Cudzí život v cudzine

 

Saša Stanišić: Odkiaľ si

Preklad: Milina Svitková

Bratislava: Ikar, 2021

 

,,Veci sa majú tak, že krajina, v ktorej som sa narodil, dnes už neexistuje. Kým ešte táto krajina existovala, považoval som sa za Juhoslovana. Rovnako ako moji rodičia, ktorí pochádzali zo srbskej (otec), respektíve bosniansko-moslimskej (mama) rodiny. Bol som dieťa viacnárodného štátu...“

Toto dieťa, Saša Stanišić z Višegradu, v ktorom vyše štyristo rokov stojí nad Drinou legendárny most z názvu románu nositeľa Nobelovej ceny Iva Andrića, mal aj ,,svoje“ futbalové mužstvo Crvena zvezda (Červená hviezda). 24. apríla 1991 bol na jej štadióne v Belehrade spolu s otcom svedkom súboja so slávnym Bayernom Mníchov. Spomína, že vo chvíli, keď sa ,,jeho chlapci“ ujali vedenia, ozval sa jasot z 80 tisícov hrdiel ,,ohlušujúci, neskutočný. Dnes by som mohol tvrdiť, že sa v ňom vyplavoval hnev, potláčaná agresivita, existenciálny strach. No nebolo to tak. To všetko sa uvoľnilo až neskôr, zo zbraní. Tento prejav znamenal iba jediné: radosť z dôležitého gólu.“

 

Pôvod je vojna

Lenže o rok už naozaj ovládol Juhosláviu a v nej aj rodnú Bosnu hnev, agresivita a strach. Stanišićovci museli opustiť Višegrad. V románe Odkiaľ si napísanom v nemčine a vydanom v Ikare vo výbornom preklade Miliny Svitkovej Saša Stanišić píše, že od toho roku 1992 až dodnes musel často odpovedať na otázku o svojom pôvode.

Z odpovedí vari najvýstižnejšia je stručná a krutá: Pôvod je vojna. Rozvádza ju v celej knihe. Spomína v nej, ako z Bosny ušli cez Srbsko, Maďarsko a Chorvátsko do Nemecka a 20. augusta 1992 sa dostali do starého univerzitného mesta Heidelberg: ,,Ak pochádzate z Balkánu, znamená to, že ste odtiaľ utiekli a neovládate tunajší jazyk, čo sú vlastne aj vaše jediné kvalifikácie a referencie.“

Mama, politologička, dostala prácu v práčovni, v ktorej pracovala päť a pol roka. Otec, podnikový ekonóm, sa dostal na stavbu, neskôr pracoval v strojárskej fabrike. V roku 1998 museli krajinu opustiť. Aby sa vyhli odsunu do etnicky vyhladeného Višegradu, vysťahovali sa na Floridu a dnes žijú ako americkí dôchodcovia v Chorvátsku.

Syn Saša chodil s mnohými vrstovníkmi – utečencami do jazykovej školy. ,,S cudzími ľuďmi sme spoločne žili cudzí život v cudzine.“ Na jeho  vysvedčení z prípravného ročníka je napísané: Stanišićovi učenie jazyka nerobí problém. Rýchlo chápe a získané vedomosti s istotou aplikuje v nových súvislostiach.

 

Realita, balady, humor a tragédia

Ale nezabúda na domov, žije v ňom nostalgia za rodným krajom, jeho príbehmi, legendami, rozprávkami a najmä ľuďmi. Hromadia sa v ňom zážitky, spomienky, je to typická bosnianska knižka zmesi reality, balád, humoru i tragédie. Napríklad rodinná oslava s opekaním jahňaciny na lesnej čistinke neďaleko višegradských kúpeľov. O dva roky neskôr ozbrojené bandy, ktoré si hovorili povstalci, privliekli do týchto kúpeľov desiatky moslimských žien, znásilňovali ich tam, zabíjali. Saša sa už aj podvedome opekaniu jahňaciny vyhýba.

Z Nemecka chodieva na návštevy domov, ale ,,vo Višegrade už sotva nájdem miesto, ktoré by nebolo poznačené negatívnymi udalosťami... Sotva sa nejaká zo spomienok vynorí bez dodatočnej informácie, bez poznámky pod čiarou o páchateľoch, obetiach a ohavných činoch, ktoré sa tam odohrávali“. Toto mesto už nikdy nebude tým, čím bolo kedysi.

Na gymnáziu v Heidelbergu si nemčinár všimol, že Saša píše básne – podnietil ho k ďalšej tvorbe priamo v nemčine. Po maturite zostal bez rodičov, museli odísť a bolo treba riešiť jeho ďalší osud. Je vďačný, pretože ,,pracovník cudzineckého úradu urobil vo svojej službe viac ako len to, čo nariaďovali predpisy. Počúval ma...“. Vybavil mu predĺženie pobytu, vlastne mu pomohol dostať sa na univerzitné štúdium.

Saša Stanišić sa stal spisovateľom. Usadil sa so svojou rodinou v Hamburgu. Prednáša o nemeckej literatúre aj v zahraničí. Chodieva aj do Bosny a navzdory všetkému aj do Višegradu. Píše poviedky, romány, tretí román Odkiaľ si (v nemeckom origináli Herkunft) mu vyšiel v roku 2019 a získal Nemeckú knižnú cenu roka.

 

Tritisíc zavraždených

Tým by sa recenzia mohla skončiť, ale žiada sa uviesť niekoľko údajov, ktoré Saša Stanišić v románe síce naznačuje, ale konkrétne nespomína: Vo Višegrade žilo pred vojnou v deväťdesiatich rokoch 21-tisíc obyvateľov. Teraz je ich sotva 10-tisíc. Povraždili, spálili za živa, zhodili z mostov tritisíc ľudí, z toho vyše 600 žien a vyše sto detí. Zločiny zmenili národnostné zloženie obyvateľov – podľa oficiálnych údajov bolo predtým 63 percent Bosniakov – Moslimov a 31 percent Srbov. Teraz je 10 percent Bosniakov a 87 percent Srbov.

 

 

Július Lőrincz (1940)

Novinár, publicista, odborník na zahraničnú politiku. Do roku 2002 pracoval v denníku Pravda, neskôr na Veľvyslanectve SR v Chorvátsku. Píše najmä o západnom Balkáne. Niekoľko rokov pôsobil v Tlačovej rade SR.