Cormac McCarthy - Cesta

Európskym čitateľom sa môže zdať, že azda ani jedna spisovateľská hviezda z USA nestúpla v posledných rokoch tak rýchlo ako hviezda Cormaca McCarthyho (1933). Čitatelia si zvykli na vysokú literárnu úroveň amerických prozaikov, na ich tradične skvelé rozprávačské schopnosti, ktoré v každom desaťročí potvrdzoval nejaký Melville, Faulkner, Hemingway, Kerouac, DeLillo či Auster. McCarthy vstupuje do literatúry v polovici šesťdesiatych rokov ako nenápadný talentovaný prozaik, ktorý dokáže osloviť najmä literárnu kritiku. Keď však roku 1985 vychádza román Krvavý poludník alebo Večerná červeň na západe, dostáva sa McCarthymu všeobecnej pozornosti aj uznania. Román sa zaradil medzi najvýznamnejšie texty americkej literatúry druhej polovice 20. storočia a McCarthyho meno sa začalo vyslovovať jedným dychom s T. Pynchonom, D. DeLillom, T. Morrisonovou. McCarthy aj ďalšími knihami potvrdil, že sláva Krvavého poludníka nebola náhodná. Hneď nasledujúcim románom Všetky pekné kone (1992) získava prestížnu Národnú knižnú cenu aj Národnú cenu kritikov a roku 2007 získava nemenej významnú Pulitzerovu cenu za román Cesta (2006). K všeobecnému spoznaniu McCarthyho nepochybne prispieva záujem filmových režisérov o netradičné typy hrdinov-nehrdinov, ktorými je McCarthy známy. Sfilmovaná adaptácia románu Táto krajina nie je pre starých (knižne 2005) získala štyri Oscary vrátane hlavného za film roka a rovnaký úspech sa očakáva aj od najnovšej filmovej adaptácie románu Cesta, ktorý sa práve dostáva do kín.

            C. McCarthy sa sám drží v ústraní a až do sfilmovania prvého románu poskytol len jediné väčšie interview, odbíjajúc novinárov slovami, že „spisovatelia majú knihy písať, nie o nich hovoriť.“ Román Cesta patrí k dejovo najjednoduchším McCarthyho knihám, zároveň si však – ako iné podobenstvá – zachováva interpretačnú otvorenosť. Hlavnou dejovou osou je putovanie otca a syna postapokalyptickou krajinou, ktorá sa rok po roku premieňa na ľadovú pustatinu. Jedinou šancou na prežitie je cesta na teplejší juh. Zdevastovaná zem im poskytuje málo možnosti na obživu a po celý čas sa musia vyhýbať ostatným ľuďom, väčšina z nich by sa totiž nezastavila ani pred vraždou alebo kanibalizmom.

Nasledujúce dni a noci tiahli ďalej na juh. Osamelí a nepoddajní. Surová hornatá krajina. Hliníkové domy. Z času na čas zazreli pod sebou cez holé kmene vysadeného lesa pásy medzištátnej diaľnice. Zima a ešte väčšia zima. Len čo vyšli zo strmej úžľabiny, zastavili sa a skúmali rozľahlú planinu na juhu. Všade, kam až oči dovideli, rozprestierala sa spálená krajina, sčerneté obrysy skál vyčnievali nad kúdolmi popola a duny prachu sa vzdúvali a leteli s vetrom po pustatine. Za tmavými mrakmi na oblohe sa presúval matný obrys neviditeľného slnka.

Celé dni sa plahočili vyhorenou zemou. Chlapec našiel voskovky, na rúško si namaľoval tesáky a ďalej sa bez jedinej ponosy namáhavo vliekol za ním. Predné koliesko na vozíku sa uvoľnilo. Čo sa s tým dá robiť? Nič. Všetko naokolo bolo spálené do tla, oheň sa nedal rozložiť a zostali im noci dlhé, čierne a studené, aké doteraz nikdy nezažili. Vial z nich chlad, že by pukli aj kamene. Že by ti vzal i život. Tisol si k sebe roztraseného chlapca a v tme počítal každý krehký nádych.

