Dalimír Hajko: Úvod do indickej filozofie (Hodnoty a východiská)

 

Najnovšia kniha slovenského filozofa a kulturológa chce prispieť k lepšiemu poznaniu filozofických tradícií a dodnes živých východísk myslenia príslušníkov takmer miliardovej civilizácie, ktorú Henry Kissinger zaradil medzi päť v budúcnosti najvplyvnejších mocností rozhodujúcich o globálnych perspektívach sveta. Napriek početným produktom rôznych amatérov a samozvaných „prorokov“ je indická filozofia v slovenskom kultúrnom prostredí pomerne málo známa, resp. sa o nej šíria skôr mýty a polopravdy. Dielo chce tento deficit aspoň čiastočne zmierniť a vedecky serióznym spôsobom vypovedať o začiatkoch filozofie v Indii. Prístup autora k téme je predovšetkým filozofický, historický, filozoficko-religionistický a eticko-antropologický. Vychádza z veľkých iniciatív indického filozoficko-náboženského myslenia: všíma si ortodoxný hinduizmus (védska kultúra, upanišády, Bhagavadgíta a daršany), neortodoxné sústavy (džinizmus, buddhizmus, pozornosť venuje aj materialistickým názorom. V záverečnej časti autor hľadá v súčasnom indickom myslení - nadväzujúcom na minulé tradície - možné pramene takýchto inšpirácií pre euroamerickú civilizáciu, ktoré sú relevantné najmä z hľadiska aktuálnych globalizačných procesov.

 

Sarvépalli Rádhakrišnan a náboženstvo ducha

Myšlienky indického historika filozofie, filozofa náboženstva a kultúry, politika a diplomata Sarvépalliho Rádhakrišnana (5. 9. 1888 - 17. 4. 1975) majú svojské postavenie v reflexii aktuálnych globalizačných procesov: sú okrem iného zaujímavé v súvislosti s postavením etiky v súčasnom dialógu kultúr. Upozornili na seba najmä svojím prenikavým apelom na potrebu zjednotenia ľudstva, apelom, ktorý je taký aktuálny vo všetkých pokusoch globalistických, ale aj antiglobalistických mysliteľov i praktikov. Hoci Rádhakrišnan už desiatky rokov pred Huntingtonom, Küngom alebo slovenským spisovateľom a politikom Antonom Hykischom anticipoval na teoretickej rovine problém globalizácie ako predovšetkým morálny problém, nenašli jeho myšlienky adekvátne miesto v nijakej z významnejších súčasných teórií globalizácie. Je známy skôr ako autor monumentálnych dvojzväzkových dejín indickej filozofie (napísaných najmä pre západného čitateľa a roku 1962 preložených aj do češtiny), alebo ako popredný predstaviteľ indického novovédantizmu (vďaka jeho komentárom k upanišádam, Bhagavadgíte a Brahmasútram ho označujú aj za najväčšieho védantistu 20. storočia), prípadne ako brilantný univerzitný rečník (bol prvým Indom, ktorý získal profesúru v Oxforde) a napokon zaiste aj ako praktický politik, ktorý dosiahol vo svojej kariére najvyššie méty - stal sa (r. 1952) viceprezidentom a neskôr (v rokoch 1962 - 1967) prezidentom Indickej republiky, „filozofom na tróne“.

Rádhakrišnanove úvahy o potrebe zjednotenia ľudstva na morálnom základe a na báze idey večného náboženstva – so stálym, častokrát artikulovaným zreteľom na sociálne potreby ľudí-občanov krajiny - boli zaujímavým príspevkom k riešeniu globálnych otázok prítomnosti a budúcnosti ľudstva. Tento nepochybne veľkolepý, hoci tak trochu zabudnutý pokus o spojenie všetkých pólov ľudského bytia – od mystického nazerania cez morálku až po riešenie konkrétnych problémov spoločenského života - tvorí dôležitú a pozoruhodnú stránku jeho diela. Ako keby Sarvépalli Rádhakrišnan už pred vyše polstoročím anticipoval napr. myšlienky o význame náboženstva v civilizačných konfliktoch, myšlienky tak presvedčivo a kongeniálne rezonujúce omnoho neskôr v diele o strete civilizácií od Samuela P. Huntingtona, ktorý napísal: „Možno očakávať, že do medzinárodného diania v globálnych dimenziách prehovorí - a už aj prehovára - náboženstvo vo väčšej miere. Konflikty politických ideológií vnútri jednej civilizácie vystrieda stret kultúr a náboženstiev medzi jednotlivými civilizáciami“ (Huntington, 2001, s. 48).

