Dante Alighieri. Výročie veľkého básnika

Po celom svete sa pri tejto príležitosti konajú vedecké konferencie, výstavy, verejné čítania, vychádzajú nové vydania jeho diel a knihy o autorovi a jeho tvorbe. Najviac takýchto podujatí sa, pochopiteľne, organizuje v jeho rodnom Taliansku. Jedným z menej oficiálnych príspevkov k tomuto výročiu bol aj prieskum na talianskych stredných školách o tom, čo žiaci vedia o Dantem. Podľa niektorých mladých Talianov napísal Dante Dekameron alebo Rómea a Júliu, iní zase za autora Božskej komédie pokladajú Homéra, Vergília či Pirandella.

Kto vie, čím trh živí predstavivosť dnešných tínedžerov a pozná situáciu v školstve, toho to ani príliš neprekvapí. V prípade prieskumu o znalosti Danteho diela medzi dospelou populáciou by však výsledky boli tiež skromné. Možno s výnimkou jeho rodnej krajiny. Dôvodom sú nároky, ktoré jeho Božská komédia kladie na čitateľa.

Na zozname zakázaných kníh

Skôr ako sa Dante stal filozofom, teológom a umeleckým kronikárom svojej doby, žil ako ostatní jeho rovesníci. Zabával sa, skladal básne, pripojil sa k básnikom, ktorí písali „sladkým novým štýlom“, nadväzujúcim na provensalských trubadúrov. Podľa ich vzoru si našiel aj dámu svojho srdca, Beatrice, ktorej venoval ľúbostné verše. Zapojil sa aj do politického života, čo bolo v rozhádanej Florencii dosť riskantné rozhodnutie. Mesto bolo rozdelené na guelfov, podporovateľov pápeža, a ghibellinov, prívržencov cisára.

Aby toho nebolo málo, guelfi boli bieli, brániaci nezávislosť mesta, a čierni, ktorí ho chceli zveriť do rúk pápeža. Dante patril k bielym a dotiahol to až na jedného z priorov mesta. Keď sa v roku 1301 vybral s delegáciou bielych za pápežom vyjednávať, mesto ovládli čierni a Danteho obvinili z úplatkárstva a nepriateľskej činnosti voči pápežovi (na Slovensku to bude znieť povedome). Odmietol sa kajať, a tak ho odsúdili na smrť upálením a na stratu majetku. Stal sa vyhnancom a do Florencie sa už nikdy nevrátil; začala sa nová etapa jeho života. 

Jediné dielo, ktoré napísal ešte vo Florencii, bol Nový život (Vita nuova), dokončený po roku 1290, keď Beatrice zomrela. Opísal v ňom vzťah k milovanej žene a začlenil doň aj verše, ktoré jej venoval predtým.

Vo vyhnanstve sa venoval štúdiu a písaniu. Podujal sa zostaviť rozsiahlu encyklopédiu dobového poznania, ktorú rozložil do pätnástich kníh, ale dokončil z nich len štyri. Nazval ju Hostina (Convivio), keďže v nej chystal duševnú potravu pre svojich súčasníkov, a napísal ju v ľudovom jazyku, taliančine, lebo poznanie nemalo byť výsadou učencov, ale malo patriť všetkým.

Na rozdiel od taliansky písanej Hostiny svoj traktát O ľudovom jazyku (De vulgari eloqentia) napísal po latinsky, lebo sa v ňom obracal na stredovekých vzdelancov, ktorí sa zdráhali písať svoje práce po taliansky. Chcel pozdvihnúť ľudový jazyk na úroveň latinčiny a rozšíriť jeho používanie do celej krajiny. Široko koncipované dielo malo zahŕňať všeobecnú teóriu jazyka, popis nárečí na Apeninskom polostrove, ako aj gramatiku a štylistiku spoločného „vznešeného“  ľudového jazyka. Zostalo nedokončené, no svoju úlohu splnilo a jeho autor sa stal otcom taliančiny.

Dôvodom Danteho vyhnania z Florencie boli jeho politické názory. Zhrnul ich v diele O jedinej vláde  (De monarchia). Na zabezpečenie mieru, ktorý svetu tak chýbal, bola podľa neho potrebná zvrchovaná autorita a mal ju predstavovať cisár ako nositeľ svetskej vlády a pápež, ktorý mal duchovnú moc. Rovnoprávne postavenie cisára a pápeža a spoločný zdroj ich moci u Boha však cirkvi nevyhovoval, pápež Ján XXII. knihu v roku 1329 odsúdil na spálenie ako heretickú a na zozname zakázaných kníh zostala až do 19. storočia.

Opus doctrinale

 Najvýznamnejším dielom Danteho vo vyhnanstve je jeho básnická poéma Božská komédia, ktorú dokončil až tesne pred smrťou. Sám autor označil tento svoj epos za „opus doctrinale“, učené dielo, filozofický, teologický a encyklopedický odkaz svetu. Už v Hostine a potom v liste svojmu ochrancovi vo Verone naznačil, že takéto dielo má štyri roviny významu: doslovný, alegorický, morálny a anagogický. Opisuje v ňom putovanie duše od hriechu k spáse cez tri záhrobné svety: peklo, očistec a raj.

