Človek na rozhraní

Jedenásteho novembra minulého roka uplynulo dvesto rokov od narodenia Fiodora Michajloviča Dostojevského. A 3. januára tohto roka to bolo 171 rokov od druhého narodenia tohto veľkého spisovateľa.

Ako 27-ročný začínajúci, ale už veľmi úspešný prozaik po osemmesačnom väzení v Petropavlovskej pevnosti v Petrohrade bol F. M. Dostojevskij.spolu so svojimi priateľmi, členmi revolučného krúžku M. V. Petraševského (krúžok Petraševovcov) a tajného literárno-hudobného združenia S. F. Durova, odsúdený na trest smrti.

Trest smrti však bol hneď po prečítaní pred odsúdencami nastúpenými 3. januára 1850 na popravu zrušený. Cár mladých horlivých revolucionárov omilostil a schladil. Dostojevského odsúdili na štyri roky nútených prác (katorgy) na Sibíri, ktoré sa neskôr odzrkadlia v jeho Zápiskoch z mŕtveho domu.

 

Nepriateľ revolúcie

Bola to svojrázna cárova inscenácia popravy, cárov žart výchovného charakteru, ktorý mal po revolučnom roku 1848 v Európe potlačiť akékoľvek revolučné nálady v Rusku. V Dostojevského prípade sa tento cárov zámer vydaril. Inscenovaná poprava a následné štyri roky sibírskej katorgy radikálne zmenili Dostojevského človeka i Dostojevského spisovateľa.

Po návrate z katorgy a z nasledujúcej vojenskej služby do Petrohradu, do normálneho života, sa Dostojevskij stáva zarytým nepriateľom revolúcií, socializmu, buržoáznej demokracie a presvedčeným pravoslávnym monarchistom, „počvennikom“. Zastával teda ideu zblíženia inteligencie s ľudom, v rámci ktorého by inteligencia mohla kultivovať a rozvíjať ľudové masy ako roľník pôdu (rus. počva), a tým naplniť základnú misiu Ruska a slovanstva – duchovnú obrodu sveta.

Rusko by sa tak rozvíjalo osobitou cestou, ktorá by vyrastala z jej vlastných koreňov, pôdy, s tým, že by prijalo to najlepšie z Východu aj zo Západu.

Chvíľa čakania medzi vyhlásením trestu smrti a jeho zrušením a doznievanie tejto chvíle na sibírskej katorge radikálne zmenili Dostojevského pohľad na svet, na život ako taký.

 

Očami anjela smrti

Ruský existencialistický filozof a literárny kritik Lev Šestov vo svojej knihe Na Jóbových váhach (Putovanie po dušiach) v kapitole Prekonávanie samozrejmosti (K storočnici narodenia F. M. Dostojevského) sústreďuje svoju pozornosť práve na zlomový okamih v živote autora, na cárovu  „vtipnú výchovu“ a inscenovanú popravu mladých začínajúcich revolucionárov.

Pre pochopenie toho, čo sa asi udialo v duši Dostojevského, čakajúceho na smrť, Šestov využíva mytologický obraz anjela smrti, ktorý je celý pokrytý očami. Anjel sa zjavuje, keď treba odniesť dušu človeka do nadpozemského sveta. Niekedy sa podľa Šestova stane, že anjel príde po dušu predčasne. „Nenápadne zanechá človeku ešte dvoje očí z nespočetného množstva svojich očí. A vtedy človek nečakane začne vidieť viac, než vidia všetci a než vidí on sám svojimi starými očami, vidí niečo celkom nové. A vidí to nové po novom, nevidí ako ľudia, ale ako bytosti z iných svetov.“ (s. 27)

Jedným z ľudí, ktorí mali takýto dvojitý zrak, bol podľa Šestova aj Dostojevskij. V očakávaní popravy sa jeho pozemský čas čiastočne prelial za okraj pozemskosti, začal odbíjať sekundy, minúty z priestoru večnosti. Od tej osudovej chvíle Dostojevskij akoby žil vo dvoch časových priestoroch a pozeral sa na svet sub specie mortissub specie aeternitatis. Druhý zrak mu dal možnosť pozerať sa na svet očami mystického anjela smrti a konfrontovať toto videnie so svojím videním prirodzeným, pozemským.

