Vyhľadávanie
Dana Hlavatá: Vieš, čo sa mi stalo?
Štepená proti závisti (raz aj ja budem...)
Priznávam bez mučenia. Jare som vždy závidela.
Tak typicky. Slovensky. Všetko. Tá sa vedela narodiť! Nikdy nemala žiadne zdravotné problémy, financie ju netlačili k zemi, deti sa jej vydarili, na dovolenky chodila lietadlom od Karibiku po Aš... až ... raz som prišla na koreň veci. Predstavte si, že si niekoľko rokov myslíte, že za Jariným životným úspechom a elánom stojí jej muž Kliment. Veď hej, to meno nie je ktovieaká výhra, ale pred štyridsiatimipiatimi rokmi bolo možno v móde. Kliment bol šéf kriminálky. Teda stále je. Vyšetroval zločincov. Teda stále vyšetruje. Takých, ktorí prekročili hranice slušnosti a zákona. Jara sa o ňom vždy vyjadrovala (a údajne stále vyjadruje) s toľkou noblesou, že sme boli všetci presvedčení o jeho krvnom potomstve so Sherlockom Holmesom.
– On je úžasný! Má kombinačné schopnosti. Intuíciu. Vie vycítiť aj búrku. Môj muž, dievčatá, je totiž génius. V tom najpravejšom slova zmysle. Nebojí sa nikoho a ničoho! Mali by ste ho vidieť v uniforme! Padám do bezvedomia, len čo mu nablýskam tie jeho frčky a on mi jednu dá do nosa. S láskou, aby ste rozumeli, – vlnila sa Jara a teatrálne klipkala očami.
V tom okamihu by ste jej kvôli vlastnému prievanu v ústach zakrútili krkom. Ako je možné, že malá, vyziabnutá Jara, ktorej príroda o čo predĺžila nohy, o to skrátila rozum, s očičkami ako špendlíkové hlavičky, vlasmi riedkymi ako rezance v polievke šetrnej gazdinej, nepravidelným chrupom a očnými zubami prekríženými ani turecké šable, si chytila chlapa, ktorý ju zabezpečil na celý život? No, ale ak by ste sa bližšie prizreli Klimentovi, napadlo by vám, že by ste si ho nevšimli, aj keby kráčal proti vám po chodníku so zapálenou svetlicou na hlave. O hlavu vyšší od kýbľa (to ho pri prijímaní do štátnych služieb vari nemerali?), s prstencami kučier zostrihnutými nad odstávajúcimi radarmi (bezpečne bol z bezpečnostných dôvodov určený do prvej línie, prihliadajúc na kádrové preverenie a uvedenie do záznamov, že je reinkarnovaný netopier, a preto nasadený do prvej línie ako radista), s prenikavým pohľadom v sýtozelených očiach, ktoré neveštili nič dobré... no povedzte, napadlo by vám hodiť na neho svoju sieť? Jara, tá sa vydávala z rozumu a jediná z nás zostala aj po dvadsiatich rokoch vydatá.
– On by ma ochránil, aj keby sa na mňa vrhla svokra... teda ja mám svokru dobrú... nech jej je zem slovenská ľahká... mala som... a čo som to hovorila? Aha, obránil by ma aj pred svorkou výrastkov, – vypínala Jara plochú hruď a keby ste s ňou neboli na dovolenke v Smokovciach, možno by ste jej uverili. A to by nesmela kráčať vedľa vás po lese s košíkom na huby. S radosťou by ste jej povedali, že ten jej hrdina, alebo „hero“ (ako vy chcete), sa na vás vykašľal a teraz kráča ďaleko pred vami, nedbajúc na to, že vás môže v lese prepadnúť divá zver alebo... povedzme taká dyzentéria.
– Ten tvoj dvojnohý kompas sa kamsi vychýlil. Zmizol a keby sme teraz zablúdili... – rýpete do Jary celkom bez zábran. Nedokážete potlačiť ani len sarkastický tón v hlase.
– Čuš, čo sa do neho bez neho navážaš? Nepoznáš ho! Môj Kliment sa o chvíľu vynorí ako prízrak s košíkom plným húb a...
