Človek alebo chameleón

Prvá prémia za tretiu myšlienku:

Esej bola inšpirovaná myšlienkou:

„Hľadali ste v sebe nejaký pevný bod, ale objavili ste ľudí s rôznymi povahami a názormi.“ (Ján Johanides: Súkromie)

Úvodným mottom mojej eseje je myšlienka Jána Johanidesa: „Hľadali ste v sebe nejaký pevný bod, ale objavili ste ľudí s rôznymi povahami a názormi.“ Táto myšlienka ma zaujala, pretože je taká široká, že sa týka každého jedného z nás a taká hlboká, ako si len dovolíme v pravde k sebe samému ísť. Možno by sa niekto ohradil, že  v sebe žiadny pevný bod nehľadá. Áno, aj takí medzi nami sú a je ich veľa. Nehľadajú ho totiž v sebe, ale hľadajú ho všade navôkol.  V tom, čo vlastnia, s kým sú, alebo kde sú. A niektorí sú zase presvedčení, že nie je čo hľadať. Ja však patrím k tým hľadajúcim.

 Tak ako malé dieťa stále hľadá a objavuje nové podnety, z ktorých by mohlo čerpať zážitky a skrze prežívania vlastných skúseností, objavuje seba samého. Znie to jednoducho a ľahko, ale nezabúdajme na to, že dieťa nie je Mauglí, neputuje džungľou sám. Dieťa sa rodí do rodiny a  spoločnosti. Rodiny, akú založili jeho rodičia. Každý rodič má jedinečnú osobnosť, ale aj jedinečnú minulosť a špecifické predstavy o svojej budúcnosti. Je to tak, akoby sa dieťa narodilo na pomedzí dvoch svetov. Sveta matky a sveta otca. A i keď si dieťa vytvára svoj vlastný svet, najskôr ho tvorí z toho, čo mu ponúkne mama a otec. To, čo nám rodičia hovoria a ako sa k nám správajú, ale i to, ako sa prejavujú voči iným, sú stavebné kamene tvoriace základy nášho sveta. Sveta, v ktorom budeme žiť minimálne dovtedy, kým nezačneme niektoré jeho časti v puberte rúcať a meniť. Ja som sa narodila na pomedzí veľmi odlišných svetov. Jedného sveta, kde človeka definujú veci, ktoré vlastní. Tu nebolo dôležité ako naozaj žiješ, ale ako si okolie myslí, že žiješ. Bol to svet s dňom i nocou. So stránkou, ktorá sa ukazovala svetu a stránkou, ktorá mala zostať ukrytá pod závojom tmy. V tomto svete vládol jeden človek všetkým a on určoval hranice slobody i hranice lásky. A potom tu bol druhý svet. Svet, ktorého nepísaným zákonom bola láska k ľuďom. Bol v ňom milovaný každý, dokonca i ten, na ktorom je ťažké nájsť niečo hodné lásky. Vládlo v ňom pochopenie a súcit. Lenže v tomto svete bola láska rozdávaná na úkor toho, kto ju dával. Videla som, ako sa tieto dva svety snažia spojiť, ale nešlo to. Minimálne nie tak, aby boli v rovnováhe. Svet vecí sa snažil ovládnuť svet lásky a spraviť z neho svoj majetok. Z pozície malého dieťaťa som vnímala, že silnejší je ten svet, ktorému sa podvolí ten druhý. A tak tento, pre mňa „silnejší“, svet určoval i stavebné kamene môjho života. Aj pre mňa sa stali dôležité veci, ktoré som brala ako zdroje spokojnosti. Popri tom som videla, že vo svete vecí sa bojuje o lásku ako o komoditu. I keď zdroj lásky som mala doma, chcela som ho mať aj v škôlke, v škole, v priateľstvách, v obľúbenosti učiteliek. A tu som si začala všímať, že to kým som, ako sa prejavujem, určuje okolie. Inak povedané, ak hľadám zdroj lásky vonku, tak moja osobnosť sa mení podľa toho, čo musím zaplatiť