 

Zakladateľ žánru polyfonický román

Svety Dostojevského diel pred a po – to sú dva rôzne svety. Gogoľovský Dostojevskij románu Biedni ľudia, novely Dvojník, poviedky Pán Procharčin, ktoré vznikli pred rokom 1849, a dostojevskovský Dostojevskij veľkých románov, ktoré vznikli po roku 1859, keď sa vrátil do Petrohradu, Zločin a trest (1866), Idiot (1869), Diablom posadnutí (1872), Výrastok (1875) a Bratia Karamazovovci (1880), sú čo do hĺbky a šírky záberu dvaja rôzni autori dvoch rôznych skúseností.

Nové videnie, ktoré Dostojevskému dala nová dramatická a tragická skúsenosť, ho zrejme viedlo k vytvoreniu mnohoplánových, viacvrstvových a mnohohlasných diel. Na väčšinou detektívny základ (predovšetkým keď hovoríme o jeho posledných piatich románoch) sa nabaľujú rôzne tematické vrstvy a tým sa Dostojevského román stáva zároveň aj románom filozofickým, psychologickým, sociálnym, religióznym, antropologickým.

Nastolené problémy sa navrstvujú, prelínajú, zauzľujú, konfrontujú, navzájom sa popierajú a zároveň sa podporujú, sú v hmýrivom pohybe, riešia sa, ale nikdy nie sú vyriešené, sú nedopovedané a vedú k viacerým možným odpovediam. Ich pohyb je nepredvídateľný a nevyspytateľný ako prúd horského potoka, nad ktorým znie mnohohlasný zbor nezávislých hlasov rôznorodých rovnoprávnych postáv, nositeľov ideí, „ideologických hlasov“, ako ich nazýva Michail Bachtin v Problémoch Dostojevského tvorby (Problemy tvorčestva Dostojevskogo. Moskva: Alkonost, 1994), ktoré sa navzájom konfrontujú, súperia o prvenstvo.

Na základe takejto osobitej (vedomej alebo možno aj celkom nevedomej) organizácie postavenia hlasov postáv v uvedených Dostojevského románoch M. Bachtin začal vo vzťahu k nim uplatňovať pojem polyfonický román a Dostojevského označil za zakladateľa tohto osobitého žánru.

 

Tragická symfónia z 5 častí

Zdá sa však, že tento žáner má pôvod ani nie tak v racionálne a pragmaticky premyslenej stratégii autora, ako možno v jeho psychických predpokladoch. Filozof, literárny vedec a psychiater Ivan Michajlovič Andrejev, autor Prehľadu dejín ruskej literatúry 19. storočia (Očerki po istorii russkoj literatury XIX veka. Jordanville, N. Y.: Holy Trinity Monastery, 1968), vysvetľuje to, čo Bachtin nazýva polyfóniou, psychiatrickým pojmom mentizmus, čiže „neobyčajný príval myšlienok, (...) mnoho myšlienok objavujúcich sa súčasne. U Dostojevského,“ tvrdí Andrejev, „boli takéto prívaly myšlienok – obrazov časté. Rojili sa mu v hlave a dožadovali sa zhmotnenia v slove. Dostojevskij žil v tomto svete obrazov ako vo svete živých ľudí. V duchu sa s nimi rozprával, hádal sa, rozčuľoval“ (s. 181 – 182).