Jara nestihne dopovedať, keď zočíte Klimenta v tričku zúrivo žltej farby kanárika, ako upaľuje, čo mu nohy stačia. Presviští popri vás, s pästičkami tuho zovretými na bradavkách a vydá zo seba neartikulovaný zvuk zvieraťa nakazeného besnotou. Ani nie sto metrov od vás sa proti vám ženie obrovské psisko, strážiace stádo oviec. Bača s bakuľou dovysoka zodvihnutou nad hlavou čosi z kopca kričí pomedzi bľačanie oviec, no pes upaľuje, len mu tak chvost sviští v povetrí.
– Klimko! Kliment! A čo ja?! – jačí Jara, od strachu vrastená do zeme, neschopná
pohybu.
– Utekaj, ty sprostá! – zakričí spoza chrbta Kliment a viac sa o svoju zákonitú neobzrie. Ani Jara, ani vy však nie ste schopné utekať na takých krátkych nožičkách, aké vám narástli. Nastane však nevysvetliteľný úkaz. Obe v jedinom okamihu vyleziete ako dve veverice na stromy. V živote to nepochopíte. Na základnej škole ste dostali zo šplhu dostatočnú, aj to len preto, aby ste mohli byť nominovaná na pražskú spartakiádu, z ktorej vás napokon aj tak pre neschopnosť vyškrtli. A teraz toto? Psisko so slinami fŕkajúcimi okolo papule si vás však vôbec nevšíma. Beží za svojou zaumienenou korisťou. Dosiahne svoj cieľ! Kliment stojí ako soľný stĺp a od prirodzenia, pochopiteľne, smerom dolu, k členkom nôh sa mu aj cez nohavice predierajú dva rozpíjajúce sa cícerky moču. Pes ho oňuchá a ako bleskovo dobehol, tak odbehne strážiť svoje stádo oviec, aby si vypočul pochvalu od baču. Kliment stojí s očami vytreštenými na vrch hlavy a cez spasmatické kŕče reve na svoju manželku.
– Jara, ty vždy myslíš len na seba! Pozri, čo si zapríčinila!
Zletíte zo stromu. Ono totiž, ak sa natriasate od smiechu v korune stromu a visíte dolu hlavou, v nenavyknutej polohe dlho nezotrváte.
– Kliment, ty si sa celkom regulárne pošťal! – neodpustíte si verbálne okomentovanie „nehody“.
– To je poslednýkrát, čo išla táto s nami na huby! A vôbec, dnešným dňom ti ju zakazujem! – reve Kliment na ženu, otočí sa vám chrbtom a vy musíte prekrížiť nohy, aby ste ho v tej jeho fyziologickej potrebe nenapodobnili.
– A toto je predstaviteľ zákona? Človek, ktorý má chrániť bežného občana? Šéf kriminálky? – sipíte Jare na pol ucha, ale tá vás nevníma. Zachraňuje pred hanbou sveta svojho ideálneho manžela. A nebyť toho, že ste vyššie uvedenú príhodu rozšírili medzi pospolitým ľudom, nikdy by ste sa nedozvedeli pravdu a nezbavili sa tak závisti.
– Kliment? Prosím ťa, – zasmeje sa istý nemenovaný kolega do rukáva, – ten bol dávno z polície prepustený pre neschopnosť. A vôbec, on nikdy nebol žiadny šéf kriminálky! Takých neschopákov tam predsa živiť nebudú!
– Ale ako je potom možné, že ma Jara celé roky ťahala za nos?
– Asi chcela byť výnimočná.
– Prosím ťa, a v čom?
A ja viem? Vy ženské! Kto sa má vo vás vyznať, keď si samy nerozumiete? Vy ste však na to svojou prirodzenou (rozumej nadprirodzenou) inteligenciou prišli. Jara kryla svojho zbabelca domáceho. Prečo? Lebo... medveď... a aj taký stopäťdesiatsedemcentimetrový je podľa nej iste lepší ako žiadny. A to sme jej ho my ostatné závideli! Netušíte, ako sa ostatné ženy, t.č. bez záväzkov, vysporiadali s ľudskou závisťou, no vy ste sa dali proti nej zaštepiť. A aby vám nik túto vymoženosť nezávidel, radšej neprezradíte, kde, kedy a kto sa podpísal pod vaše poľudštenie. Aj tak by neverili. Čomu? No predsa tomu poslednému vo vete.
– Kapitola z knižky Dany Hlavatej, ktorá práve vychádza vo Vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov.