Názory Sarvépalliho Rádhakrišnana, profesora na univerzitách v Madrase, Oxforde, Banárase a Harvarde, zaznamenali zložité zmeny vo svojom dlhom vývoji, aby sa nakoniec sformovali do systému, ktorý jeho autor sám nazýval filozofiou „večného náboženstva“, neskôr častejšie „náboženstva ducha“. V myšlienkových súradniciach tohto systému uvažoval o ideovej platforme, na ktorej by sa dalo zabrániť globálnym konfliktom a konfrontačným stretom. Premisou Rádhakrišnanovho uvažovania bol názor, podľa ktorého rovnako ako existujú všeobecné univerzálne základy náboženstva, existujú aj univerzálne mravné princípy „založené na ľudskej prirodzenosti ako takej“, hoci - ako pripúšťa - v rozličných epochách sa naše predstavy o týchto princípoch môžu meniť (Radhakrishnan, 1992 b, s. 839). Univerzálnu morálku podľa Rádhakrišnanovej teoretickej koncepcie nemožno oddeliť od univerzálneho náboženstva, je s ním organicky spätá. Je však podriadená nielen vysokým humanistickým ideálom ku ktorým sa môžeme iba aproximatívne približovať, ale aj každodennému aktívnemu prežívaniu svojho života. V intenciách Rádhakrišnanových predstáv „človek nie je schopný žiť a pracovať bez toho, aby mal nádej na skutočné dosiahnutie vyššieho morálneho plánu“ (Radhakrishnan, 1992 b, s. 7).

Pre pochopenie Rádhakrišnanovho prístupu k náboženstvu a viere je azda charakteristická autentická príhoda, ktorú neskôr opísal v štúdii Súčasná kríza viery (The present Crisis of Faith). Spomína v nej na situáciu, ktorú prežil vo chvíli, keď ho vrcholný predstaviteľ mormonskej cirkvi v USA vyzval, aby povedal pár slov na tému viery. V priestoroch konferenčnej miestnosti v Salt Lake City práve doznel mohutný černošský spirituál, ktorý adresoval poslucháčom sugestívne verše: „Kde si bol, keď ukrižovali nášho Pána, kde si bol, keď jeho telo kládli do hrobu?“ Hinduista Rádhakrišnan na túto viacmenej rečnícku otázku bez váhania reagoval slovami: „Nie je vôbec dôležité, kde sme boli pred dvetisíc rokmi, ale omnoho dôležitejšie je uvedomiť si, že aj dnes, každý deň, ukrižovávame Pána. Ukrižovávame ho pomocou rasovej diskriminácie, bigotného nacionalizmu, nenávisti, utláčania slabších atď. atď. Zúčastňujeme sa na jeho ukladaní do hrobu svojou stupiditou a sebectvom. Veď koľko zverstiev a surovostí sa denne pácha v mene náboženstiev Východu i Západu! Na obidvoch hemisférach ľudia využívajú náboženstvo na opakované bezprávie a nespravodlivosť“ (Radhakrishnan, 1962, s. 756 - 757).

 Nápravu tohto stavu môže podľa Rádhakrišnana priniesť nové náboženstvo, ktoré zjednotí ľudstvo na novom morálnom princípe, univerzálne alebo večné náboženstvo častejšie označované ako „náboženstvo ducha“ (religion of the spirit). Podľa Rádhakrišnana sa večné náboženstvo bude výrazne líšiť od existujúcich dogmatických náboženstiev. Predovšetkým by toto náboženstvo nemalo v akejkoľvek podobe vyvolávať aktivity, ktoré smerujú k získaniu či ovládnutiu niečoho alebo niekoho. „Náboženstvo je formou bytia, nie moci, je to obraz života,“ napísal v úvodnej štúdii k zborníku o svojom diele (The Philosophy of Sarvapalli Radhakrishnan) v roku 1952. „Bariéry, ktoré rozdeľujú dogmatické náboženstvá, robia neplodnými ľudské snaženia usilujúce sa o koordináciu síl na formovanie budúcnosti“ (Radhakrishnan, 1992 a, s. 14). Rádhakrišnan už pred zhruba päťdesiatimi rokmi konštatoval, že súčasné náboženstvá sú odtrhnuté od sociálneho života a nedávajú uspokojivé odpovede na vnútorné pohnútky a túžby človeka. Každé z nich kladie svoje princípy proti princípom iných náboženstiev, v dôsledku čoho sa za vonkajšími odlišnosťami stráca skutočná podstata náboženstva, ktorej jsú principiálne cudzie nevraživosť a dogmatizmus, nivočiace duchovný a sociálny rozvoj ľudstva.

