Dáša

Tak som ju, pred desiatimi rokmi, v príspevku k jej životnému jubileu, priamo oslovil: „Dáša, Dášenka, doc. Dr. Dagmar Mária Anoca, poetka, prozaička, literárna kritička a historička, prekladateľka, publicistka, vysokoškolská pedagogička. Koľko úloh na tvojich pleciach, ktoré Ty už dlho nesieš a vládzeš! Sledoval som Tvoje básne, prózu, literárne kritiky a eseje, obdivoval som Dejiny slovenskej literatúry  v Rumunsku, ale vždy v mojom povedomí si bola poetka. To neznamená, že iné Tvoje literárne práce sú druhoradé, ale to, že si v prvom rade poetka, vidno z Tvojho vnímania sveta, z Tvojej dobrosrdečnosti.“

            Potom som písal o troch jej básňach, Ohrozenie, Ó, Achilles... a Májový dážď a keď sme sa neskoršie stretli, bola, s jej príznačným úsmevom, dojatá priamym oslovením a vyznala sa, že tie tri básne aj jej samej sú najmilšie. Tie tri básne reprezentujú základné existenčné stavy v jej poézii: v Ohrození je to tragický životný pocit, ktorý v sebe tlmila a hrdinsky ho nosila, v Ó, Achilles elegickosť a v Májovom daždi lyrickosť životnej radosti.

            Uverejnila básnické zbierky Knihy rozlúčok (1985), Synonymia (1993), Ročné obdobia (1995), Kniha stretnutí (výber a nové básne, 1995), Stratený archetyp  (2014) a Renesančný kruh (2017). Jej básne sú zaradené do mnohých antológií, hlavne na Slovensku. Netreba, samozrejme, zabúdať ani na básne uverejnené v zborníkoch a časopisoch, predovšetkým na nadlacký zborník Variácie a novosadský časopis Nový život, ale aj inde. Neveľký počet básnických zbierok, k tomu ešte rozsahovo útlych a s viditeľnými časovými medzerami v publikovaní. Pred jej  prvotinou Knihy rozlúčok v Rumunsku vyšla spoločná zbierka Ondreja Štefanka a Ivana Miroslava Ambruša Dva hlasy (1977), Štefanko samostatne  publikoval zbierky Stojím pred domom (1980) a Rozpaky (1983) a Ambruš Za cenu žitia (1981) a Dievča noci (1984). Vo svojej prvej básnickej zbierke je Dagmar Anoca bližšia k Ambrušovmu lyrizmu než Štefankovej, v podstate reflexívnej rôznorodosti. Ale hneď je jasné, že jej lyrizmus je svojrázny: zbierka obsahuje 84 básní bez titulov a takmer všetky majú podobu oslovenia v súlade s titulom, rozlúčky so subjektom ty. Bezpochyby sú to ľúbostné básne, ale ich emocionálnosť je akosi tlmená, plná zámlk, obsah zraneného lyrického subjektu sa na povrch básnickej výpovede dostáva len po hranicu, ktorá neprepúšťa silnejší prúd citového vzplanutia a zranenia. Dá sa povedať, že poetka v prvej zbierke, významovo a typologicky veľavravným titulom, Knihy rozlúčok, emocionalitu tlmila, a v druhej, v Synonymii, sa citového obsahu takmer zriekla. Ale iba navonok, hoci celkom iste básne z tejto zbierky môžu byť školským príkladom reflexívnej poézie. Poetka si v druhej zbierke zvolila gnómický spôsob básnického vyjadrovania, čo je azda najvýraznejší vývinovo-typologický posun od prvej básnickej zbierky. Niektoré výrazové a textotvorné prvky napovedajú, že sa poetka vzdala lyrickosti, ktorá napĺňala celý významový a poznávací priestor jej básnickej prvotiny. Ale iba navonok, je to len určitý druh ochrannej masky, lebo svojráznym spôsobom je nasiaknutý celkový básnický svet Synonymie. V zbierke určite je menej, dokonca takmer niet, ty oslovení, emocionalita je teraz prejavom lyrického subjektu („Vybrala by som zo seba / lipové šaty. / Voňavé / v hrubej disperzii“.) Napokon, v tejto zbierke sú aj tie tri básne, Ohrozenie, Ó, Achilles... a Májový dážď...    

