Vyhľadávanie
Sondy do tzv. ženskej literatúry mnohí už vopred považujú za zbytočné. Je to predsa populárna, často evidentne komerčná záležitosť, má najmä relaxačnú i terapeutickú funkciu, čím k sebe účelovo viaže veľa pozornosti, niet nad čím filozofovať, a tak niet ani dôvodu pýtať sa, čo s tým? Ženská literatúra je v istom zmysle priemysel: má svoje „výrobne“, značky, artikle aj odbyt! Okrem napĺňania tohto procesu ju vlastne nemusí zaujímať vôbec nič. Naozaj je to všetko?
Určite ste v predchádzajúcom čísle Knižnej revue zaregistrovali prierezové štúdie o slovenskej literatúre s vročením 2013. Dva týždne pred ich uverejnením pozval autorov týchto štúdií a mňa Dado Nagy do svojej talkshow v kníhkupectve Panta Rhei na Poštovej v Bratislave. Slovo, samozrejme, dostal aj Miloš Ferko, ktorý sa dlhodobo a na výbornej úrovni venuje populárnym žánrom. Priznal sa, že tento rok do hodnotenia prosto nemohol vradiť knižky ženskej literatúry, lebo to nevládal čítať, ničím to totiž nie je objavné. Dado Nagy súhlasne konštatoval, že aj jemu sa to zdá stále o tom istom. Obe tieto vyjadrenia vo mne nevdojak zostali. O dva dni nám do redakcie dorazila várka kníh z vydavateľstva Marenčin PT. Čuduj sa svete, ako keby v tom bol čertík provokácie, išlo o echtovnú ženskú literatúru. Ani to by však nebolo ničím výnimočné, no všetky boli debuty! Zastavil sa mi rozum. Čo motivuje nové autorky vstúpiť do tohto typu literatúry, keď ponuka v tomto smere je viac než nadbytočná a na druhej strane, nikto ich nebude vážnejšie odborne reflektovať? Akú majú šancu presadiť sa voči zavedeným autorkám tohto žánru, nehovoriac aj o tých prekladových? Logicky oveľa uveriteľnejšia realita by bola, keby tie knižky neboli, ale ony sú!
Každý z nás zrejme dobre pozná transmisívny model literárnej komunikácie, ktorý tlmočí poznanie, že ak autor napíše text, neznamená to v literatúre nič. Až keď je text čítaný, vstúpi do komunikácie a začína niečo znamenať. Čím viac a rôznymi spôsobmi je čítaný, tým viac a rôznymi spôsobmi sa zmnožuje jeho bytie. A to je veľmi dobre, lebo z toho literatúra žije, teda nielen literatúra, ale aj niektorí ľudia... Háčik je v tom, že model literárnej komunikácie ráta s prenosom estetickej informácie (hodnoty). Háčik preto, že tieto dva v modeli paralelné javy: komunikácia a estetická informácia, sa v skutočnosti môžu dostať do nezmieriteľného protikladu. Uvediem dva hraničné príklady zo súčasnosti. Slovenská poézia nepochybne vysiela spravidla v zámeroch niektorých poetov a poetiek mohutnú estetickú informáciu. A nemyslím to ironicky. Problém je v tom, že z hľadiska komunikácie poézia viac-menej neexistuje. Azda sa nikto so mnou nebude prieť o čitateľskej báze našej poézie?! Opakom je spomínaná ženská literatúra: tá z estetickej stránky nevysiela asi skoro nič, no z komunikačného hľadiska dáva najavo svoju existenciu priam frontálne, ako napríklad v prípade piatich debutov z vydavateľstva Marenčin PT! V odbornej reflexii je však na tom slovenská poézia výborne, čím supluje inak neexistujúce množstvo čitateľov, ako sa zvykne hovoriť: kvalitou reflexie. Naopak: ženská literatúra je odbornou reflexiou obchádzaná, tak či onak, na záujem čitateľov sa nemôže a ani tak ľahko nebude sťažovať. Ako vidíte, perspektíva tohto modelu implicitne poukazuje cez pomer odbornej a ľudovej reflexie na vyššie hodnotové postavenie poézie a opačnú hodnotovú pozíciu ženskej literatúry. A zväčša v takomto modeli mnohí v literatúre aj uvažujeme. No transmisívny model nie je jediný – vývojovo naň nadväzuje kulturálny model. Veru, v súvislosti s literatúrou nie je veľmi udomácnený. Napríklad komunikácia v ňom nie je len prenos informácií, ale je prostriedok reprodukcie kultúry založený na zdieľaní významov (účasť, združovanie...)! V transmisívnom modeli vystupujú komunikanti, v kulturálnom participanti, cieľom nie je jedno nejaké publikum, ale konkrétne publiká/komunity! Z tejto perspektívy je zrazu všetko iné. Hodnota v čítaní/posudzovaní sa neodvíja od odbornosti alebo ľudovosti publika, ale od posilňovania existencie určitej komunity v literatúre, lebo tá má istú kultúru, ktorú reprodukuje. Reprodukuje ju tak, aby sa informácie nielen prijímali, ale aj prežívali. Preto sú tam participanti, a nie komunikanti, a tí participanti vedome (napríklad presne vyhľadávajú daný žáner) či nevedome (napríklad neuvažujú nad svojimi pohnútkami pri výbere kníh) sú vždy súčasťou nejakej komunity. A tu sme vlastne dospeli k odpovediam na úvodné otázky. Autorky vstupujú do ženskej literatúry preto, lebo cítia výraznú prítomnosť tejto komunity v literatúre (i mimo nej), chcú predovšetkým participovať na jej existencii. Informácia (hodnota), ktorú vnášajú do literatúry, nie je estetická, ale sociálna: integračná. Chcú sa integrovať do silnej komunity bez ohľadu na to, čo robia komunity (napríklad poézie a pod.), ktoré sú mimo ich záujmu. V komunite ženskej literatúry je integračná hodnota najvyššou, stojí aj nad objavnosťou či originalitou textu. Všimnite si nekonečne veľa diel už známych autoriek tejto literatúry, čo prezrádza potrebu cyklickej integrácie, utužovania v komunite: práve to, že je to o tom istom, je signifikantným tmelom tejto komunity. O literatúre dnes asi netreba uvažovať len ako o estetickom fenoméne, ale aj sociálnom, aby nám neunikali niektoré jej aspekty. Netvrdím však, že ten alebo onen komunikačný model je lepší alebo horší – len domýšľam dôsledky...
Miloš Ferko aj Dado Nagy mali pravdu, lebo na to išli klasicky: esteticky. Ale ak si uvedomíme, že literatúra má rozmernosť množstva komunít s rozličnými sebadefiníciami (písal som o tom v Knižnej revue 21/2012 v článku Aleb), potom má aj ženská literatúra legitímne miesto v celku literatúry.
:-) 1: Informácie o modeloch komunikácie sú na webe.
:-) 2: Ďakujem debutantkám a knihám z vydavateľstva Marenčin PT: Erika Hornáková Nebezpečne blízko, Magdaléna Pirožeková Iba nádej nestačí, Ela Marsová Závislá, Eva Hrašková Len kým si tu, Zuzana Markovičová On za priehrštie inšpirácií na napísanie tohto esejistického náčrtku.
