Viera Prokešová: Vanilka

Piata pôvodná básnická zbierka autorky, ak nerátame výber z jej veršov Ihla, ktorý vyšiel v roku 2005. Autorka si ako vždy všíma detaily, ktoré robia život znesiteľným i nie, okrášľujú ho i zosmutňujú. Básne sa dajú čítať ako záznam jej dňa, nepokojného, splývavého, len naoko oddeleného od noci. Kniha Vanilka s ilustráciami Viery Kraicovej vychádza vo vydavateľstve Petrus.

Viera Prokešová: Vanilka

Piata pôvodná básnická zbierka autorky, ak nerátame výber z jej veršov Ihla, ktorý vyšiel v roku 2005. Autorka si ako vždy všíma detaily, ktoré robia život znesiteľným i nie, okrášľujú ho i zosmutňujú. Básne sa dajú čítať ako záznam jej dňa, nepokojného, splývavého, len naoko oddeleného od noci. Kniha Vanilka s ilustráciami Viery Kraicovej vychádza vo vydavateľstve Petrus.

 

O čo ide

Nemusím vedieť, o čo ide,

keď sedí predklonený

a chvíľu mlčí. Ticho

sa zarezáva do krvi,

štípe, vieš ho narušiť

iba pohybom, gestom, slová

sú prikryté a vyšívaná dečka,

ktorá ich chráni, akoby

bola mokrá, od sĺz,

od potu? Ochorel.

Dni u mamy

Dni u mamy sú pekné:

zavrieš sa v zadnej izbe

a robíš, sem-tam mamu

zbadáš na loggii, trhá

burinu medzi letničkami,

kontroluje trvalky, polieva.

Večer vyjdeš, rozprávate sa,

tiene na stenách šuchocú,

svetlo chladí ako kov,

dlhá noc striehne a spánok

prichytí sa ako srieň.

Ty

Turisti sa fotografujú, smejú,

pijú kávu, pozerajú, ty

do zeme, ako sa ženieš

rannými ulicami, papiere

v rukách sa ti ohýbajú,

náhliš sa na električku,

odkedy sa takto

izoluješ, neusmievaš?

Čosi sa stalo,  uschol

med pod pokožkou,

slnko máš stále

už len za chrbtom.

 

Nevieš

Nevieš si vybrať: otvoriť,

neotvoriť?  Zvonec ako

skalpel, reže samotu,

ktorá sa prichytila

ako imelo na tvojom

zadúšavom strome,

dávaš jej priestor,

podáva si ťa ako

tenisovú loptičku,

zo svojich rúk

do svojich.

 

Svieca

Svieca štíhla ako prst,

dlhý necht plamienka

sa šklbne, izba sa

trasie, steny akoby sa

zatvárali, dvere

zaškrípu. Vstupuješ tam,

stôl sa dvíha ako hrob,

okno tvrdne, náhrobný

kameň.

Sviečka vždy ti ožiari

mŕtve tváre; náhle

v cudzej izbe zažneš

svetlo, neosobné,

nezúčastnené,

husté ako sito.

Nič

Nič mu neprekĺzne,

ako si všíma, čo sa robí

okolo, všetko zachytáva

hasnúcimi očami, trpezlivou

rukou, stále rovnaký,

hoci tebe menia sa

nálady ako farby dňa,

v ktorom príde a ako

prvý raz sa ťa

dotkne.