Ak by sme vychádzali z tejto poznámky, mohli by sme konštatovať, že základom Dostojevského polyfonického štýlu bola pravdepodobne jeho psychická indispozícia, ktorú spisovateľ využil v dielach podobne, ako to urobil so svojimi ďalšími indispozíciami ako afektívna epilepsia, hráčska závislosť, precitlivenosť, výbušnosť, až chorobné vnímanie hriechu a potreba neustáleho pokánia, až chorobné výčitky svedomia.

Dostojevskij polyfonickosť nevymyslel, Dostojevského polyfonickosť je v ňom. (Ako vo svojej básni napísal modernistický básnik Innokentij Annenskij: „Aj besy, aj Karamazovovci žili v ňom.“) Všetky hlasy sú rovnoprávne s autorským hlasom, pretože sú tiež autorské. Sú jeho, vychádzajú z neho. Zrejme preto je ten zbor postáv v jeho dielach taký živý a každý part jednotlivej postavy taký presvedčivý. Predovšetkým pokiaľ ide o psychologický (psychopatologický) stav duše jeho postáv.

Sú nato najmenej dve vysvetlenia: Buď tie stavy boli jeho súčasťou, jeho prekliatím, alebo Dostojevskij dokázal tak hlboko nazrieť do duše iného človeka, až na jej dno, do ktorého tmy nedokázal nazrieť ani samotný nositeľ tejto duše. Alebo v Dostojevského prípade platí jedno aj druhé.

Človek dokáže vidieť do duše druhého človeka a dôveryhodne opísať, čo sa v nej deje, len vtedy, keď má v sebe nejaký špeciálny kľúč k tomuto videniu. Nie náhodou I. M. Andrejev veľmi výstižne nazval Dostojevského päť veľkých románov „päťdejstvovou tragickou symfóniou“ a „pätnásťročnou autorskou spoveďou zamaskovanou v umeleckých obrazoch“. (s. 177)

 

Stádovité „šťastie“ otrokov

Dostojevskij videl nielen do temných zákutí ľudskej duše, ale mal aj dar, podobne ako A. S. Puškin, N. V. Gogoľ či M. J. Lermontov, vidieť aj do budúcnosti. Ako spisovateľa proroka ho preslávil hlavne román Diablom posadnutí. Je to román proroctvo, román varovanie.

Dostojevskij varoval pred príchodom besov boľševikov a jeho varovanie nebolo vypočuté. Avšak román nebol iba varovaním pred diablom posadnutými revolucionármi. Strašná postava s obrovskými odstávajúcimi ušami, záhadný človek (diabol?) odnikiaľ, zamračený a akoby čakajúci na koniec sveta, prichádza do mesta a chce predstaviť diabolskej revolučnej „päťke“ „svoj systém usporiadania sveta“, ktorý predpokladá rozdelenie spoločnosti na dve nerovnoprávne skupiny: jedna desatina bude mať neobmedzené práva a slobody a tí ostatní budú v priebehu niekoľkých generácií prevychovaní na stádo bytostí bez vlastného ja, bez vlastnej vôle, v ktorom „všetci budú otrokmi a všetci si budú rovní vo svojom otroctve“ (niečo podobné sa neskôr ozve v románe Jevgenija Zamiatina My).

Toto stádovité „šťastie“ otrokov – praľudí sa dá dosiahnuť všeobecnou povinnosťou navzájom na seba donášať, neustálym znižovaním úrovne vzdelávania, potláčaním vedy a likvidáciou talentov, lebo ľudia s vyššími schopnosťami šíria rozvrat, vyvolávajú pochybnosti a tým narúšajú otrockú rovnosť v šťastnom stáde. Zdá sa, že Dostojevského proroctvo siaha ďalej než do doby boľševizmu...

 

Valerij Kupka (1962)

Básnik, prekladateľ, literárny vedec a vysokoškolský pedagóg. Prednáša dejiny ruskej literatúry a kultúry, prekladá z ruštiny, ukrajinčiny a do rusínčiny.

 

Vasilij Petrov: Portrét F.M. Dostojevského (1872)

Zdroj: wikipédia / Tretiakovská galéria