Dokonca ani nárast ateizmu nie je podľa Rádhakrišnana protestom proti náboženstvu (pravému náboženstvu), ale práve proti dogmatizmu, proti jednostrannosti a fanatizmu súčasných vieroučných systémov. „Ateizmus je pre jednotlivca i pre spoločnosť nevyhnutným prostriedkom dosahovania vyššej pravdy. Často popierame Boha práve s cieľom nájsť ho. Ešte aj ateisti, hoci pravdaže nevedome, rodia sa v mene Boha“ (Radhakrishnan, 1992 b, s. 803). Ani veda neprotirečí opravdivému, skutočnému náboženstvu, ale navzájom sa dopĺňajú. Nesprávne predstavy o ich údajnej protikladnosti vyplývajú podľa Rádhakrišnana z toho, že veda je nepriateľská voči fanatizmu a dogmatizmu, a tieto nelichotivé črty bez výnimky - aj keď v rozličnej miere - charakterizujú aktuálne pôsobiace vieroučné sústavy. Rozdiel medzi náboženstvom a vedou vidí Rádhakrišnan v tom, že zatiaľ čo náboženstvo má dočinenia s „vnútornou podstatou“ človeka, veda je empirická a vychádza za hranice „vnútornej podstaty“. Má však pre náboženskú skúsenosť veľký význam: „Duch vedy vedie k zdokonaleniu náboženstva. Náboženstvo si totiž nemožno zamieňať s mágiou alebo čarami... Neslobodno si ho mýliť ani so zastaranými dogmami, nevierohodnými predsudkami... Vyžaduje empirický prístup. Skúsenosť neohraničujú konkrétne pocity alebo introspekcia. Zahŕňa do seba aj abnormálne javy a duchovné stavy“ (Radhakrishnan, 1957, s. 230 - 231). Náboženská skúsenosť tvorí základ pravého náboženstva.

Problém vzájomného vzťahu náboženstva a človeka sa Rádhakrišnan ako nábožensky orientovaný filozof usiluje riešiť z pozícií všeobecného, široko pochopeného humanizmu, ale ako politik a verejný činiteľ hľadá možnosti ich uplatnenia v praktickom živote. O tejto okolnosti nás presviedčajú všetky jeho práce a zhodnú sa na nej aj jeho životopisci a analytici jeho diela (Wadia, 1992, Satchidananda – Vohra, 1990, Tyagi, 1994). Východiskovou pozíciou je pre Rádhakrišnana názor, že potreba viery, ktorú zažíva človek, odráža jeho prirodzené snaženie o slobodu, šťastie a mravnú dokonalosť a práve náboženstvo by malo byť tou „cestou životom“, ktorá vedie k ich dosiahnutiu. Podľa Rádhakrišnana by skutočné, pravdivé náboženstvo nemalo slúžiť iba na uspokojovanie iracionálnych duchovných potrieb človeka, ale malo by plniť aj svoju nemenej významnú historickú misiu - viesť ľudstvo k jednote. Túto predstavu však podľa filozofa nenapĺňa ani jedno zo súčasných svetových náboženstiev: súčasné náboženstvá ľudí rozdeľujú, vyvolávajú nenávisť medzi nimi a sú prekážkou na ceste k jednote ľudstva. V pravom náboženstve by sme však mali počuť výzvu k zmene, znie v ňom „tón revolučnej výzvy“ (Radhakrishnan, 1992 b, s. 53) provokujúcej k sporu s odľudšteným cirkevníckym formalizmom a s povrchnosťou vo viere, v mene reálneho, plnohodnotného humanizmu.

Úryvok z knihy, ktorá práve vychádza vo vydavateľstve Hajko & Hajková.