Dedičstvo predsudkov v literatúre a v nás

Kniha Kráska a zvrhlík s podtitulom Rasa a rod v literatúre 19. a 20. storočia sumarizuje zistenia historika Miloslava Szabóa a odráža jeho dlhodobý záujem o témy rasizmu, antisemitizmu či rodovej problematiky v dejinách. Prameňom, ktorý Szabó tentoraz skúma, sú v prvom rade literárne diela: v nich hľadá „prieniky medzi rasizmom a rodovými stereotypmi“ (s. 19), čiže obrazy, postavy, príbehové schémy a motívy, ktoré sú ohlasmi na dobové rasistické a rodové predsudky alebo teórie. Rozprávanie o krásnych cudzinkách, Cigánkach či Židovkách zvádzajúcich v literárnych príbehoch cnostných bielych mužov napĺňa prvú časť knihy, v druhej polovici sa zase pozornosť upriamuje na mužov ohrozujúcich biele nevinné ženy a rasovú čistotu ich potomstva. Aj tieto mužské postavy majú, samozrejme, príznak inakosti: náboženskej, etnickej, národnej či sexuálnej.

Imunita voči stereotypom?

Ako autor vysvetľuje, literárne dielo nie je len nositeľom obrazov, ktoré sú prítomné v spoločenskom vedomí alebo kultúrnej pamäti, ale prostredníctvom príbehu tieto obrazy veľmi efektívne cielia na emócie čitateľov. Analýzou literárnych reprezentácií rasy a rodu v literárnych dielach môžeme naozaj odhaliť mnohé o povahe našej kultúry a spoločnosti, odkryť podvedomé schémy, ktoré riadia naše rozhodovanie, ktoré nemiznú, len sa pod vplyvom aktuálneho diania transformujú, naberajú nové vrstvy a strácajú vrstvy už neaktuálne či odmietnuté. M. Szabó tieto stereotypy a mentálne schémy odkrýva a usúvzťažňuje s historickými okolnosťami vzniku literárnych textov a dobovými teóriami týkajúcimi sa rasy a rodu, pričom dospieva k záveru: ani umelecké dielo sa nedokáže oslobodiť od schém silne zakorenených v kultúre, ani umelec nie je garantom morálky.

Treba však pre toto pomerne triviálne zistenie čítať celú knihu? Bude autor túto tézu precizovať, spochybňovať, relativizovať? Dozvieme sa niečo viac o jednotlivých dielach, o ich autoroch, o dobe ich vzniku, alebo máme hľadať najmä paralely minulosti a dneška? V každom prípade sa dozvieme čosi zaujímavé z každej uvedenej oblasti, ale problém spočíva v tom, že autor si nevybral, na čo bude klásť najväčší dôraz, takže všeličo podstatné nám aj unikne. Keďže východiskovým prameňom Szabóovho uvažovania je umelecká literatúra, mohlo by sa zdať, že tu pôjde najmä o literatúru. Položme si teda základnú otázku: akú literatúru autor skúma, čo ho k tomu vedie a čo nám chce práve na týchto dielach ukázať? Autori a autorka vybraných diel podľa Szabóa „predstavujú reprezentantov oficiálnej nemeckej, slovenskej a v jednom prípade aj českej a švajčiarskej literatúry, ktorá je súčasťou kánonu jednotlivých národných literatúr“ (s. 19), pričom výber diel vraj „nie je náhodný“, ale „vždy nejakým spôsobom odráža vzájomné pôsobenie nemecky, respektíve slovensky a česky písanej literatúry, či už na úrovni autorov, alebo istých motívov a predstáv, ktoré sa mohli prejavovať priamymi odkazmi, ale aj skrytými náznakmi, vedome i nevedome, autorskými výpožičkami i prostredníctvom prekladov“. (s. 19 – 20)