Tma, do ktorej sa za týchto nocí prebúdzal, bola oslepujúco hustá a nepreniknuteľná. Keď sa do nej započúval, zraňovala mu uši. Musel často vstávať. Iba vietor v holých sčernetých stromoch narúšal ticho. Muž stál a s vystretými rukami sa tackal studenou autistickou tmou, v predsieni lebky mu medzitým cinkali kalkulácie šancí na prežitie. Stará kronika. Nájsť oporu. Každému pádu predchádza úpadok. Vypochodoval veľkými krokmi do ničoty a v duchu rátal, aby sa vedel vrátiť. Oči zatvorené, ruky veslujú. Aká opora? Iba čosi bezmenné v noci, nejaká žila alebo možno matrica, okolo ktorých krúžil spoločne s hviezdami. Obrovské kyvadlo vo svojej rotunde, opisujúce dlhé posuny dní vesmíru, o ktorom, možno si poviete, nevie nič, a predsa sa musí točiť.

Po zemi zaprašivenej popolčekom im to trvalo dva dni. Cesta viedla ďalej k hrebeňom hôr a po oboch stranách ju lemoval zľahnutý les. Sneží, povedal chlapec. Muž zdvihol hlavu k oblohe. Jediná sivá vločka sa znášala nadol. Chytil ju do ruky a sledoval, ako sa rozpúšťa. Takmer ako posledná hostia kresťanstva.

Šli popri kamennom múre – ohrade starého sadu. Hrčovité stromy sa černeli v rovných radoch, na zemi ležali hrubé konáre. Zastavil sa a zahľadel na pole. Na východe vietor. Pohyblivé brázdy jemného popolčeka. Stoja. Znova sa dávajú do pohybu. Všetko to už dávno videl. Obrysy zaschnutej krvi na strnisku a sivé kruhy čriev a vnútorností na mieste, kde došlo k jatkám. Na múriku oproti ľudské hlavy, všetky s rovnakým výrazom: vysušené, dochrámané, s upätým úškrnom a vpadnutými očami. V kožovitých ušiach zlaté náušnice, na lebkách vietor rozvieval riedke špinavé vlasy. Zuby v zubných lôžkach podobné odliatkom chrupu, tetovania načarbané nahrubo domácky urobenou modrou farbou bledli v chabom slnečnom svetle. Pavúky, meče, terče. Niekde drak. Slogany v rúnovom písme, vyznania s hrubými chybami. Staré jazvy obšité dookola starými motívmi. Hlavy, ktoré si ešte zachovali aký-taký tvar, stiahli z kože a holé lebky pomaľovali alebo počarbali na čele. Na jednej bielej lebke boli atramentom obtiahnuté všetky švy tak dôsledne, akoby to bol nejaký návod na použitie. Obzrel sa na chlapca, ktorý stál vo vetre pri vozíku. Zahľadel sa na vlny suchej trávy, na prichádzajúcu noc a na rady pokrútených stromov. Pri múre sa niekoľko sivých zdrapov oblečenia trepotalo vo vetre. Prechádzal okolo a naposledy sa pristavil pohľadom na maskách. Napokon zamieril medzerou v múre k čakajúcemu chlapcovi. Položil mu ruku na plece. Dobre, povedal. Môžeme ísť.

V takýchto a podobných udalostiach videl odkaz, varovanie, a nebolo to inak ani pri tejto prehliadke vraždenia a požierania. Zobudil sa ráno a pod prikrývkou sa obrátil. Pomedzi stromy sa zadíval dolu na cestu, odkiaľ by mohli prísť, a vskutku zbadal pochodujúce štvorstupy. Oblečené, v čom sa len dalo, zato všetci mali okolo krku červené šatky. Červené alebo oranžové, podľa možností čo najčervenšie. Rukou zadržal chlapca. Psst, šepol.

            Čo sa deje, tatuško?

            Na ceste sú ľudia. Ostaň pri zemi. Nepozeraj sa.