za „komoditu“ lásky. Ak som chcela byť milovaná alebo menej vzletne povedané obľúbená,  alebo aspoň rešpektovaná, musela som byť tým, kým ma okolie chcelo mať. Lebo v mojom prevládajúcom, teda silnejšom svete, nebol milovaný každý, ale len ten, kto bol prijateľný, kto napĺňal očakávania okolia. Také to dobré dievčatko, ktoré môže mať každý rád, je milé, zábavné, šikovné, extrovertné a hlavne poslušné a nekonfliktné. Toto mi vydržalo relatívne dlho, do obdobia, kedy svety mojich rodičov prešli zo stavu nadradenosti a podradenosti do revolučnej fázy. Svet lásky sa rozhodol nebyť v područí sveta vecí. Niežeby už nechcel byť zdrojom lásky pre všetkých, ale spoznal, že ak vyživuje všetkých, ale nie seba, keď dáva kyslík druhým, ale seba dusí, prichádza do jeho sveta smútok. Smútok, čo kalí aj lásku, ktorá v ňom dovtedy kvitla. Samozrejme, svetu vecí sa vôbec nepáčilo, že jeho „zlaté vajce“, zdroj jeho uspokojenia, zdroj jeho hodnoty, nebude v jeho kuríne, ale vo vlastnom. Vtedy som prežila zásadné poznanie ohľadne ľudskej identity. Videla som, že ak človek prestane dávať druhým to, čo od neho chcú, očakávajú, alebo o čom si myslia, že majú nárok od neho požadovať, tak sa stane ich nepriateľom. Bez ohľadu na to, ako tohto človeka predtým ako zdroj svojej spokojnosti oceňovali. Videla som to, zažívala, ale porozumela som tomu až neskôr. Prežívala som to i tak, že rovnako ako moja mama bola pre okolie tým človekom, ktorého chceli mať, aj ja som sa stále viac formovala do podoby človeka, ktorý je prijateľný okolím, majú ho radi učitelia, spolužiaci a samozrejme rodičia. Niekde hlboko som dostávala odpovede na otázky, aký je „prijateľný“, či dokonca obľúbený človek. Zväčša je to ten, kto uprednostňuje potreby a želania druhých pred svojimi vlastnými, alebo inak hrá tú rolu, ktorú od neho okolie čaká. Spomínam si, ako som roky nedokázala svojej najlepšej priateľke povedať, že túžim po práci veterinárky, pretože logika mojej priateľky velila, že ak si ona sama želala byť veterinárkou, nemôže si to želať nikto iný. Bola som svedkom toho, ako zavrhla našu kamarátku potom, ako sa vyjadrila, že i ona chce byť veterinárkou. Takže zo strachu pred stratou priateľstva som mnohé roky neprejavovala svoje túžby tak slobodne, akoby som chcela. Keď ľudia vidia, že sa necháme podmieňovať, kladú si stále ďalšie podmienky. Posúvajú hranice toho, kde sme my a kde sú oni, až nadobudneme pocit, že to „ONI“ je všade a to JA nemá žiadny priestor a stráca sa niekde na ceste k miestu, na ktorom chceme byť prijímaní, oceňovaní, hodnotní. A v tomto duchu sa odvíjala moja identita. Buď tým, koho chcú pri sebe ľudia mať a budeš mať spokojný život. Ak sa však stále niekomu v niečom prispôsobujeme, je to ako stáť na jednej nohe na okraji priepasti a pritom ešte žonglovať so všetkými tými maskami, ktoré si pre tzv. spokojný život podľa potreby nasadzujeme. Myslíme si, že sme to my a budeme sa za to aj biť. Ale to, kým naozaj sme, spoznáme až vtedy, keď si položíme otázku: Čo by som urobil(a), ak by som sa nebál(a), že stratím niečiu priazeň, resp. to, čoho sa mi od okolia dostáva?      