            V tretej zbierke Ročné obdobia je Dagmar Anoca znovu „nová“, v znamení badateľného odklonu jednak od typológie Kníh rozlúčok a jednak aj od Synonymie. Už na základe názvu možno predpokladať, že to budú básne tematicko-motivické; jarné, letné, jesenné a zimné. Nemožno síce tvrdiť, že motívy prírody v Anocinej predchádzajúcich zbierkach neboli prítomné, no v každom prípade neboli také „básňotvorné“ ako v tejto zbierke. Autorský subjekt v týchto básňach s prírodnými motívmi (v najširšom zmysle) sa nevdojak dostáva do pozície pozorovateľa, v širokom rozkmite síce, od celkom nestranného po naplno zúčastneného v dianí, ktoré prebieha mimo neho, ale v podstate je obmedzený rozsahom toho diania. K ročným obdobiam sa viažu kanonizované sémantémy, ku ktorým sa autorka jednak prikláňa a jednak sa snaží ich narušiť. Akoby v nej prebiehal spor medzi sakrálnym a profánnym – na jednej strane jarný dážď sa prejavuje ako milenec („vybehnem od jeho dlane“), ale hneď za tým sa zjaví deziluzívne uvedomenie, že „dážď je len H₂O“.

            Po dlhšom časovom úseku, už v novom storočí, Dagmar Anoca uverejnila básnické zbierky Stratený archetyp (2014) a Renesančný kruh (2017). To neznamená, že počas tejto publikačnej medzery, pokiaľ ide o poéziu, nebola tvorivo činná – sústredila sa na práce literárnokritické a literárnovedné, na literatúru pre deti. Zhruba možno povedať, že uvedené básnické zbierky najviac nadväzujú na celkovú epistému Synonymie. Je však celkom nepopierateľné, že sa teraz poetka výrazne priklonila ku gnómickému výrazovému a významovému básnickému prehovoru. Keď nezabúdame na taktiež výrazný príklon k archetypom a mýtom a všetko spolu s gnómickosťou, priam sa núkajú súvislosti a príbuznosti s básnickou tvorbou Viery Benkovej. Medzi dvoma poetkami existuje viacero styčných bodov, ale aj podstatný rozdiel v stvárňovaní mytologém a archetypov. Benkovej tvarovací postup najčastejšie sa prejavuje ako idylizácia/poetizácia a následná sakralizácia, zatiaľ čo Anocin sakrálne sémantémy mýtov a archetypov smeruje k profanizácii. V básnickej zbierke Stratený archetyp, ktorá je, mimochodom,  najrozsiahlejšia čo do počtu strán a počtu osobitných básnických prehovorov, nezriedkavé sú oxymorické, synestetické a vôbec kontrastné básnické pomenovania, dokonca aj dysfemizmy, ba aj hovorová lexika. V tom všetkom možno sledovať rozličné veršové a strofické formy – v cykle Jesenné japonérie stretneme trojveršové básne, pripomínajúce haiku (nie síce v tvare 5 – 7 – 5 slabík). To znamená, že v Stratenom archetype sú básnické výpovede, aké predtým v jej tvorbe neexistovali; napríklad aj sonet: v cykle Perfektibilné sonety a iné verše je 16 sonetov a tri „iné verše“. Tých 16 Anociných sonetov nie je iba príspevok k tomuto nie veľmi častému strofickému útvaru v slovenskej dolnozemskej poézii. Ich tematika je rozličná, nemienime ich teraz dôkladnejšie rozoberať, ale aj bez toho vidno, že sú v znamení ubúdania života, predtuchou smrti. V sonete Hranica I je to priamo explikované veršom: „Doháram na hrsť popola“. Na zadnej strane obálky sú aj slová Michala Babinku: „Dagmar Mária Anoca [...] otvára  otázku nášho poznania eschatologických problémov. V sugestívnych otázkach jej lyrického agensu sa vyjadruje tragické poznanie človekovho pohybu na zemi. Anoca postavila svoju báseň na konfrontácii troch momentov: mýtického heroického kontextu, lyrické prehovoru a tragického prežívania témy smrti.“ V tomto poslednom stojí po boku Michala Babiaka v jeho poslednom tvorivom období,  najmä v cykle Príchodzí sa nevracajú a v zbierke Majster, dielo, ty (za jeho života nepublikovanej).

