáciu by sa to očakávalo.

Podstatné však je, že autorka v knihe prezentuje veľmi bohatý, umne zostavený dobový vizuálny archív, verejnosti takmer neznámy, ktorý umožňuje nielen lepšie pochopiť jej východiská a interpretácie, ale poskytuje aj estetické potešenie, zábavu a poučenie: text i dokumenty rôznej povahy spolu tvoria viacvrstvový celok, a tak umožňujú diferencované vnímanie fenoménu civilizovanej/modernej ženy v Prvej republike.

Zaujímavé je napríklad zachytenie vtedy hojne zobrazovaného a diskutovaného fenoménu ženy fajčiarky – na rozdiel od dnešných dní, keď sa cigareta stáva symbolom skôr nižších sociálnych vrstiev a dokonca istej zaostalosti, „fajčenie bolo výrazom ženského sebavedomia i ekonomickej a spoločenskej nezávislosti a bolo teda – rovnako ako kaviareň – priamo spojené so zrodom modernej ženy“.

Súčasný a zároveň interdisciplinárny rozmer projektu výstavy i knihy dodáva príloha s výtvarnými dielami Mileny Dopitovej, ktorá striedmo a citlivo pracuje s dobovou ikonografiou.

Slovenská žena, jej život a práca

Martina Pachmanová sa vo svojej práci venuje najmä českej spoločnosti, nájdeme tu však aj zaujímavé svedectvo o zástoji slovenských žien. V podkapitole Kreace a prokreace, lidovost a strojovost: komplementarita, anebo konkurence? spomína účasť Živeny na brnianskej Výstave moderní ženy v sekcii Žena v povolání a veřejném životě. Bola to práve slovenská expozícia, ktorá vzbudila polemiku.

„O ideovej nejednoznačnosti, oscilujúcej medzi modernitou a tradíciou, svedčí rovnako  súbežná prezentácia moderného a funkcionalistického dizajnu a folklóru,“ píše Martina Pachmanová o koncepcii už spomínanej Výstavy modernej ženy z roku 1929. Uvedomuje si, že výstava mala prezentovať čo najväčšiu otvorenosť a demokratickosť v oblasti ženskej práce a existencie, „avšak funkcionalistické zásady v expozícii stáli v kontraste k atrtefaktom remeselnej ľudovej umeleckej výroby, textíliám, figurálnej a úžitkovej keramike, vrátane (modranskej) ľudovej, dreveným hračkám, oblečeniu, výšivkám, čipkám, či (nevestinej) výbave, ktoré na výstave prezentovali slovenský ženský spolok Živena a bratislavské výrobné družstvo Detva, zamestnávajúce dve tisícky vidieckych pracovníčok.“ Neprekvapí, že expozíciu Slovenská žena, jej život a práca vizuálne pripravili dvaja muži: architekt František Malý a Ľudovít Fulla, ktorý vytvoril jej dizajn.

Pretláčanie folklóru pobúrilo vtedajšiu prispievateľku brnianskeho časopisu Index Pavlu Kuncovú, ktorá to považovala za trápne, spiatočnícke a zaťažujúce: „Spôsob života modernej ženy vedie k hlbokému a ozajstnému uvedomeniu si povinností rodinných, sociálnych a kultúrnych. Nemôže sa teda obracať k nezdravému a piplavému ubíjaniu času výšivkami. Konečne moderné textilníctvo prináša vkusnejšie a lacnejšie náhrady, na ktoré sa na výstave celkom zabudlo. Rovnako smiešne a nemoderne pôsobí paličkujúce dievča v jednom z výstavných pavilónov.“

Bolo by zjednodušujúce v kontexte jednej slovenskej reprezentácie, ktorá nepochopila zadanie a stavila na osvedčený tradičný model prezentácie ženskej práce, posudzovať celé slovenské emancipačné hnutie, ktoré sa vyvíjalo aj mimo etablovaných štruktúr. Práve na Slovensku v roku 1938 vyšla mimoriadna práca, ktorá mala rovnaké ciele ako spomínané výstavy a publikácie: je to ambiciózna šesťstostranová „učebnica demokracie pre ženy“ s názvom Žena novej doby. A mohla by sa pokojne volať aj Civilizovaná, Nová alebo Moderná žena. Jej zostavovateľkami boli Dr. Alžbeta Göllnerová-Gwerková a Jarmila Zikmundová a v početnom autorskom tíme sú zastúpené Slovenky aj Češky.

Práve pomalý proces modernizácie a demokratizácie prispel k tomu, že kniha vôbec vznikla: editorkám išlo o jeho urýchlenie a skvalitnenie. Keby však vyšla skôr, mohla sa stať bestsellerom, príručkou do každej domácnosti. Na verejnosť sa, žiaľ, dostala až v čase silnejúcich klérofašistických tendencií a tie najskôr zmietli knihu a potom aj jej editorku Dr. Göllnerovú-Gwerkovú.

Anna Grusková (1962)

Filmová a divadelná autorka, režisérka a kurátorka. Nakrútila dokumentárny film o priekopníčke demokracie na Slovensku Alžbete Gwerkovej-Göllnerovej Žena novej doby a napísala umeleckú reportáž o procese hľadania jej stôp v Banskej Štiavnici Tichý pobyt na ulici Gwerkovej-Göllnerovej, ktorá onedlho vyjde v Literárnej bašte v Banskej Bystrici.

Martina Pachmanová: Civilizovaná žena. Ideál i paradox prvorepublikové vizuální kultury

Praha: UMPRUM, 2022

Foto: Výstava Civilizovaná žena. Ideál i paradox prvorepublikové vizuální kultury sa koná v Moravskej galérii v Brne od 8. 10. 2021 – 10. 7. 2022.

Zdroj: gotobrno.cz