            Vyhasnutá pahreba nedymila. Vozík bol ukrytý bezchybne. Prevalil sa na zemi a poležiačky opretý o predlaktia sledoval cestu. Armáda v teniskách na pochode. So sebou niesli asi metrové rúrky s koženými remencami. Kúsok povrazu na zápästí. Niektorí mali cez rúrky prevlečené reťaze a na ich konci všetko, čo sa dalo použiť ako kyjak. Precvendžali okolo, hojdajúc sa pri pochode ako panáci na kľúčik. Bradatí, cez rúška im do povetria vystupovala para. Tíško, povedal. Psst. Nasledujúci šík niesol oštepy alebo reťaze ovešané strapcami, dlhé čepele ukuté z pružín nákladného auta v nejakej primitívnej kováčskej vyhni na severe. Vydesený chlapec ležal na zemi s tvárou zaborenou do rúk. Prešli len zo šesťdesiat metrov od nich, zem sa trochu chvela. Pochodom v chod. Za nimi otroci v postrojoch ťahali vozy s kopami vojnovej koristi. Nasledovali ženy, asi tak zo dvanásť, niektoré tehotné. Na chvoste kráčali prostitúti zviazaní do dvojíc. Na sebe mali len chatrné handry, nevhodné do tejto zimy a na krku obojky ako psy. Sprievod prešiel. Ostali ležať a načúvali.

***

Myslel na fotku, ktorú nechal na ceste, a povedal si, že by mal obraz ženy zachovať pre oboch, ale nevedel ako. Zobudil ho kašeľ a radšej odišiel, aby nevyrušil dieťa. Zabalený do prikrývky hmatkal po kamennej stene, šuchtal sa na kolenách ako kajúcnik na púti. Kašľal, až na jazyku pocítil chuť krvi, a nahlas vyriekol jej meno. Myslel si, že to azda povedal zo sna. Keď sa vrátil, chlapec už nespal. Prepáč mi, povedal.

To nič.

Ešte si pospi.

Veľmi by som chcel byť s mamou.

Neodpovedal. Prisadol si k malej postave zababušenej do prikrývok a diek. Po chvíli prehovoril: Chceš povedať, že by si radšej už nežil.

Áno.

Nesmieš tak hovoriť.

Ale ja chcem.

Nehovor tak. Tak sa hovoriť nemá.

Keď ja inak neviem.

Chápem, ale musíš prestať.

A ako?

To ti neviem povedať.

Prežili sme, povedal jej vtedy cez plameň lampky.

Prežili? opýtala sa.

Prežili.

O čom, preboha, hovoríš? Nič sme neprežili. Pozri sa na nás, sme živé mŕtvoly z hororu.

Veľmi pekne ťa prosím.

Je mi to jedno. Je mi úplne jedno, či plačeš alebo nie. Nič to pre mňa neznamená.

Prosím.

Prestaň.

Na kolenách ťa prosím. Spravím, čo budeš chcieť.

Čo napríklad? Už dávno som to mala urobiť. Keď sme mali tri náboje, a nie dva, ako teraz. Bola som sprostá. Už sme si to všetko prešli. Ja som sa do ničoho nenamočila, to mňa do tohto svinstva namočili. A mám už dosť. Dokonca som si myslela, že ti o tom ani nepoviem. Tak by to bolo najlepšie. Máš už len dva náboje a čo potom? Nemôžeš nás ochrániť. Povedal si, že pre nás hoci aj umrieš. A komu by to pomohlo? Jeho by som zobrala so sebou, keby nebolo teba. Vieš dobre, že hej. Pretože tak je to správne.

Úplne ti preskočilo.

Nepreskočilo, hovorím len pravdu. Skôr či neskôr nás chytia a zabijú. Mňa znásilnia. A znásilnia aj jeho. Určite nás raz znásilnia a zabijú a zožerú a ty tomu nezabrániš. Ty budeš radšej čakať. Ale ja nemôžem. Nemôžem. Sedela oproti a fajčila kúsok mizerného sušeného listu z viniča, akoby to bola vzácna cigara. Robila to s istou noblesou, druhú ruku si preložila krížom cez zdvihnuté kolená. Pozerala sa naňho cez plamienok. Kedysi sme sa rozprávali o smrti, povedala. Ale už o nej nehovoríme. Prečo nie?