            Hoci mienim, že v stredobode tvorivej osobnosti Dagmar Márie Anocy bola poézia, to neznamená, že iné jej záujmy nie sú dôležité. Časté sú príklady, že sa autori s primárnou básnickou orientáciou vyskúšajú aj v prozaickej tvorbe – slovenskej vojvodinskej literatúre medzi takých autorov patria Ján Labáth, Viera Benková, Víťazoslav Hronec, Zlatko Benka. Aj Dagmar Anoca uverejnila dve knihy próz – Kniha príbehov alebo poltóny (1988) a Zväčšenina (2001). K trom novelám z prvej knihy – Skúška, Rovnováha a Cesta – v druhej knihe priradila kratšie prozaické útvary rozličného tematického a žánrového zamerania. Keď básnici píšu prózu, takmer spravidla sa do narácia vtesnajú básnické výrazové kvality; tak je to v jednej časti próz Labáthových, Benkovej, Hroncových, Benkových. Keď Dagmar Anoca písala prózu, akoby v sebe pritlmila poetku, ak samozrejme abstrahujeme celkovú tvorivú invenciu. Nepriklonila sa ani k typu rustikálnej realistickej prózy, ktorá všade na slovenskej Dolnej zemy bola tradičná. Jej prózu v podstate typologicky a žánrovo určuje narácia psychologických prienikov do vnútorného sveta postáv.

            Na prvý pohľad sa môže zdať, že próza v tvorbe Dagmar Anocy, ako aj literatúra pre deti (Knižka pre prvákov, 1982, a Kde bolo, tam bolo...1997), je druhoradým tvorivým experimentom, ale tí, ktorí ju poznali vedia, že k všetkému pristupovala s veľkým a nezištným tvorivým zanietením: literatúra jej nebola povolaním, ale životnou náplňou, nebola v nej, totiž v literatúre, iba „vo dňoch sviatočných“, bola jej duchovným „chlebom každodenným“.

            Dagmar Mária Anoca, tvorkyňa a interpretka... Interpretovala literatúru stále, v začiatočnom období „nadlackého fenoménu“ (pomenovanie Petra Andrušku), popri Ondrejovi Štefankovi, hádam presnejšie: spolu s Ondrejom Štefankom, bola vedúcou literárnou kritičkou. Písala o všetkých slovenských knižných vydaniach v Rumunsku, ale aj širšie slovenských dolnozemských a slovenských, v zborníkoch Variácie, Paralelné zrkadlá – Oglinzi paralel, v časopisoch Naše snahy, Dolnozemský Slovák, aj v iných na Dolnej zemi a na Slovensku. Starostlivý Ondrej Štefanko sa postaral, aby jej písanie o literatúre dostalo knižnú podobu. Tak vyšli jej knihy Hľadanie sférického priestoru /(1997), Literárne reflexie (1997) a Slovenská literatúra v Rumunsku (2002, 2011). Prvá kniha je prevažne literárnokritická, v druhej popri literárnych kritikách sú aj texty literárnohistorické a komparatistické a tretia je literárnohistorická a kultúrnohistorická. V literárnych kritikách v knihe Hľadanie sférického priestoru je dôkladne nielen zmapovaná, ale aj interpretovaná slovenská literatúra v Rumunsku, samozrejme do roku vydania knihy. Slovenskú literatúru v Rumunsku chápe ako umelecký prejav, a nie ako prostriedok zachovania národnej identity. V knihe je až desať rozsahom neveľkých textov o Ondrejovi Štefankovi, ktoré sú dobrým základom pre monografické spracovanie celkovej tvorby tohto autora, bezpochyby jednej z vedúcich osobností v slovenskom dolnozemskom kontexte od 80-tych rokov minulého storočia po jeho náhlu smrť v roku 2008.

