Vyhľadávanie
Na anketovú otázku Knižnej revue odpovedá spisovateľka Katarína Kucbelová.
V jednom momente, kráčajúc zo školy, do ktorej som práve odviedla svoju dcéru, som sa zistila, že sa pozerám na muža. Prišla som na to neskôr ako on, čo by nevadilo, lenže ja som začínala rozmýšľať, prečo nekontrolovane zízam práve na tohto nudného a navyše, zrejme aj mladšieho muža. Všetko na Palárikovej bolo zaujímavejšie ako on. Najskôr som vyhodnotila, že kvôli mikine cyklámenovej farby, ona mala najväčší potenciál ma pritiahnuť, akurát zvyšok jeho outfitu vôbec nerešpektoval túto výzvu. A neskôr, keď sme už boli od seba dosť vzdialení, som si uvedomila, že si intenzívne pamätám črty jeho tváre, ktoré vo mne tiež nevyvolávali príjemné pocity, dokonca ani čiastkovo, ako skvelá, no nepochopená ružová mikina. A úplne nakoniec som si uvedomila, že ten chlapík mal tvár, kým iní ľudia na ulici tváre nemali. Nemal rúško a zhodou okolností bol muž, to bolo všetko. Detaily jeho tváre pre mňa predstavovali nálož impulzov.
No a pred časom som natrafila ešte na jedného muža, sedel na zastávke Lafranconi, rúško mal stiahnuté bod bradu a nohavice pod zadok, na bielych trenírkach mal hnedé fľaky, zrejme z posledných síl čosi vykrikoval, ľudia čakali na spoj pár metrov od zastávky, električka, v ktorej som našťastie sedela, odfiltrovala zvuky a smrad. Muž mal súmerne odhalené vonkajšie dýchacie a pohlavné orgány, napriek spoločenskej dohode, že si ich na verejnom priestore budeme zakrývať, aspoň rúškom.
V tomto období sa stále zamýšľam, akú platnosť majú moje vnemy a pozorovania, nepíšem publicistiku s obmedzenou platnosťou, statusy, ale pozorujem a robím si poznámky, ako vždy, len neviem, čo z toho bude použiteľné a výpovedné o rok a neskôr, prípadne, akým spôsobom.
Foto: Natália Urblíková