Pochybnosti o metodológii

Ak aj odhliadneme od štylistickej neobratnosti najmä prvého tvrdenia, pochybnosti o autorovej metodológii sa tu skôr potvrdzujú ako vyvracajú: čo je to „oficiálna“ literatúra? Aký kánon? Národný, európsky? Ideový či estetický? Ako fungujú podvedomé a vedomé vplyvy naprieč celým storočím? Nemôžem sa zbaviť podozrenia, že sa autor príliš neusiloval vymedziť svoj výber na základe nejakého literárneho či historického kritéria (obdobie, žáner, filozofická, národná, náboženská, etnická či iná príslušnosť autora), ale vybral si diela, v ktorých jednoducho našiel „krásky“ a „zvrhlíkov“, nech už sa tam dostali akokoľvek a v literárnom texte plnili akúkoľvek funkciu.

Medzi skúmanými textami sú totiž mimoriadne rozličné diela z hľadiska žánru, estetickej hodnoty i mimoliterárnych funkcií. Pre široké čitateľské publikum určený román Josefa Sekeru Deti z hlinenej osady (1952), napĺňajúci požiadavky socialistického realizmu (na zrozumiteľnosť, ľudovosť a angažovanosť), úplne iným spôsobom pracuje s obrazmi vášne či ohrozenia ako modernistický román Thomasa Manna Smrť v Benátkach (1911), ktorým autor vyjadruje existenciálnu úzkosť z vlastných démonov. Málo známa, v novinách publikovaná začiatočnícka poviedka Ľudmily Podjavorinskej Protivy (1893) sa ťažko analyzuje rovnakými nástrojmi ako slávny a vplyvný román Golem (1915) Gustava Meyrinka, mysticizmom, okultizmom a východnými náboženstvami očareného pražského Nemca, alebo ako román súčasného švajčiarskeho autora Lukasa Bärfussa Sto dní (2008).

Autor nezohľadňuje špecifiká literatúry ako umenia, texty redukuje na príbeh a postavu a príliš nedbá na fakt, že literárne dielo môže schémy nielen potvrdzovať a emocionálne vystužiť, ale aj spochybniť, konfrontovať čitateľov s ich vlastnými predsudkami a kriticky na ne nahliadať. Kým niektoré diela obhajujú určitú ideológiu tak urputne, že sa nezdráhajú zneužiť prirodzenú schopnosť ľudí cítiť hnus (chrániaci jednotlivca aj spoločnosť pred cudzím a potenciálne nebezpečným, ako zaujímavo vysvetľuje autor v závere knihy), iné diela sú schopné pracovať s rozpormi ľudskej podstaty tvorivejšie a hodnotnejšie. Zdá sa, že autor si svoju (ne)metódu aj jej slabiny uvedomoval (priznáva napríklad, že „na tomto mieste nemôžem podrobne analyzovať Bärfussov mnohovrstevný román“, s. 85), ale napriek tomu neprispôsobil množstvo a rôznorodosť skúmaných textov faktu, že literárne dielo sa väčšmi oplatí skúmať v jeho hĺbke a komplexnosti. Ak chcel M. Szabó touto knihou povedať len to, že rasistické a rodové predsudky sú stále s nami, mohol na to rovnako dobre využiť aj ilustrácie z lifestylových časopisov, reklamy alebo politické prejavy a literatúru z toho vynechať.

Zásadnejší je problém, ktorý je ďalším dôsledkom absentujúcej metodológie: nedostatočná zrozumiteľnosť a pútavosť rozprávania. Je náročné sledovať výklad, keď každý odsek obsahuje viacero veľmi zaujímavých podnetov, potenciálnych odbočiek, problémov a tém, za ktorými by sa oplatilo ísť ďalej. Autor jednak zhŕňa dej, popritom objasňuje schematické stvárnenie postáv, zodpovedajúce rasovým či rodovým stereotypom, vysvetľuje dobové rasistické teórie, historické kontexty diel, filozofické podložie alebo sprostredkúva iné interpretácie daného diela, no k množstvu pojmov by bolo treba pripojiť obsiahle poznámky pod čiarou (neobsiahle sú až na konci knihy).