Keď vezmeme do úvahy, že základom kresťanskej viery je učenie o Svätej trojici, neprekvapí, že formálna organizácia skladby sa riadi číslom tri: je napísaná v tercínach, má tri časti, v každej je tridsaťtri spevov, čo spolu s úvodným spevom v Pekle dáva dokonalé číslo sto.

Komédiou nazval svoje dielo sám autor, lebo v ňom spája všetky tri štýly, teda tragický, komický a nízky, a na rozdiel od tragédie má putovanie jeho protagonistu po hriešnom začiatku v pekle šťastný koniec v nebi. Označenie božská pridal ku komédii prvý vykladač Danteho Giovanni Boccaccio. Od šestnásteho storočia sa už kniha uvádzala s týmto názvom. 

Danteho putovanie záhrobím sa začalo na Zelený štvrtok 7. apríla (podľa niektorých autorov to bolo na Veľký piatok) v roku 1300, ktorý pápež Bonifác VIII. po prvý raz vyhlásil za jubilejný, keď veriaci mohli púťou na posvätné miesta dosiahnuť odpustenie hriechov. Peklom ho sprevádzal jeho učiteľ Vergilius a v očistci a nebi, kam už nepokrstený Riman nesmel, Beatrice ako symbol viery.

Povinnosť prekladu

Vzhľadom na svoj význam patrí Božská komédia k dielam, ktoré každá národná kultúra pokladá za povinnosť mať preložené. K stovkám vydaní jeho diela aj v tomto roku pribudnú ďalšie. Na Slovensku Taliansky kultúrny inštitút pripravil v súlade s dobou slovenskú verziu audioknihy talianskeho ministerstva zahraničia, ktorá v 33 jazykoch prináša výber z troch častí Božskej komédie. Nahrávka je dostupná na internetových portáloch.

Slovensko si však splnilo aj úlohu prekladu tohto diela, ktorý vyšiel v klasickej forme – knižne. Podujal sa na to romanista Jozef Felix v spolupráci s básnikom Viliamom Turčánym. Vďaka nim máme Božskú komédiu v podobe, ktorá naplno zachováva svoju umeleckú i dokumentárnu hodnotu. Vzhľadom na jej náročnosť sa Božská komédia neraz prekladá len do prózy alebo voľným veršom bez rýmov. Felix si uvedomoval, že dielo má premyslenú kompozíciou a jej uvoľnením sa  časť umeleckej hodnoty stráca, rovnako ako nie je možné naplno zachytiť jej sémantickú stránku bez štúdia obsiahleho exegetického materiálu. Básnik Turčány preto dôsledne dbal o zachovanie všetkých prozodických vlastností Danteho poézie a Felix ich doplnil zasväteným komentárom.

O zodpovednom prístupe oboch prekladateľov svedčí aj dĺžka ich práce na dokončení jednotlivých spevov slovenskej verzie. Príprava vydania prvej kantiky, Pekla, trvala vyše desať rokov a vyšla v roku 1964. Smrť prekladateľa Jozefa Felixa v roku 1977 sa podieľala na tom, že Očistec vyšiel až v roku 1982. Posledná, tretia časť Božskej komédie uzrela svetlo sveta v roku 1986 a úlohy komentátora a autora obsiahleho doslovu sa už musel zhostiť Viliam Turčány. Všetky tri knihy vyšli vo vydavateľstve Tatran a ich ilustrátorom bol Vincent Hložník.

Najväčšiemu záujmu čitateľov sa teší prvý spev Božskej komédie, Peklo, kam Dante umiestnil známych hriešnikov z minulosti i zo svojej doby. Potvrdzuje to jeho opakované vydanie v roku 2005, ktoré pripravila Spoločnosť Dante Alighieri s Ilustráciami Marka Ormandíka.

Pavol Koprda sa však rozhodol pre preklad Raja. Okrem slovenskej verzie je vo zväzku aj text originálu a jeho ilustrované vydanie zo štrnásteho storočia. V roku 2020 ho vydal Perfekt.

Politika zasiahla aj do osudu Danteho diela na Slovensku. Básnici Andrej Žarnov a Karol Strmeň museli zo svojej krajiny emigrovať a ich preklady Danteho do slovenčiny vyšli v zahraničí.

Komplexným príspevkom do zoznamu vydaní Alighieriho diela na Slovensku je zväzok z vydavateľstva Spolku svätého Vojtecha Božská komédia s ilustráciami Mirosláva Cipára, ktorý vyšiel v roku 2019. Je to úctyhodná kniha: na vyše osemsto stranách prináša všetky tri spevy Božskej komédie a 280 strán doslovov a komentárov na jeho hlbšie pochopenie.

Kto chce, môže si na fcb stránke Talianskeho kultúrneho inštitútu nájsť aj linky na rozhovory s poslednými ilustrátormi Božskej komédie Miroslavom Cipárom a Markom Ormandíkom, ktoré poskytli publicistke a moderátorke Zuzane Golianovej pri príležitosti výročia Danteho smrti.

František Hruška (1944)

Literárny historik a prekladateľ. Pôsobil na univerzitách v Neapole, Ríme a Moskve, ale aj na slovenskom veľvyslanectve v Ríme. Sústavne spolupracoval s Katedrou romanistiky na FiF UK v Bratislave, ktorú viac rokov aj viedol. Venuje sa talianskej literatúre, dejinám a kul túre.