 A teda moja odpoveď na to, kde je pevný bod v nás, znie: „JE TO TEN BOD, KDE SA NEBOJÍŠ, ŽE NIEČO STRATÍŠ.“ Pretože ak tvoje konanie podmieňuje strach, že robiť to, čo cítiš a ako to cítiš,  sa stretne s nepochopením alebo zahanbením, tak nikdy neobjavíš, kto naozaj si a aké prejavy sú skutočne tvoje. A prečo by sme to vlastne mali chcieť? Pre pocit slobody, ktorý človek zažíva, keď sa nebojí byť tým, kým sa cíti byť, bez ohľadu na to, či tým napĺňa predstavy svojich rodičov, učiteľov, kamarátov. Nie však slobody, keď si robím, čo chcem, bez ohľadu na následky. Avšak slobody, v ktorej viem,  kto som, rešpektujem to a žijem to.  A zároveň rešpektujem, kto sú iní a dávam im priestor prejaviť sa. Už však nie na úkor toho, kým som ja, a kde vo svojom svete stojím. Preto hľadajme a nájdime pevný bod v sebe a buďme skutočne slobodní!

Esej hodnotí poetka Dana Podracká:

Autorka nás voviedla do dvoch svetov: do sveta vecí a do sveta lásky. Modelovou skúsenosťou je jej vlastná rodina. Je to tak akoby sa dieťa narodilo na pomedzí dvoch svetov; sveta matky a sveta otca. Pozorujúc oba svety dospieva k poznaniu, že dominantnejší z týchto svetov si podmaňuje ten druhý, submisívnejší svet. V jej príbehu to spočiatku bol svet vecí. Jeho nebezpečenstvo spočívalo v tom, že bol materiálnejší, lákavejší a ukrutnejší ako svet lásky. Láska bola zahnaná do kúta. Dalo by sa hovoriť o narastajúcej moci chtivosti sveta vecí, ktorá sa stupňuje a nadobúda nielen rozmanité podoby hromadenia vecí, ale aj manipulácie.

O svete vecí autorka hovorí ako o svete, v ktorom sa treba naučiť žonglovať s maskami. Svet vecí sa snaží ovládnuť svet lásky a spraviť z neho svoj majetok. Vo svete vecí sa bojuje o lásku ako o komoditu. Samozrejme, láska ako komodita je nezmysel. Komodita spadá do sféry obchodovania, do trhových vzťahov z oblasti tovarov a služieb. Keď sa láska stane tovarom, je vždy účelová. V súvislosti s uvedomovaním si týchto podstát si autorka kladie otázku, kde je pevný bod v nás. A dospieva k originálnemu poznatku: Pevný bod je taký bod, kde sa nebojíš, že niečo stratíš. Odvaha stratiť svet vecí, mohli by sme povedať: obetovať ho, a nahradiť ho svetom lásky, je rázny a rozhodný čin. Tu nejde o nijaké rebelantstvo, je to zásadný obrat pohľadu na svet hodnôt, na svet premeny.

Je to priam revolučný premet, duchovný akrobatický výkon, prechod či ako to pomenúva sama autorka: svety mojich rodičov prešli zo stavu nadradenosti a podradenosti do revolučnej fázy; svet lásky sa rozhodol nebyť v područí sveta vecí. A dodáva: vtedy som prežila zásadné poznanie ohľadne ľudskej identity.

To, čo platilo predtým: byť obľúbená znamenalo byť takou ako ju okolie chcelo mať, odrazu prestalo platiť. Bolo treba podstúpiť nielen balansovanie na okraji priepasti, ale dostať sa do stavu, o ktorom je aj samotný názov eseje. Išlo o rozhodnutie buď sa stať človekom alebo zostať chameleónom. Toto podobenstvo z ríše zvierat je veľmi trefné. Spadá do sféry Ezopových bájok. To, kým naozaj sme, spoznáme až vtedy, keď si položíme otázku: Čo by som urobil(a), ak by som sa nebál(a), že stratím niečiu priazeň, resp. to, čoho sa mi od okolia dostáva.

Toto hľadanie pevného bodu je na jednej strane osobné, na druhej strane univerzálne. V tom je aj hodnota eseje Melanie Martinkovej.