Čo teda hovorí Biblia o inakosti?

Ijeoma má jedenásť rokov, keď v krajine vypukne občianska vojna. Po otcovej smrti ju matka pošle do vzdialeného mesta k rodinným známym, kde vraj bude v bezpečí. V novom domove sa Ijeoma zoznámi so sirotou Aminou. Zaľúbia sa do seba čistou prvou láskou a nevidia nič zlé na tom, že sú obe dievčatá, navyše jedna z kmeňa Igbov, a teda kresťanka, druhá z kmeňa Hausov, teda moslimka. Nič z toho nevnímajú ako prekážku.

Keď sa matka o tomto vzťahu dozvie, berie si dcéru naspäť k sebe, no ich kedysi veľmi blízky vzťah ochladol. Akoby zrazu dcéru definovalo iba to, kto ju priťahuje, akoby iné kvality a vlastnosti stratili u matky na váhe.

Z humanistickej perspektívy

A začnú sa spoločné čítania z Biblie, ktorými chce matka svoju dcéru očistiť od diabla, veď čo iné by mohlo spôsobiť, že je taká? Ona ju tak predsa nevychovala. Z knihy, ktorú väčšinou vnímame ako odkaz Božej lásky, vyberá pasáže, ktoré takýto vzťah označujú za „ohavnosť“. Matka číta, dcéra počúva a snaží sa neklásť otázky, pretože v náboženstve sú otázky neprípustné. To jej však nebráni zamýšľať sa nad slovami, ktoré počuje, a prostredníctvom jej úvah sa stávame svedkami akéhosi výkladu Biblie z úplne inej, humanistickej perspektívy. „Zamýšľala som sa nad Bibliou ako takou. Možno zachytáva len príbeh určitej kultúry v určitom čase a na určitom mieste, čiže dnes ju len ťažko vieme pochopiť a možno sa preto dokonca ani nedá aplikovať na náš dnešný život.“ (s. 79) Azda ju treba vnímať skôr ako knihu symbolov: „A čo ak sú aj Adam a Eva len symbolmi spoločenstva? A Eva, rozdielna od Adama, žena namiesto muža, je len prostriedkom, ktorým Boh chcel naznačiť, že spoločenstvo získame s človekom mimo nás samých.“ (s. 80)

Amina sa pod tlakom okolia zľakne a rozhodne sa žiť „normálne“. Ijeoma ju presviedča citátmi z tej istej Biblie, ktorou ju matka chcela zastrašiť, citátmi o nekonečnej Božej láske či o tom, ako máme milovať svojho blížneho ako seba samého, ale márne.

Po ukončení strednej školy Ijeoma pomáha matke v obchode a takisto sa snaží správať „normálne“, no v jej živote sa zjaví Ndidi, s ktorou si skutočne rozumie. Spoločne snívajú o lepšom mieste, o meste, „kde je dovolené prežívať lásku, lásku medzi mužom a ženou, mužom a mužom, ženou a ženou...“ (s. 294) Ndidi jej predstaví akýsi klubový život lesieb v silne homofóbnej krajine. Ich tajné stretnutia sa konajú napríklad v starom kostole a poskytujú im pochopenie a kúsok slobody. Keď ich tam však odhalí rozvášnený dav, utekajú sa schovať do bunkra, presne takého bunkra, v akom sa schovávali ľudia pred náletmi počas vojny. A hoci teraz vládne mier, predsa sa treba báť o holý život.

Po tejto tragickej noci Ijeoma rezignuje a pokúsi sa žiť podľa očakávaní spoločnosti – jej poslaním je byť manželkou a matkou, čo na tom, či je šťastná alebo aspoň spokojná. Cíti, že sa dusí „pod váhou čohosi oveľa väčšieho než my, čohosi obrovského a ťažkého, pod váhou tradícií, povier a legiend.“ (s. 286) Ijeoma stelesňuje obraz odvážnej ženy, je hlasom, ktorý volá po slobode homosexuálnych párov.

Prvý africký lesbický román v konečnom dôsledku prináša nádej, že vzdor – či snaha žiť život po svojom – môže viesť k pozitívnej zmene v krajine, ktorá ešte v roku 2014 prijala prísnejší zákon, trestajúci vzťahy medzi ľuďmi rovnakého pohlavia väzením, a kde takýchto ľudí ich spoluobčania pokojne aj ukameňujú či upália.

Pápežskejší ako pápež

Pritom je istý paradox, že homosexualita sa v Afrike pranieruje až od príchodu kolonizátorov. Dovtedy mali prírodné národy úplne iný pohľad na vzťahy medzi ľuďmi rovnakého pohlavia, ako sa píše aj vo veľmi zaujímavom doslove literárnej vedkyne Dobroty Pucherovej. Akoby chceli byť pôvodní obyvatelia v náboženských otázkach pápežskejší než pápež. No ako vraví sama Ijeoma: „Často si hovorím, že zmyslom všetkého je práve zmena. ... V ôsmej kapitole Listu Hebrejom stojí, že Boh uzavrel novú zmluvu s domom Izraela a domom Júdu, nie podľa zmluvy, ktorú učinil s ich otcami... Tými veršami žijem v týchto dňoch. V nich, podľa mňa, spočíva základné ponaučenie z Biblie: potvrdenie, že je nutné prehodnocovať a revidovať, a to natoľko, aby sa zrušili vyčerpané, staré či dokonca zlé zákony.“ (s. 295)

Pod konármi udaly je však v prvom rade skutočne pútavý román o dospievaní, sexuálnom precitnutí a hľadaní vlastného miesta pod slnkom, o dozrievaní nielen dcéry, ale nakoniec aj matky. O vzťahu k náboženstvu v spoločenstve, ktorému bolo toto náboženstvo vnútené, a o pohľade takejto spoločnosti na inakosť. Odohráva sa v dvadsiatom storočí v Nigérii, ale nastoľuje otázky, ktoré sú aj u nás nanajvýš aktuálne – veď ako môže byť láska medzi dvoma ľuďmi ohavnosť?

Lucia Halová (1979)

Prekladá z angličtiny a portugalčiny prevažne beletriu a filmové titulky, venuje sa aj redigovaniu knižných prekladov. Pôsobí v redakcii časopisu Verzia. Z angličtiny preložila o. i. sériu Súmrak Stephenie Meyerovej, Žiť sa musí Franka Tallisa či Dievča, žena, iné Bernardine Evaristo, z portugalčiny Knihu nepokoja Fernanda Pessou.

Zdroj foto: Library of Congress / Wikimedia Commons

Chinelo Okparanta: Pod konármi udaly

Preklad: Alexandra Strelková

Bratislava, Inaque 2022