            Kritické čítanie literatúry (termín, ku ktorému sa priklonil Adam Svetlík, namiesto termínu literárna veda), Dagmar Márie Anocy je v podstate esejistické, v tom zmysle, že sa nevyhýba osobným názorom a pochybnostiam, dokonca aj pochybnostiam voči sebe samej ako recipientke. Vyznáva sa zo svojich literárnych lások k slovenským a svetovým autorom, kde sa najviac prejavuje esejistická výpovedná náplň. Jej záujmy sú však rôznorodé, čo sa ešte viacej prejavuje v ďalšej knihe, Literárne reflexie. Jadrom tejto knihy, dá sa povedať, sú štyri štúdie o Milovi Urbanovi, základom ktorých je autorkina dizertačná práca Jazyk a štýl Mila Urbana v komparačnom kontexte. Okrem kratších textov v Literárnych reflexiách sú aj literárnohistorické štúdie o Seberíniho románe Slováci a sloboda, o nadlackom diele Jozefa Gregora Tajovského (Ondrej Štefanko pripravil na vydanie Tajovského prózy a drámy s nadlackou tematikou a nazval ho Jozef Gregor Nadlacký), o Petrovi Suchánskom. Dôležité sú aj jej posudky prekladov slovenských autorov do rumunčiny a rumunských autorov do slovenčiny.

            Už z uvedeného vidno, že Dagmar Anocová, podobne ako aj väčšina dolnozemských dejateľov, v kritickom čítaní literatúry nemohla užšie vyhraniť na jeden typ literárnovednej výpovede, ale nielen podľa potreby, ale aj z vlastného rozhodnutia bola aj literárnou kritičkou, aj teoretičkou, aj historičkou. Na dôvažok, z povolania vysokoškolskej pedagogičky na Fakulte cudzích jazykov v Bukurešti, pribudla jej aj jazyková problematika – okrem knihy Fonetika a fonológia slovenčiny (1998) v jej bibliografii je aj väčší počet lingvisticky zameraných textov.

             Ale ako literárna a kultúrna historička sa prejavila v monografii Slovenská literarúra v Rumunsku. Bez preháňania, monografia je kapitálne dielo nielen v kontexte slovenskej enklávy v Rumunsku, ale aj širšie. Je to dôkladné kultúrnohistorické a literárnohistorické diela – o jeho význame svedčí aj druhé vydanie z roku 2011. Do obsahu týchto dejín logicky patrí aj tvorbe samej autorky; preto na výzvu Ondreja Štefanku som ako doslov do knihy Slovenská literatúra v Rumunsku napísal stať Skice k tvorivej podobizni Dagmar Márie Anocy.

            Je samozrejmé, že Dagmar Anoca bola tvorivo činná aj vo výskumoch širokého spektra slovakistickej problematiky. Svedčí o tom jej kniha Slovacica miscellanea (2012), do ktorej sú zaradené kratšie a rozsiahlejšie texty o jazyku, kultúre, literatúre. Esej Jadvigin vankúšik najprv uverejnila v časopise Dolnozemský Slovák a už vtedy som si ešte viac uvedomil intelektuálnu vnímavosť a inventívnosť Dagmar Anocy. Slovenský preklad románu Pála Zavadu vyšiel v roku 1999; nie som si istý, čo ho interpretka čítala v maďarčine, alebo v preklade, ale v texte uvádza aj náhľady maďarskej literárnej kritiky...

             Dielo Dagmar Márie Anocy je uzavreté, ale osobnosť človeka sa neprejavuje iba v napísanom. Od konca osemdesiatych rokov minulého storočia datujú častejšie stretnutia vtedy mladých literárnych snaživcov z Rumunska,  Juhoslávie/Vojvodiny, Maďarska, zo Slovenska v Bratislave, Martine, Nitre, Budapešti, Segedíne, Békešskej Čabe, Nadlaku, v Novom Sade, v Báčskom Petrovci a takmer vždy bola prítomná aj ona, Dáša, Dagmar Mária Anoca.

            Nezabudnuteľná...

                                                                                                                        Michal Harpáň