Vyhľadávanie
Na anketovú otázku Knižnej revue odpovedá spisovateľka Vanda Rozenbergová.
Najskôr som si hovorila, ó, aké vzrušujúce, svet sa pohol, niečo sa deje a som toho súčasťou! Je tu čas na absolútnu voľnosť, môžem len sedieť a písať. Rýchlo mi došlo, že je rozdiel medzi chcem, ale nemusím a chcem, ale nedá sa. Skúsila som sa na to pozrieť inými očami, len ako na prekážku, ktorú treba preskočiť. Ani to sa mi nedarilo. Dennú rutinu dodržiavam, svojich niekoľko strán denne napíšem a plním plán, ale je to iné. Potom sa už len prechádzam po cintorínoch, skúmam mená na náhrobkoch a nachodila som kilometre popri riekach Váhu a Nitre. Pracovne to bol šťastný rok, vyšla mi kniha, spolupracovala som na ďalšej, aj tá vyšla, navyše je na svete aj úžasný preklad mojej prózy v češtine. Čítam, oveľa viac ako predtým, preštudovala som Dejiny Ríma, Dejiny sexu aj Základy poľovníctva I. a II.
Po tom, čo v októbri vyšla kniha Spoločný nočný mier, uvedomila som si, ako veľmi mi chýba pes a možno aj život pred tým. To bývajú také kritické dni a zasiahnu každého. Ale okolie povzbudzujem, nenariekam, vlastne ich klamem, presviečam ich, že je to len prirodzený cyklický proces, čosi muselo prísť a že je to pandémia, tak je. Kino doma nahradím, divadlo nie. Milujem činohru. Na jar som sledovala hry sprístupnené online, teraz na jeseň/v zime, ešte nie. Prepáčte mi to. Odjakživa chodím rada na besedy a to aj keď neboli so mnou, mám vzťah k live vystúpeniam, vďaka Websterovcom som sa často stretávala s deťmi, robila som workshopy. Verím, že je toto čas odpočinku pred novým, krásnym začiatkom. Na začiatky som stvorená.
Foto: Rastislav Šorman