Pri každom texte sa autor koncentruje na niečo trochu iné: napríklad u Jána Hrušovského (v próze Zo svetovej vojny) sa téma prekvapivo redukuje na „vplyv Meyrinkovho románu Golem“ (s. 59), pri Feuchtwangerovom románe Žid Süss (1925) sa autor pristaví len krátko, aby ďalej skúmal osudy filmových adaptácií legendy a ich slovenskej a nemeckej recepcie. Pri Thomasovi Mannovi sa dozvieme aj veľkú časť jeho biografie, k Rázusovmu románu Svety (1929) mal autor komentár len v rozsahu jeden a pol strany. Navyše, keďže kniha je rozdelená na dve časti, poradie analyzovaných textov nie je úplne chronologické, takže sa nedá dobre sledovať ani vývoj rasistických ideí a ich literárneho spracovania. Okrem ťažiskových kníh autor okrajovo spomína aj množstvo textov iných autorov a rozprávanie sa neprehľadne zaľudňuje postavami, ktoré zahliadneme len v akomsi zjednodušenom výreze bez kontextu. V snahe sprehľadniť výklad si potom autor pomáha používaním , či skôr nadužívaním rôznych -izmov (rasizmus, antisemitizmus, filosemitizmus, antisionizmus, orientalizmus...), ktorých význam sa pri vysokej koncentrácii v texte rozplýva a znejasňuje.

Ako písať vedecko-popularizačné texty

Jednotlivé poznatky nesmerujú k určitému záveru, ale zostávajú visieť vo vedomí čitateľov izolovane, a preto z neho aj rýchlo odchádzajú. Je zjavné, že autor má k téme nesmierne veľa načítané a premyslené, ale do tejto publikácie nahromadil svoje znalosti a interpretácie nekoncepčne (možno v snahe rýchlo reagovať na aktuálnu tému). Vo výklade veľmi chýba akási červená niť, ktorá by pomohla čitateľovi uložiť jednotlivé príbehy, postavy, teórie, estetické a filozofické koncepcie, historické okolnosti a interpretácie toho všetkého do súdržnej mozaiky. Aj zaujímavé momenty a objavné postrehy sa strácajú v slepých uličkách nedopovedaných odsekov a useknutých myšlienok.

Napriek týmto výhradám by som však rozhodne nechcela vzbudiť pochybnosti o zaujímavosti, aktuálnosti a dôležitosti témy, ani o autorovej historiografickej kompetencii či schopnosti odkryť súvislosti medzi minulosťou a prítomnosťou alebo medzi zdanlivo nezáväznou fikciou a reálnymi historickými dôsledkami. Skôr mi je ľúto, že sa toľko zaujímavých súvislostí stratilo len preto, že autor chcel povedať všetko naraz. Kniha v tejto podobe vyvoláva otázku, ako písať vedecko-popularizačné texty efektívne. Ukazuje sa, že vytiahnuť zo starších vedeckých článkov a kníh nesúrodé fakty týkajúce sa aktuálnej témy, zhromaždiť ich bez jasnejšieho plánu, presunúť poznámky a vysvetlivky na koniec knihy a vedecký štýl občas spestriť žoviálnejším komentárom nebude víťaznou stratégiou. Radšej sa vrátim k pôvodným štúdiám, ktoré knihe predchádzali, a budem sa tešiť aj na ďalšie odborné texty Miloslava Szabóa.

Eva Palkovičová (1987)

Ukončila doktorandské štúdium v Ústave slovenskej literatúry SAV. Špecializuje sa na slovenskú prózu a kultúru 19. storočia. Príležitostne sa venuje literárnej kritike.

Miloslav Szabó: Kráska a zvrhlík. Rasa a rod v literatúre 19. a 20. storočia

Bratislava: N Press, 2022

Foto: N Press