Neviem.

Pretože je blízko. Už nám nezostalo nič, o čom by sme sa mohli zhovárať.

Nenechal by som ťa odísť.

To je mi fuk. Nemá to zmysel. Môžeš si o mne myslieť, že som neverná šľapka a že ti zahýbam s novým milencom. A ten mi dá, čo ty nie.

Smrť nie je nijaký milenec.

Ó, to teda je.

Prosím, nerob to.

Prepáč.

Sám to nezvládnem.

Tak nič nerob. Ja ti už neviem pomôcť. Ženám sa vraj sníva o nebezpečenstve tých, o ktorých sa starajú, a mužom vraj o tom, že sú sami v nebezpečenstve. Lenže mne sa nesníva vôbec nič. Hovoríš, že to nezvládneš. Tak sa na to vykašli. A bodka. Pretože ja už mám dosť svojho skurveného srdca, a to poriadne dlho. Hovoríš, že máme využiť šancu, ale tu predsa nijaká nie je. Srdce mi vyrvalo tej noci, keď sa narodil, takže súcit si vyhoď z hlavy. Nijaký necítim. Tebe to možno pôjde lepšie. Nechce sa mi veriť, ale ktovie. Jedno však viem naisto, sám pre seba sa určite nezachrániš. Viem to, lebo ja sama by som nikdy nedošla tak ďaleko. Ten, kto nikoho nemá, by si mal radšej nájsť nejaký priateľský prízrak. Vdýchnuť mu život a laškovať s ním o láske. Daj mu aj poslednú omrvinku a chráň ho vlastným telom, nech mu neublížia. Pokiaľ ide o mňa, dúfam, že jestvuje večná ničota, pretože si nič iné z celého srdca neželám.

            Neodpovedal.

            Nemáš čo povedať. Na to sa už nedá nič povedať.

            Aspoň sa s ním rozlúčiš?

            Nie. Už nie.

Tak aspoň vyčkaj do rána. Prosím.

Musím ísť.

Už aj tak bola na nohách.

Pre zmilovanie Božie, ženská. A čo mu mám povedať?

Ja ti nepomôžem.

Kam vlastne ideš? Vôbec nič nevidieť.

To ani nemusím.

Postavil sa. Veľmi ťa prosím, povedal.

Nie. Už nemôžem. Nedokážem.

Odišla a jej posledným darom bol chlad. Urobila to azda plátkom obsidiánu. Sám ju to naučil. Ostrie tenké na jeden atóm. A mala pravdu. Nedalo sa k tomu nič dodať. Sto nocí prehádali tému samovraždy, všetky za a proti ako nejakí zásadoví filozofi pripútaní o stenu blázinca. Ráno chlapec nepreriekol ani slovka a keď sa zbalili a pripravili sa vyraziť, iba sa obrátil a pristavil sa pohľadom na táborisku. Potom povedal: Odišla, však? A on mu odpovedal: Áno, je preč.

Vždy taká slobodomyseľná. Nezaskočila by ju ani tá najčudnejšia vec na svete. Dokonale vyvinutá na všetky príležitosti. Sedeli v županoch pri okne a počas polnočnej večere pri sviečkach sledovali, ako sa mestá v diaľke trepocú v plameňoch. O niekoľko nocí neskôr porodila v ich posteli pri svetle baterky. Rukavice na umývanie riadu. Neuveriteľné zjavenie temena hlavičky. Krvavé šmuhy a zľahnuté čierne vlásky. Zápach smolky. Jej vzdychy k nemu takmer nedoliehali. Za oknom len silnejúci chlad a na horizonte plamene. Držal na rukách vyziabnuté červené telíčko, také obnažené a holé, kuchynskými nožnicami prestrihol pupočnú šnúru a zabalil si syna do osušky.

Úryvky z románu, ktorý v preklade Jána Gavuru vychádza vo Vydavateľstve Slovart.